Denník N

Chceme vidieť medzinárodný súd v Mariupole, hovorí rusko-ukrajinský manželský pár

Foto - Kvet Nguyen
Foto – Kvet Nguyen

Anton Kosenok pochádza z Krymu, Albert Parfenov z Moskvy. Prvý je dídžejom a zakladateľom Øbsessiøn party, druhý začiatkom nultých rokov pracoval pre ruskú ambasádu v Bratislave.

Kedy ste prišli na Slovensko?

Albert: Slovensko sledujem už skoro 30 rokov. Prvýkrát som sem prišiel ešte ako študent v 90. rokoch na jazykovú prax. Začiatkom nultých rokov som tu pracoval na ruskej ambasáde šesť rokov a potom som sa sem vrátil v roku 2012.

Anton: Prišiel som sem v roku 2018 za Albertom zoznámiť sa. Spoznali sme sa totiž cez Facebook. S mojím príchodom sa zároveň začal náš vzťah. Na ten istý dátum sme o tri roky neskôr naplánovali aj našu svadbu v Kodani.

Albert: Chceli sme odísť zo svojich krajín, ja z Ruska a Anton z Ukrajiny, a vybudovať niečo v novej krajine. Vedel som, že chcem byť tu, Anton zvažoval Španielsko. Keď sme sa zoznámili, otázka už nebola, kde zostať.

Albert, študoval si medzinárodné vzťahy v Moskve a neskôr si sa šesť rokov pohyboval v diplomacii. Ako by si zhodnotil svoje pôsobenie na ruskej ambasáde v Bratislave?

Albert: Diplomacia je veľmi zaujímavá práca vtedy, keď človek zastupuje krajinu a jej zásady, s ktorými sa stotožňuje. V dnešnej situácii je to skôr hanba ako česť. Skončil som v 2005, dobrovoľne som odišiel z ministerstva, lebo už vtedy som nesúhlasil s politikou, ktorú viedla Moskva voči vlastnému štátu aj zahraničiu.

Viem si predstaviť, že tá práca bola spočiatku zaujímavá. Kedy si si začal uvedomovať, že nesúhlasíš s tým, akým smerom ide vaša politika, a je to pre teba problém?

Albert: Odchádzal som v čase, keď to nebolo ešte také zlé. Prvým dôvodom bola samotná robota, som skôr kreatívny človek a diplomacia začala byť postupne nudná. Bol som oficiálny tlačový zástupca ruskej ambasády a práca spočívala v zbieraní informácií z oficiálnych zdrojov, stretávaní sa s novinármi a informovaní ruského ministerstva zahraničia, čo sa v krajine deje.

Po nástupe Putina k moci diplomacia prestala byť nezávislá. Zahraničnú politiku v Rusku neformuje ministerstvo zahraničných vecí a diplomacia, ako by to malo byť, ale robí to úrad prezidenta. Čiže Kremeľ sa rozhoduje, s kým nadviaže spojenectvá alebo koho chce napadnúť. Ministerstvo zahraničných vecí musí túto politiku podložiť argumentmi.

Napríklad?

Albert: Keď som robil na ambasáde tlačového atašé, práve vtedy bola rusko-čečenská vojna. Videl som, že ambasáda prinášala správy z takého uhla pohľadu, ako sa to hodilo Moskve, a nie vždy to bola pravda. Nútili sme novinárov a diplomatov zo susedných krajín pozerať filmy o vojne, ktoré natočili ruskí novinári, ako Čečenci odrezávali hlavy ruským vojakom. O tom, čo tam stvárali Rusi, sme nehovorili. Bolo to pokrytecké. Neviem si predstaviť, že by som mal teraz na tlačovej konferencii hovoriť, že na Ukrajine sú fašisti, ktorí osem rokov zabíjali ľudí na Donbase. Nedokázal by som to.

Anton, ty pochádzaš z Krymu, no neskôr si sa presťahoval do Kyjiva. Čo si tam robil?

Anton: Do Kyjiva som prišiel ešte pred tým, než nám Rusi zobrali Krym. Založil som tam internetový obchod s pánskym oblečením, predávali sme spodnú bielizeň, tričká aj kraťasy. Fungovalo to do roku 2014, kým nezačala vojna. Rusi obsadili Doneckú a Luhanskú oblasť a veľa objednávok bolo práve z týchto regiónov. Finančná kríza spôsobila, že hrivna v tom čase devalvovala trikrát za krátke obdobie. Ceny išli hore a biznis dole. Všade bola obrovská korupcia a štát bol rozdelený na dve časti.

Rozdelenie krajiny si cítil aj pred anexiou Krymu?

Anton: Áno, bývalý prezident Janukovyč bol Putinovou bábkou, niektoré parlamentné strany finančne podporoval Kremeľ. Bolo zjavné, že ide o dosadenú vládu. Kyjiv aj Ľviv sú kultúrne mestá krajiny, ale štát ich veľmi nepodporoval a krajina bola zanedbaná. Keď som cestoval po Európe, videl som, aký život tu mali ľudia, a chcel som ísť na Západ. Potom som sa zoznámil s Albertom a začal náš vzťah.

Čo ste robili v deň, keď sa 24. februára začala vojna?

Anton: Ani neviem prečo, prebudil som sa nadránom, pozrel na telefón a zistil som, že je vojna. Prvé dni som dobre nespal a nejedol, bol som vo veľkom strese. Moja mama ostala na Kryme. Keď mi volala na narodeniny, mali sme veľmi ťažký rozhovor.

Tvrdila, že to nie je vojna a bude to vybavené za dva-tri dni. Potom mi povedala, že by bolo super, keby ten Kyjiv rozbili bombami. To je neuveriteľné, že sedí doma v pokoji a hovorí také veci. Poprosil som ju, aby mi viac nevolala. Nezvládam s ňou byť v kontakte. Nedokážem voliť kompromis, hovoríme o ľudských životoch.

Albert: Do Kyjiva chodievame pravidelne. Mali sme tam pôvodne odlietať 25. februára. Ja tam mám aj tetu a neter. Bolo to strašné, keď nám kamaráti a známi posielali fotky, ako nocujú niekoľko dní v metre, natlačení na sebe, bez toalety a pitnej vody.

Anton, tvoja mama bola teda aj za anexiu Krymu v roku 2014?

Anton: Áno, pokojne vzala ruskú vlajku a chodila na proruské demonštrácie. Hlasovala aj v referende za pripojenie Krymu k Rusku. Konečne som pochopil, ako to Rusko robí, ako to fungovalo aj na Kryme. Budovali napätie medzi národmi, ktoré na území žili. Stále sme v správach počúvali, akí sú krymskí Tatári agresívni a nebezpeční. Moja mama hovorila, že keď sem prídu krymskí Tatári, tak nás zarežú. A nedala sa presvedčiť o opaku. Pritom môj prvý priateľ bol krymský Tatár a bol skvelý.

Albert: Rusko tam nasadilo svoje strany, svojich politikov, ktorí pripravovali pôdu medzi obyvateľmi pred vojnou. Na Donbase aj celkovo vo východnej časti krajiny žije veľa ruských obyvateľov, dezinformáciami pripravovali ľudí na inváziu.

Anton: A to je vlastne ten účel, aby boli ľudia sklamaní a aby nevedeli, kde je pravda. Aby boli unavení z informácií, sedeli doma a nič nerobili. Takto to funguje.

Sledujete ešte správy o vojne?

Albert: Nepozerám správy, lebo stále je to o tom istom. Toľko klamstiev, koľko som počul z ruských médií, nemôžem pochopiť. Občas už neviem, kde je pravda, ale nikto nemôže poprieť, že Rusi sú na území Ukrajiny a že zomierajú civilisti.

Anton: Prvé dva mesiace som pozeral všetko, noviny, YouTube, Telegram. Teraz už menej. Krym nám už zobrali v roku 2014, Kyjiv je zničený, ale je tam ešte život. Neviem, ako to dopadne. Milujem Slovensko, žijem tu, ale srdcom som aj tam.

Máte v Kyjive nejakú rodinu?

Anton: Bratrancov a sesternice, ale všetci ostali. Muži už odísť aj tak nemôžu. Nie je ľahké prísť na Západ. Niektorí prichádzajú a myslia si, že tu bude raj, no nie je to tak.

Albert: Sme v kontakte so známymi, čo utiekli do Nemecka alebo Švajčiarska, a málokto je spokojný s tým, v akej situácii sa ocitli. Na Ukrajine mali zázemie, robotu, priateľov. Je to, ako by vás niekto vytrhol aj s koreňmi a zasadil na iné územie bez ničoho.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili do Kyjiva? 

Anton: Jasné. Teraz ísť nemôžem, lebo by som sa nemohol vrátiť cez hranicu. Ale veľmi tam chcem ísť a vidieť kamarátov.

Albert: Chceli by sme sa vrátiť, to áno, ale skôr by som chcel vidieť medzinárodný súd.

Anton: Ja by som chcel vidieť ten tribunál v Mariupole alebo v Buči.

Viem, že na vojnu sa nedá zabudnúť, ale je niečo, čo vám pomáha k úľave? Psychicky alebo emočne?

Anton: Prvý týždeň bol veľmi ťažký. Povedali sme si, že musíme niečo urobiť, a tak sme trošku pomáhali ako dobrovoľníci. Albert zháňal nejaké veci pre deti z Ukrajiny, ja som dídžej, a tak som hral na párty, z ktorej vyzbierané peniaze sme poslali ukrajinskej ambasáde.

Bol som však v takom strese, že som stratil sluch. Cítil som, že niečo búcha v slúchadlách, no nepočul som hudbu. Neskôr mi však hudba veľmi pomohla. Pochopil som, že párty mi pomáhajú upokojiť sa, ako aj to, že hudba lieči.

Albert: Ja sa snažím udržiavať každodennú rutinu a nesledovať správy, lebo teraz ideme do fázy, ktorá je dlhá.

Anton, ty si ako dídžej založil v Bratislave techno párty ØBSESSIØN. Aký má koncept?

Anton: V Kyjive je elektronická hudba veľmi populárna, prichádzajú tam dídžeji z celého sveta, je tam veľa klubov, nočný život je bohatý. Je to taký druhý Berlín. Keď som sa presťahoval na Slovensko a začal chodiť s Albertom na párty, uvedomil som si, že mi tu chýba podobná kultúra techna. ØBSESSIØN party je v podstate kultúrna tolerancia, všetci sú otvorení a môžeš byť tým, kým chceš.

Albert: To bola zásada nášho najobľúbenejšieho klubu v Kyjive. Ich slogan bol: bezpečný nebinárny priestor. Podobná atmosféra je napríklad v berlínskom klube Berghain, môžete byť aj úplne nahí a nikto vám nič nepovie. Nejde o perverznosť. Je to najvyššia miera tolerancie. Nie je podstatné, ako vyzeráte, ale čo máte vnútri. A keď ste vnútri absolútne slobodní, môžete sa prejaviť, ako chcete.

Aké boli vaše začiatky života na Slovensku? Začínať takpovediac odznova v novej krajine býva náročné.

Albert: Po tom, čo Putin vyhral voľby v Rusku v roku 2012, som pochopil, že ma v tej krajine už nič nečaká, a odišiel som na Slovensko. Vďaka práci na ambasáde som už vedel jazyk, ako fungujú úrady, v ktorej časti Bratislavy hľadať byt. Emigrácia preto pre mňa nebola ťažká.

Anton: Pre mňa to bolo na začiatku veľmi ťažké, nehovoril som slovensky a nepoznal som tunajšiu kultúru. Kamarátom som viac-menej rozumel, ale nedokázal som odpovedať. Cítil som sa trochu izolovaný. Zlepšilo sa to, keď som začal chodiť do jazykovej školy. Potom som už mohol vybaviť veci na úradoch, ísť do banky a byť samostatný. S Albertom taktiež veľa cestujeme, a tak som spokojný.

Minulý rok ste mali svadbu v Kodani. Žiť na Slovensku, kde vaše manželstvo štát oficiálne neuznáva, musí občas bolieť.

Albert: Mám pocit, že koncom 90. rokov tu bolo oveľa lepšie. Fungovalo tu aj viac klubov, nikomu neprekážalo, že tu boli lesbické a gej kluby. Po rozdelení Československa ste sa zaoberali inými otázkami – postavením Slovenska v Európe, plánmi vstupu do EÚ a NATO. Práva LGBT komunity vtedy neboli témou.

Oficiálne tu žijeme, podnikáme, platíme dane a od štátu čakáme, aby nás okrem toho videl, nie len raz za rok, keď si prídeme na cudzineckú políciu obnoviť pobyt. Mrzí ma, že moje manželstvo štát neuznáva. Cítiť sa zabudnutý a zanedbaný štátom je nepríjemné.

Som smutný, akým smerom ide Slovensko, a nielen v otázke LGBT. Najviac ma mrzia spustnuté budovy v centre mesta. A aj to, že štát nepodporuje mladých ľudí a nevytvára príležitosti, aby z krajiny neodišli.

Aké sú tvoje skúsenosti, Anton? Dá sa to porovnať s Ukrajinou?

Anton: Na Ukrajine sú ľudia viac otvorení, ale takisto mám nedobrú skúsenosť s homofóbiou. Tu sa cítim už lepšie, chodíme po meste držiac sa za ruku a nikto nám nič nepovie. Pravda je, že sa pohybujeme len v Starom Meste, možno v iných častiach Bratislavy by to bolo iné. Ľudia sú tu konzervatívni a uzavretejší. Vidím to aj na klubovom živote.

Albert: V Kyjive a Moskve je to lepšie len preto, že sú to veľké mestá a človek sa tam stratí. No oficiálne ani jedna krajina nepodporuje našu komunitu, rovnako ako v Bratislave. Vie sa, že sme tu, len sa tvárime, že nie.

Kde sa cítite ako doma?

Anton: Ja v Bratislave.

Albert: Domov je tam, kam sa človek rád vracia. Veľa cestujeme, a keď sa vrátime, môžeme si tu vydýchnuť. Už tu nie je žiaden stres, máme tu byt, priateľov, kaviareň, kam chodievame pravidelne. Máme svoju sociálnu bublinu, ktorá nám dáva pocit domova. Domov nie je tam, kde som sa narodil, ale tam, kde sa cítim dobre. My sa tu cítime dobre, nie perfektne, ale dobre. Slovensko je super krajina, no treba ju pochopiť. Nie je až taká komplikovaná, máte veľa plusov, ktoré ani nevnímate.

Napríklad?

Albert: Veľmi dobre sa mi pracuje aj vychádza so Slovákmi. Máme tu naozaj veľa kamarátov. Moji známi, ktorí žijú v Paríži, Barcelone či v Taliansku, také vzťahy s miestnymi, ako máme my tu, nemajú. Myslím, že z okolitých štátov máte najbližšie k Ukrajincom a Rusom.

Humans of [fjúžn]

Projekt Humans of [fjúžn] vznikol v roku 2019 ako súčasť festivalu [fjúžn], ktorý pripravuje Nadácia Milana Šimečku. Ide o populárny koncept zachytávania a predstavovania obyvateľov rôznych miest, ktorý má svoje korene v New Yorku. Prvú sériu Humans of New York vytvoril Brandon Stanton ešte v roku 2010, odvtedy sa projekt rozšíril do rôznych kútov sveta.

Festival [fjúžn] sa prostredníctvom rozhovorov a autorských portrétov snaží aj touto formou priblížiť verejnosti život cudzincov a cudziniek na Slovensku, ktorých v spoločnosti nie je veľmi počuť ani vidieť. Tento rok prináša príbehy piatich dvojíc, ktoré reprezentujú vekovú, profesijnú, rodovú či náboženskú rozmanitosť pôvodu. Ich osobné príbehy si môžete vypočuť aj naživo počas podujatia Humans of [fjúžn], ktoré sa bude konať 19. septembra 2022 v Slovenskom národnom divadle. Stretnúť ich môžete aj na citylightoch v uliciach Bratislavy.

Fotografie portrétov pripravila Kvet Nguyen. Rozhovory pripravila Anna Jacková.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Festival [fjúžn]

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie