Tradícia a vývin dôležitých častí národnej identity
Pokrútené charaktery ako Vladimír Mináč nemajú čo robiť v našej dnešnej demokracii a tradícii.
Autorka pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV
Racionalista Descartes bol toho názoru, že v tradícii (tradere znamená niesť) by mali byť len veci, ktoré sú toho hodné, ostatné treba „vyhádzať“. Jeho súčasník, katolícky filozof Pascal, bol zhovievavejší a hovoril, že si máme zachovať v tradícii všetko, kým nezistíme, že niečo tej tradícii škodí. Dve rozličné koncepcie vzťahu k minulosti sa týkajú rôznych častí nášho života: myšlienkovej bázy, umeleckých diel a kultúry všeobecne, konfesií a tolerancie, etiky a estetiky, jednotlivých osobností, vnútorného vývinu a schopnosti začleniť sa do svetového kánonu.
Situáciu, povedzme, v 20. storočí komplikovalo päť hegemónií rôznej intenzity (z toho dve sovietske, po rokoch 1948/1949 a po rokoch 1968/1969), dve svetové vojny a rozdelenie sveta – najmä Európy – na dve časti, západnú a východnú.
Československo pod kuratelou Sovietov v roku 1948 neprijalo Deklaráciu ľudských práv a spolu s ostatnými štátmi tzv. ostbloku bolo vystavené bezprávnemu politickému diktátu. V 50. rokoch stalinskému kultu s justičnými vraždami, potom túžbe Alexandra Dubčeka a všetkých ľudí po ľudskej tvári socializmu vrcholiacej v roku 1968/1969 i konsolidácii v 70. rokoch.
Slovenské politické prostredie sa vyznačuje vlastnými ľuďmi, ktorí hegemónie zo zištných dôvodov podporovali, ostatní, predovšetkým v hegemóniách získanou schopnosťou fungovať schizofrenicky, jedno deklarovať (aj v znení zákonov), druhé si myslieť a tak aj konať. Je to naša záchrana a stará osvedčená prax, ale aj naše prepadlisko v prípade budovania serióznej budúcnosti. Dalo by sa povedať, že je to prax malého ustráchaného človeka alebo prax veľkej obety a oboje by bola pravda.
Súčasť väčšieho celku
V priebehu tohto vývinu vo vlnách rôznych hegemónií máme dve fázy takzvaného disentu (toto slovo presne znamená „inak zmýšľajúci“): po roku 1948 a po roku 1968. Treba si uvedomiť rôznorodosť v obidvoch fázach (komunistický disent: buržoázni nacionalisti, veriaci medzivojnoví komunisti – intelektuáli, väčšinou účastníci SNP proti fašizmu, katolícky disent, environmentalisti, nikam nepatriaci slobodní umelci, živoriaci v socializme z každého, materiálneho aj duchovného hľadiska atď.) Po justičných vraždách sa Slovensko nespamätalo zo strachu, takže v Čechách narodenú Chartu 77 podpísalo (a s ňou aj svoj ortieľ sociálnej smrti) len niekoľko Slovákov. Disent však bol činný a vyústil u katolíkov do tichej sviečkovej manifestácie v roku 1988 a v ostatnej časti na bratislavských námestiach v novembri 1989, kde viedli demonštrácie disidentský umelec Ján Budaj a herec Milan Kňažko, ktorý jedného dňa vyhlásil, že komunistickú stranu treba zrušiť. Toto bol začiatok demokracie, ktorá už nechcela na Slovensku zopakovať justičné zločiny ani čistky, a tak sa do demokratických štruktúr dostali ľudia z bývalého režimu na vlne lásky k vlasti, samostatnosti Slovenska, vytvorenia vlastného štátu v roku 1993, čím bola splnená dávna túžba Slovákov. Toto je náš špecifický vývin.
V Čechách tento proces – čistky od funkcionárov bývalého režimu – prebehol celkom inak. No vzápätí bolo treba vstúpiť do Európskej únie, čo pre Slovákov nebol problém, keďže boli zvyknutí byť súčasťou väčšieho celku. Obstáli teda dobre, dokonca aj v prijatí spoločnej meny – eura. Hlavne, že im bolo z EÚ sľúbené, že kultúrna identita bude zachovaná.
Volanie po stabilite
Zrazu, čo si nik alebo len málokto uvedomoval, boli ľudia odkázaní na svoj úsudok a táto entropia centrálneho riadenia myslenia, zavedená v socializme, schizofrénia (navonok tak, ako je výhodné, vo vnútri opačne) začala spôsobovať chaos. Dnes ho tu máme v každej oblasti a táto nesystematická situácia a anarchia nás stále znova na jednej strane prekvapuje svojimi nelogickými postupmi, na druhej strane spôsobuje nepokoj a animozity vo vzťahoch.
Zhoršujúca sa situácia v medzinárodnej politike, vlastne vojnový stav, pandémia a opatrenia, ktoré ľudí nespojili, ale, naopak, držali ich v izolácii, všetko, čo zažívame v posledných mesiacoch, je volaním po stabilite, veľkých zjednocujúcich ideách, záchrane tradícií, na ktorých sa v našej histórii mnohí rozchádzali, no väčšinou sa dalo na nej stavať: kresťanská idea vierozvestcov Cyrila a Metoda, (ekuména je tu medzičasom už úplne bežná vec), kodifikácie jazyka ako kultúrneho základu, ktorý sa unikátne napriek asimiláciám udržal atď.
Táto optika historických kontextov dneška a významu tradícií vôbec nie je zbytočná, pretože často na škodu veci zaniká vo všednom dni iniciatív v kultúrnej oblasti, ku ktorým sa pridávajú inštitúcie (Literárny týždenník, LIC atď.), aby týmto iniciatívam dodali punc. Zároveň to znamená, že v inštitúciách – novinách, ich kultúrnych rubrikách, v literárnych časopisoch a informačných centrách – sedia ešte pracovníci, ktorí si za tridsať rokov neuvedomili, čo z tradície máme niesť (napríklad veľkú ideu rovnosti, ktorú obhájil Konštantín pred pápežom Hadriánom citátom z Písma: „Na všetkých svieti slnce rovnako…“, takže pápež uznal starosloviensky jazyk za štvrtý kultúrny jazyk po hebrejčine, gréčtine a latinčine… Táto idea viackrát zachránila česť našej slovenskej kultúry!).
Sú to ľudia „zabudnutí“ v socializme, keďže ich nikto neeradikoval z kultúry, ako to bolo zvykom voči „inak mysliacim“ za socializmu. Je im smutno za postavením a najmä za mocou! Bol to predsa šťastný čas ich života. A tak si ho privolávajú naspäť cez rôzne príležitosti, výročia osobností atď. Úplne najhoršie je, že si časom vytvorili sieť mladých – sluhov, ktorá umožňuje sladké návraty spomienok. Znova je tu veľké Rusko – „dubisko“, ku ktorému sa dá utiekať, slovanstvo, vodca na vrchu pyramídy, ktorý rozhoduje o živote a smrti, a hierarchia zaručuje vytúžený, v spomienkach skrášlený poriadok.
