Skladateľ Jevgenij Iršai: Mám ruské aj ukrajinské korene, vojnu vnímam ako osobnú tragédiu a katastrofu
Mám pocit, že ľudstvo speje ku kolapsu. Filozof a básnik Viačeslav Ivanov v jednom z rozhovorov na začiatku milénia povedal, že ľudstvu ostáva možno posledných 50 rokov, tvrdí hudobný skladateľ.
JEVGENIJ IRŠAI (1951) sa narodil v Petrohrade, vyštudoval klavír a kompozíciu na tamojšom konzervatóriu, neskôr tam 20 rokov pôsobil ako pedagóg. V roku 1991 prišiel na Slovensko, pôsobil ako korepetítor Štátnej opery v Banskej Bystrici, neskôr učil na Katedre hudobnej a estetickej výchovy na UMB. Aktuálne pôsobí ako pedagóg na VŠMU v Bratislave. Od roku 2010 je profesorom. Patrí k našim najoceňovanejším skladateľom vážnej hudby, vyšlo mu 10 autorských CD, na konte má stovky komorných aj veľkých orchestrálnych diel, koncertoval v mnohých európskych krajinách aj v USA.
Naposledy sme spolu hovorili pred trinástimi rokmi. Čo nového máte v súkromí?
Znovu som sa oženil, mám krásnu, mladú a múdru manželku, a tiež dve krásne malé deti. Veľmi sa z toho teším, drží ma to pri živote, predsa len už mám 71 rokov. Synovi po večeroch zvyknem v ruštine čítať rôzne knižočky, momentálne čítame grécke mýty, mimoriadne ho to baví.
Ste Rus narodený v Petrohrade, od roku 1991 žijete na Slovensku, máte však aj ukrajinské korene.
Stále som členom Zväzu skladateľov Ruska, zatiaľ ma nevylúčili. A som aj členom Zväzu skladateľov Ukrajiny a členom Spolku skladateľov Slovenska.
Jeden starý otec bol Ukrajinec, druhý Maďar, jedna stará mama bola Židovka, druhá zase Ruska. Z hľadiska pôvodu to teda mám mimoriadne pestré. Môj otec aj starý otec strávili istý čas v sovietskom gulagu. Prežili len zázrakom.
Boli disidenti?
Nie. Previnili sa len tým, že boli Maďari. V Sovietskom zväze po vojne brali do vyhnanstva pomaly každého, kto mal inú národnosť. Veľa však o tom neviem, otec o tejto skúsenosti mlčal, iba občas z neho vypadol nejaký nechutný zážitok. Bol to veľmi vzdelaný a erudovaný človek. Starý otec zase zomrel, keď som mal 10 rokov.
Na Slovensko ste odišli jednak pre osobné problémy a depresie, jednak pre dusno v Rusku. Na hranicu ste prišli v čase, keď sa v Moskve v roku 1991 začal puč. Po troch hodinách vás síce pustili, ale čoskoro sa hranice uzavreli.
Je to osud, ktovie, ako by som skončil, keby sme sa vtedy z hraníc vrátili domov ako mnohí iní. Odchádzal som so synom Viktorom. Keby váhal, presviedčal by som ho, aby sme predsa len odišli. Našťastie on sám trval na tom, aby sme čakali, kým nás nepustia.
Čo za dusno v Rusku vás viedlo k odchodu?
Nie je jednoduché to vysvetliť. Pod dusnom mám na mysli celý komplex problémov. Mal som problémy v rodinnom živote, čiže v súkromí, do toho mi prekážala atmosféra vo vtedajšom Rusku, kde som sa necítil dobre. Pozrite sa na dusno, aké je tam dnes.
