Týždeň v práve Rada Procházku: Hoďte na mňa deku

Udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka.

Uplynulý týždeň začínal vo veselších tónoch, než v akých sa javí končiť, ale môžeme sa chlácholiť staroslovienskym príslovím „Jeden prieskum ešte zimu nerobí“. A na trudnomyseľnosť vraj pomáha zmysel pre povinnosť, tak dnes právo takto, iba z povinnosti.

1. A je to daň iná, je to pokuta

Súdny dvor v stredu potvrdil rozhodnutie Komisie, ktorým tá potrestala spoločnosť Alphabet (Google) historicky najvyššou pokutou udelenou za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Konkrétne ide o zneužívanie dominantného postavenia tým, že výrobcom mobilných telefónov s operačným systémom Android a tiež mobilným operátorom nastavila také zmluvné podmienky, ktoré preferovali jej vyhľadávač.

Súdny dvor skresal pokutu zo 4,343 miliardy eur na 4,125 miliardy, ale stále je to dosť peňazí, však? Tak k tomu pridajme drobné vo výške 220 miliónov eur, ktoré Alphabet dostala minulý rok ako pokutu vo Francúzsku, a fakt, že na holandské a britské súdy prichádza žaloba vydavateľov v súhrnnej výške 25,4 miliardy. Nuž, inflácia.

Pre porovnanie, globálne tržby Alphabet za rok 2021 dosiahli približne 256 miliárd dolárov, a jej čistý zisk 76 miliárd dolárov, a keďže z podnikania na území Únie platí írsku korporátnu daň, efektívna sadzba je hlboko jednociferná. Zatiaľ iba varovanie: používanie súdnej kontroly ako redistribučného nástroja tam, kde bežné metódy (dane) neprodukujú želané výsledky, je autorova obľúbená téma a bude sa k nej chcieť vrátiť na väčšej ploche.

2. Heger ako minister školstva

K povereniu predsedu vlády riadením rezortu školstva si s vaším láskavým odpustením znovu dovolíme citát z knihy Kráľ otec:

„Zatiaľ čo pri menovaní vlády prezident členov vlády ,poveruje riadením‘ ministerstiev, pri odvolaní alebo prijatí demisie člena vlády prezident „určuje, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal“. (…)

Patrí sa tu však pripomenúť, že ústava relatívne poctivo rozlišuje medzi predsedom vlády a jej členmi. Je celkom zrejmé, že keď ústava hovorí o členoch vlády, má tým na mysli všetkých jej členov okrem predsedu. Tomu ústava na všetkých možných a relevantných miestach venuje osobitnú úpravu a obzvlášť to platí pri úprave procesov, v ktorých vzniká, mení sa alebo zaniká vláda v konkrétnom zložení. Inak povedané, tam, kde ústava hovorí o členoch vlády, má tým na mysli ktoréhokoľvek jej člena okrem premiéra, toho postavenie totiž ústava vždy upravuje osobitne.

Platí teda, že jediný, koho by po prijatí demisie člena vlády prezident nemal poveriť spravovaním príslušného rezortu, je práve predseda vlády. Práve toho však prezident Kiska poveril riadením ministerstva vnútra po tom, ako prijal demisiu ministra Druckera. Buď si to nikto nevšimol, alebo ak si to aj niekto všimol, nekomentoval to.

Tento fakt sa dá pripísať rôznym okolnostiam, ale medzi tie, na ktoré bolo vidieť voľným okom aj bez toho, aby človek poznal zákulisné dohody, patrí zjavná absencia inej vhodnej osoby v danom kabinete, prezumpcia kompetentnosti hlavy štátu a premiéra v zmysle „veď tí hore hádam vedia, čo robia“, zdrvujúco neprehľadná ústavná úprava a celkové oslabenie jej významu pre reguláciu základných mocenských vzťahov v štáte sťa dedičstvo predchádzajúcich dvadsiatich piatich rokov ležérneho nakladania s ňou.

V skratke, keď treba, ide sa tu bez ohľadu na ústavný text a prekáža to len vtedy, keď je „tam vonku“ pocit, že to prekážať má. Keď to prekážať radšej nemá, tak to neprekáža.

Rovnako dôležitým dôvodom je však azda i to, že ústavná tradícia sa tu stihla ustáliť v inej podobe, než by to naznačovala systematika ústavného textu. Prezident Kiska sa totiž v tomto rozhodnutí mohol oprieť prinajmenšom o dva precedensy.

Jeden relatívne nedávny, keď „zastupovaním“ exministra obrany Galka prezident Gašparovič poveril premiérku Radičovú, a jeden, naopak, veľmi dávny – ešte v júni 1993 totiž prezident Kováč premiéra Mečiara poveril vedením rezortu privatizácie po tom, ako minister Dolgoš podal demisiu.

To, že si ja o tomto myslím niečo iné, nič nemení na fakte, že pri poverovaní dočasnou správou ministerstva si hlavy štátu zvykli pojem „člen vlády“ vykladať tak, že sem spadá aj jej predseda. Budú si to tak vykladať aj naďalej a pri rezortoch typu vnútro, obrana či zahraničné veci to dokonca aj má svoju inštitucionálnu a statusovú logiku.

Aj manažérsky, aj politicky však má byť premiérska funkcia nad-rezortnou a koordinačnou. Dočasné poverenie premiéra vedením konkrétneho rezortu je teda už azda aj ústavná zvyklosť, ale je to zvyklosť nevhodná a bez zrozumiteľnej opory v Ústave.

3. Kam sa chodí po ochranu

Pred dvoma týždňami sme o jednom rozsudku ESĽP napísali, že mu predchádzalo zamietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej. Bol to omyl, Ústavný súd totiž danej sťažnosti nevyhovel nálezom. Na merite témy to síce nič nemení, ale ospravedlňujeme sa za nepresnosť.

V prípade, o ktorom štrasburský súd rozhodol pred týždňom, už takýto omyl nehrozí, tu totiž vyhovel sťažnosti, ktorú Ústavný súd naozaj odmietol už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú. K rovnakému záveru dospela aj ombudsmanka. Ministerstvo spravodlivosti, zastupujúce vládu, takisto naliehalo, aby Súd sťažnosť P. H. proti Slovensku zamietol.

Kto je P. H.? V čase, keď ju prichytili pri krádeži v obchodnom dome, mala šestnásť aj niečo a jej kognitívna kapacita sa pohybuje medzi subnormou a ľahkou retardáciou. Či má rómsku národnosť? Áno, má.

Privolaní policajti ju zobrali na policajnú stanicu. Ona tvrdí, že jej škaredo nadávali a dostala od každého po jednej facke. To, ako a prečo sa ocitla pod oknom policajnej stanice (pád z viac ako siedmich metrov), si nepamätá, ale tvrdí, že pravdepodobne vyskočila z dôvodu, že zaobchádzanie, ktorého sa jej údajne ušlo v aute, pokračovalo aj na stanici.

To tvrdí i jej brat, ktorý bol vo vedľajšej miestnosti a vraj počul, ako na jeho sestru ženský hlas kričí vyhrážky a rasistické urážky. Bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa snažila utiecť, ju pod oknom našli s početnými zlomeninami, s poranením tváre a s pneumotoraxom, mesiac bola v kóme.

ESĽP nepovažoval za preukázanú ani diskrimináciu, ani zlé zaobchádzanie, a napriek tomu rozhodol o porušení práva na život v jeho procedurálnom aj hmotnoprávnom rozmere. Hmotu nechajme tak, z hľadiska témy, ktorú tu občas riešime, je podstatný ten prvý rozmer, čiže absencia skutočného vyšetrovania.

Sankciu pre policajta vo výške jednorazového zníženia platu o päť percent považuje Súd za zanedbateľnú. „Takáto odpoveď na daný incident pôsobí dojmom snahy uzavrieť ho administratívne, nie skutočne vyšetriť skutkové okolnosti a vyvodiť z nich dôsledky. Účasť Ústavného súdu na takomto riešení s týmto dojmom súzvučí, obzvlášť v tom zmysle, že sa odmietol zaoberať podstatnou časťou námietok sťažovateľky a svoje posúdenie oprel o zvyšok článku 8 Dohovoru, ktorý sťažovateľka ani nenamietala a ktorý vo vzťahu k skutku nehral dôležitú úlohu.“

Nuž čo, tak to domáce orgány ochrany práva nezvládli. Tých 33 750 eur, ktoré Súd P. H. priznal, jej zaplatí štát.