Rekviem za impérium
Otázkou je, do akej miery stálosť Commonwealthu závisela od dlhovekosti zosnulej panovníčky a do akej miery ju môže zachovať jej nástupca.
Autor je ekonóm, člen britskej Snemovne lordov
Spomedzi mnohých a zaslúžených pôct, ktoré sa dostali kráľovnej Alžbete II., zostal v pozadí jeden aspekt jej 70-ročnej vlády: jej úloha panovníčky pätnástich krajín vrátane Austrálie, Nového Zélandu a Kanady a hlavy Commonwealthu, ktorý zoskupuje 56 krajín, najmä republík.
Tri kruhy
Toto spoločenstvo nezávislých štátov, z ktorých takmer všetky sú bývalými súčasťami britského impéria, bolo kľúčové pri zachovaní „britského spojenia“ po celom svete v postimperiálnom veku. Otázky, či je toto spojenie len historickou reminiscenciou, či predstavuje niečo podstatné vo svetových záležitostiach a či a ako dlho môže prežiť smrť kráľovnej, sa stalo predmetom veľkého záujmu, najmä vo svetle vystúpenia Británie z Európskej únie.
V ére Pax Britannica v devätnástom storočí Británia vykonávala globálnu moc sama. Nad britským impériom slnko nikdy nezapadalo: britské námorníctvo vládlo oceánom, britské financie dominovali svetovým trhom a Británia udržiavala európsku rovnováhu síl. Táto éra „nádhernej izolácie“, ktorá však nikdy nebola ani taká nádherná, ani taká izolovaná, ako to naznačovali učebnice dejepisu, sa skončila prvou svetovou vojnou, ktorá vážne poškodila postavenie Británie ako svetovej veľmoci a zodpovedajúcim spôsobom posilnila ďalších kandidátov na túto úlohu.
Keď výsledky prvej svetovej vojny potvrdila aj druhá svetová vojna, britská zahraničná politika sa začala sústreďovať na doktrínu „troch kruhov“. Šlo o vplyv Británie vo svete, ktorý závisel od jej „špeciálneho vzťahu“ so Spojenými štátmi, o jej postavenie ako hlavy Commonwealthu (nástupcu impéria) i o jej postavenie v Európe. Vďaka členstvu v týchto prekrývajúcich sa a vzájomne sa posilňujúcich kruhoch Spojené kráľovstvo mohlo dúfať, že maximalizuje svoju tvrdú a mäkkú silu a zmierni dôsledky svojho vojenského a ekonomického „zakrpatenia“.
