Denník N

Pomáha hľadať stratených ruských vojakov: Matky nám volajú neustále, manželky sa ozvali dve

Valentina Melnikovová. Foto - archív Zväzu výborov matiek vojakov Ruska
Valentina Melnikovová. Foto – archív Zväzu výborov matiek vojakov Ruska

Jedna z vodcovských osobností ruskej organizácie Zväz výboru matiek vojakov Ruska Valentina Melnikovová má od 24. februára viac práce, než by si priala.

Nechce sa jej, ale aj tak dvíha telefóny a počúva náreky matiek, ktorým sa stratil syn niekde na ukrajinskom fronte. Nenecháva sa vyvádzať z miery matkami, ktoré sú na svojich synov pyšné, ani tými, ktoré zaujíma skôr kompenzácia za smrť potomka než to, kde bude mať hrob.

„Najskôr som sa zľakla, že je zase rok 1995. Začína sa čečenská vojna. Bolo mi hrozne. Potom som sa upokojila a uvedomila si, že toto všetko už poznáme. Že vieme, čo máme robiť, na koho sa obracať. Zase vidím to, čo v Groznom, kde sa naši padlí vojaci povaľovali mesiac v uliciach. A potom ich museli zložito identifikovať v 124. vojenskom laboratóriu v Rostove na Done. Vôbec sa mi do toho všetkého znovu nechce,“ spomína na to, čo sa jej hnalo hlavou od 24. februára.

Nedojíma sa nad jednotlivými osudmi, pretože to by prácu, útočiacu tak silno na emócie, nemohla už viac než tridsať rokov robiť. Pozná zákony, konvencie, pravidlá, pozná dôležitých ľudí a ich telefóny. Nakoniec však v našom rozhovore na emócie predsa len došlo.

Dohodli sme sa, že nebude odpovedať na otázky týkajúce sa počtu mŕtvych ruských vojakov, počtu ranených a zajatých. Nebudeme sa zaoberať ani politikou a hodnotením vedenia krajiny i velenia ruskej armády.

Vojnu oficiálne nikto nevyhlásil. Aký je teda status vojakov bojujúcich na ukrajinskom fronte? 

To je presne to, čo by vôbec nemalo zaznieť. Všetky štyri Ženevské konvencie začínajú z odstavca, ktorý uvádza, že i keď bojujúce strany nevyhlásia vojnu a nepovažujú konflikt za vojnu, pokiaľ také príznaky nesie, je to vojna.

Takže keď sa niečo správa ako vojna, tvári sa to ako vojna a umierajú pri tom ľudia ako vo vojne, je to vojna?

Presne tak. Naši i ukrajinskí vojaci sú účastníkmi bojových akcií a basta. Ako si to kto chce nazývať, to je úplne fuk.

Medzinárodné humanitárne právo na výklady kašle. Má jednoznačne svoj pohľad. O toto sme sa hádali už počas čečenskej vojny a máme to za sebou. V roku 1995 sme našich úradníkov a vojenských veliteľov učili medzinárodné humanitárne právo.

Mnohí z nich po prvý raz v živote počuli pojem „kombatant“ (osoba, ktorá je oprávnená zúčastňovať sa na nepriateľských akciách, teda bojovať – pozn. red.). Museli sme ich naučiť odlišovať kombatanta od nekombatanta. Teraz už by to mali vedieť.

Práve počas čečenskej vojny ste sa vy matky ruských vojakov stali svetoznámymi. Vtedy ste mali obrovský vplyv, písalo sa o vás ako o ženách, ktoré ovplyvňovali situáciu na fronte viac než mnohí ruskí generáli a vysokí politici. Čo sa zmenilo od polovice 90. rokov minulého storočia?

V niečom sa nezmenilo nič. Napríklad ani vtedy, ani teraz nie je veľmi jasné, kto o čom rozhoduje, kto prijíma strategické rozhodnutia. Inak je však toto úplne iný konflikt.

Predovšetkým čečenská vojna sa predsa len odohrávala na území Ruskej federácie. Všetci účastníci bojov boli až na výnimky občanmi Ruskej federácie a vzťahovali sa na nich ruské zákony. Takže z čisto právneho hľadiska sme teraz v úplne inej situácii.

Obrovský rozdiel je tiež vo veľkosti územia, na ktorom sa bojuje. Pozrite sa na maličké Čečensko a na velikánsku Ukrajinu. Tomu zodpovedá i dĺžka frontu.

Do Čečenska naše členky – matky – odišli hneď. Len čo sa v roku 1994 v decembri po prvý raz vystrelilo, už sme tam boli. Vo výbore Matky vojakov totiž boli aj ženy, ktoré z Čečenska pochádzali. Mohli sme potom jazdiť priamo do štábu Dudajeva i Maschadova (Džochar Dudajev – čečenský prezident, Aslan Machadov – veliteľ čečenských ozbrojených síl, po Dudajevovej smrti stál na čele neuznaného štátu – pozn. red.). Pokiaľ máte priamy kontakt s druhou bojujúcou stranou, dovoľuje vám to činiť veľmi efektívne kroky.

Keď bolo v lete roku 1995 uzatvorené prvé prímerie, povedal nám Maschadov, že má zoznamy ruských vojnových zajatcov. Vyzval ruské ministerstvo obrany, aby tie jeho zoznamy porovnalo so svojimi zoznamami nezvestných. Prečo nie? Veď na to je prímerie.

Vtedy ruská strana povedala, že má na zoznamoch iba dvesto ľudí a nikomu nič ukazovať nebude. Ibaže my matky sme mali úplne iné údaje. Na našich zoznamoch bolo sedemsto mien.

S Maschadovovými poradcami sme porovnali jedno meno po druhom. Tak sme zistili, kto padol, kto je v zajatí a koho Čečenci už dali príbuzným, ktorí si po svojich synov sami na severný Kaukaz došli.

Manželky zajatcov z Azovstaľa. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Vy teraz však na Ukrajinu chodiť nemôžete… 

Toto všetko je dnes úplne mimo reality. Pretože dnes máme čo dočinenia so skutočným medzinárodným ozbrojeným konfliktom.

Nikdy sme tu ešte nemali taký izolovaný, pred svetom zatvorený systém, ktorý musíme teraz zdolávať, keď rokujeme o vojnových zajatcoch, padlých i nezvestných.

Vtedy fungovala i Komisia pre vojnových zajatcov a nezvestných pri ruskom prezidentovi. Úplne tieto inštitúcie zlikvidovali. Teraz nie je možné nič. Jednoducho nič.

A čo ma prekvapilo najviac? Že v Rusku už nie sú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie