Nerozprávame sa len o mojej šatke, ale o tom, čo v nej prežívam, hovoria kamarátky Salma a Paula

Salma Al Henami a Paulína Miklová sú čerstvé maturantky bratislavského gymnázia. „Istý čas som mala krízu pre šatku. Cítim, že jej nosenie je tu iný štandard krásy. Ak má žena šaty, ktoré ju celú zahaľujú, nepovedia o nej, že je pekná,“ hovorí Salma. Paula chcela preskúmať stereotypy, ktoré sa viažu k islamu. „Zistila som, že obraz o moslimoch a moslimkách je veľmi vulgarizovaný,“ dodáva Paula. V rozhovore hovoria, čo im dalo komunitné bývanie, ako spoločne prežívajú pohľady ľudí na ulici aj o tom, prečo uvažujú nad odchodom zo Slovenska.

Tento rozhovor robíme v celkom výnimočnom priestore – rezidenčnej komunite Baraka Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa, kde ste obe istý čas bývali a žili. Ako by ste opísali tento koncept spolunažívania?

Paula: Myšlienka založiť Baraku vznikla zhruba pred desiatimi rokmi s úmyslom vytvoriť študentkám a študentom gymnázia priestor, kde sa môžu neformálne vzdelávať a rozvíjať charakter, spiritualitu a zručnosti. Zmestí sa sem asi dvanásť študentov a študentiek a štyria workeri – teda naši učitelia, ktorí sú tam pre nás, ak to potrebujeme. Stretávali sme sa tu päťkrát do týždňa na raňajkách, dvakrát na večeru a spoločný program a raz do mesiaca sme spolu strávili víkend.

Salma: Hodnoty Baraky sú postavené na rozvíjaní vzťahu so sebou, vzťahu s touto komunitou a vzťahu s okolím. Baraka znamená požehnanie, čiže človek by sa mal snažiť byť požehnaním pre seba, pre komunitu a širšie okolie.

Komunitné bývanie alebo zdieľanie spoločných priestorov na Slovensku nie je veľmi rozšírené. Vo vašom prípade je to nielen o bývaní na jednom mieste, ale aj je to akýmsi osobnostným rozvojom. Čo vám táto skúsenosť dala?

Paula: Stala som sa štedrejšou. Predtým som si dávala dosť pozor na to, čo patrí mne, a strážila som si svoj rozpočet a čas, no teraz som ochotná svoj časový harmonogram prispôsobiť iným ľuďom. Naučila som sa deliť sa a zaujímať sa o druhých, opýtať sa, či nepotrebujú pomoc. Ďalšia vec sú vzťahy. Vytvorila som si tu veľmi hlboké vzťahy, napríklad so Salmou, ale aj s inými ľuďmi z Baraky. Taktiež sa mi tu stali blízki jeden učiteľ a jedna učiteľka, ktorí ma veľmi podporujú. Rada sa sem vraciam. Vzniká tu komunita a to je príjemné.

Salma: Som všímavejšia a vnímavejšia – zaujímam sa o príbeh a kontext iných ľudí. Keď zdieľate jeden priestor s inými ľuďmi, budú vznikať konflikty o neumytom riade a prečo si niekto po sebe neupratal a podobne, no treba pochopiť to, že ten človek mohol byť naučený na niečo iné. Netreba to hneď brať osobne. Myslím, že ešte dlho budem rozmýšľať nad tým, čo všetko mi tento priestor dal.

Viem si prestaviť, že najmä počas pandémie koronavírusu, keď sa všetko uzavrelo a museli sme sa všetci izolovať, ste zrejme riešili viacero konfliktov. Ako sa vám podarilo spolu vychádzať?

Paula: Áno, bolo tu veľa konfliktov, najmä keď sme boli všetci takto intenzívne spolu. No mali sme tu učiteľov, ktorí nás vždy podržali. A zároveň to bola dobrá príprava na budúce konflikty.

Salma: Baraka ma jednoznačne naučila, ako vyriešiť konflikt. Ako sa pohádať bez toho, aby sme zvýšili hlas alebo niekoho urazili. Konflikt nie je boj, ktorý musí niekto vyhrať alebo prehrať. Dá sa riešiť aj zdravou cestou.

Stretnete sa tu s rôznymi ľuďmi, ide o to, ako pracovať na vzťahu, keď si nie ste podobní. A čo sa týka spirituality, vnímať, ako sú na tom druhí. Nemusí sa to týkať len náboženstva, ale podporovať človeka aj vo veciach, ktoré ja mám nastavené inak.

Paula: Páčilo sa mi, že sme veľmi rozmanití ľudia. Od toho, kto kedy vstáva a chodí spať, cez rôzne jedálničky až po náboženstvo. Išlo o to naučiť sa s tým pracovať bez toho, aby som mala potrebu iných ľudí meniť.

Salma: Presne. Nesnažíš sa človeka zmeniť, ale dáš mu slobodu správať sa tak, ako chce, a pritom hľadať nejaký spoločný bod.

Spomínali ste spiritualitu aj náboženstvo. Je pre vás viera dôležitá?

Paula: Osobne sa nehlásim k žiadnemu vierovyznaniu. Chcem, aby ľudia rešpektovali vzájomne svoje viery. Náboženstvá prinášajú určité hodnoty a podľa mňa je príjemné poznávať hodnoty tých druhých.

Salma: Pre mňa je náboženstvo dôležité, isté hodnoty čerpám z islamu a cítim, že mi dáva nejaký rámec. No vyvíja sa to a mení. Nemyslím však, že islam praktizujem dôsledne. Niežeby som nechcela, ale skôr prirodzene s ľudským bytím prichádzajú aj chyby a zlyhania. Nie som ani veľmi konzervatívna, ani veľmi liberálna, asi niečo medzi.

V posledných rokoch rastú prejavy islamofóbie nielen na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách, a to v offline alebo online priestore. Ty si mi, Salma, pred rozhovorom povedala, že sa na Slovensku cítiš dobre, ale musíš si tu vytvárať priestor. Skúsiš to rozvinúť, ako si to myslela?

Salma: Bola som nedávno so školou na výlete v Sarajeve a zažila som tam niečo úplné iné, z čoho som bola milo prekvapená. Ľuďom bolo úplne jedno, ako sú ostatní oblečení. Nemala som tam takú veľkú pozornosť ako niekedy tu na ulici. Keď som sa vrátila na Slovensko, zacítila som, že mi tamojšia rôznorodosť chýba. Mám tu v Bratislave síce svoje bubliny a miesta, kde sa pohybujem a cítim sa v nich bezpečne. Ľudia ma nevnímajú len ako moslimku, ale ako človeka. No nie je to všade.

Tvoja skúsenosť je na Slovensku, bohužiaľ, stále v niečom špecifická tým, že nosíš šatku. Ako vnútorne spracovávaš pohľady na ulici?

Salma: Ja som to už prestala vnímať, až kým jedna kamarátka v inom rozhovore nepovedala, že si všíma, ako sa na mňa ľudia pozerajú, keď ide so mnou po meste. Cítim, že v Starom Meste to tak nie je aj pre turizmus. Ale keď idem cez Petržalku alebo Karlovu Ves, vnímam, že sa na mňa ľudia pozerajú. Už to veľmi neprežívam, je to pár sekúnd, asi na to nie sú zvyknutí. Skôr keď dostávam nevyžiadané komentáre, vtedy mám chuť drzo odpovedať.

Napríklad?

Salma: Minule som stála s maminou na zastávke a jeden pán sa začal pýtať, odkiaľ sme a či vieme, že Slováci takéto veci neakceptujú a že je to neprijateľné. Čo na to povedať? Povedala som, že dobre, ďakujem za info. Mamina tvrdí, že sa v tom netreba rýpať.

Veľmi sa už nad tým nezamýšľam, ale cítim istú pozornosť, že nie som bežný človek ako všetci ostatní. Niekedy to je fajn, ale niekedy je to už príliš. Stále mám pocit, že by som chcela niekam patriť, niekam zapadnúť. A takéto strety mimo mojich bublín mi v tom veľmi nepomáhajú.

Paula: Môžem k týmto skúsenostiam niečo dodať?

Áno.

Paula: Chceli sme sa ísť kúpať, a tak sme volali do plavárne a pýtali sme sa, či akceptujú človeka v burkinách. Povedali nám, že nie, to si môžete ísť robiť niekam do Dubaja, ale tu to nerobíme. To bola veľmi nepríjemná interakcia. To, že prišlo NIE, bolo zarážajúce, ale ešte prišlo veľmi nerešpektujúce NIE.

Salma: Toto všetko vnímam tak, že ľudia si ma zarámcujú ako moslimku do nejakej škatuľky. Cítim sa tu slobodne, ale vnímam takéto názory, a keď som na istých miestach, ľudia sa čudujú, čo to tam robí moslimka. Človek nevie s ľahkosťou prechádzať miestami. Niekedy je to limitujúce.

Rozoberáte tento odlišný prístup k Salme spolu?

Paula: Pre mňa to bolo zaujímavé a hlavne na začiatku, keď sme sa spoznali, bolo otázok viac. Počula som totiž veľa stereotypov. Ja som sama chcela preskúmať, ako to naozaj je. Napríklad aj o šatke, kedy ju začínajú dievčatá nosiť v Jemene. Mám iné kamarátky moslimky, čo ju nenosia, tak bola som zvedavá, či sú za tým politické dôvody a podobne. Zistila som, že obraz o moslimoch a moslimkách je veľmi vulgarizovaný, napríklad nie sú to len iracionálni a výbušní ľudia. Teraz už riešime konkrétnu osobnú skúsenosť a bežné ľudské témy.

Salma: Vždy, keď mám nejakú negatívnu skúsenosť, nahrávam Paule zvukovú správu, čo sa stalo. Naše rozhovory už nie sú o faktoch o moslimskom svete, ale skôr o tom, čo ako moslimka prežívam. Pamätám si, že som istý čas mala krízu pre šatku. Cítim, že keď ju mám na sebe, nespĺňam tunajší štandard krásy. Podobne ak má žena na sebe oblečené šaty, ktoré ju celú zahaľujú, nepovedia o nej, že je pekná. Nie je to teda iba o tom, čo je šatka, ale o mojom prežívaní v nej.

Paula: Vtedy sa ju snažím vypočuť, už to samo osebe pomôže a potom sa pýtam, čo by pomohlo. Napríklad – skúsime pozrieť nejaké iné šatky? Keď som v Londýne, čo je multikultúrne mesto, a vidím, že tam je veľa moslimov a moslimiek a ľudia sa na nich až tak nepozerajú. Bol to viac rozmanitý svet. Cítila som sa aj ja vďaka tomu uvoľnenejšie a že ani na mňa sa nebude nikto pozerať. To bolo príjemné.

Salma: Vnímam, že ľudia na Slovensku majú vytvorený nejaký obraz o tom, ako by mala vyzerať Slovenka alebo Slovák. Keď poviem, že som Slovenka, nedáva im to zmysel. Keď v Londýne poviete, že ste Brit alebo Britka, vedia si pod tým predstaviť aj iného človeka ako belocha. Tam na Slovensku ešte nie sme.

Salma, mamu máš zo Slovenska, otca z Jemenu. Kde si vyrastala?

Salma: Narodila som sa v Košiciach, vyrastala som tam osem rokov a potom sme sa presťahovali do Jemenu. Po desiatich rokoch som sa vrátila na Slovensko, ale už do Bratislavy. Ako malá som ťažko znášala zmeny, takže sa mi na začiatku veľmi nechcelo ísť do nového prostredia. Pomohlo mi, že ľudia v Jemene sú otvorení a napríklad v triede ma nevnímali ako cudzinku. Nemala som problémy s tým, že som iná. V rodine bolo veľa detí a vedela som sa medzi nimi stratiť. Je to vtipné, lebo keď som v Saná, ľudia vedia, že nie som stopercentná Jemenčanka, vraj to je na mne nejako vidno. Keď som tu, nie som úplná Slovenka. V Jemene však viem v dave viac zapadnúť.

Máš potrebu v sebe riešiť otázku samoidentity?

Salma: Posledné dva roky to riešim v sebe intenzívnejšie. Tým, že patrím do dvoch kultúr, v ktorých sú úplne iné štandardy, je to o niečo náročnejšie. Keby to nebolo pre mňa dôležité, asi sa tým nezaoberám tak dlho. Myslím, že som pol na pol. V istých veciach, napríklad čo sa týka vzťahov, sa cítim viac ako Jemenčanka. V pracovitosti a dochvíľnosti som zase viac Slovenkou. Beriem si z oboch strán niečo, čo mi vyhovuje. Potom ale zápasím s otázkou, či moje konanie bude v súlade s oboma kultúrami.

Paula, ty keby si sa mala opísať, čo by si odpovedala na otázku – kto si?

Paula: Som človek, ktorého keď pozveš na kávu, vždy pôjde. Baví ma spoznávať nové kultúry a zisťovať, ako sa dá pozerať na veci novými očami, v čom sú nejaké veci iné. Bývam v Bratislave. Zapáčilo sa mi tu, pôsobí to tu lepšie na moje mentálne zdravie ako okolie Nitry, odkiaľ pochádzam.

Hlavnou témou tohto ročníka festivalu [fjúžn] sú vzťahy. Vy dve reprezentujete v našej kampani Humans of [fjúžn] kamarátsky vzťah. Čo pre vás znamená?

Paula: Pre mňa obrovskú oporu. Keďže nemám úplne silné zázemie v rodine, túto rolu v niečom supluje Salma. Viem, že sa na ňu môžem obrátiť, ak ma niečo zarmúti. A na druhej strane, ak Salma niečo potrebuje, snažím sa brať na ňu ohľad a byť tu pre ňu. V niečom je to pre mňa aj výzva, lebo v takých povrchných veciach sme rozdielne, ja rada plánujem a mám všetko prichystané tri dni dopredu. Ona veľmi nie.

Salma: Určite je to podpora a je fajn mať Paulu pri sebe. Vie sa pozerať na veci kriticky a pomáha mi, keď otázkami odhaľuje moje slabšie stránky. Naše rozhovory sú tak pre mňa aj akousi reflexiou. Spoločne vieme nejaké veci pomenovať. Je to také uvedomenie si postojov. Vzťah s Paulou mi dodáva sebavedomie.

Ste čerstvé maturantky, aké sú vaše ďalšie plány do budúcnosti?

Salma: Ja sa chystám na Bislu, ale popritom rozmýšľam, čo chcem robiť v živote. Momentálne som vo fáze, kedy sa bojím ísť do niečoho naplno, lebo sa bojím, že mi unikne niečo krajšie. Zvažujem tiež zahraničie, ale bakalára by som chcela spraviť na Slovensku. Asi by mi bolo ľúto úplne opustiť Slovensko, už som raz odišla z Jemenu a nechať za sebou ďalšiu krajinu, z ktorej pochádzam? Neviem. Zároveň cítim, že ani Jemen, ani Slovensko mi občas nevedia zabezpečiť nejaké veci, ktoré potrebujem.

Paula: Ukončila sa jedna veľká etapa života a teraz musím spraviť rozhodnutie, kde budem nasledujúce tri-štyri roky. Dávam tomu veľkú váhu. Rozhodujem sa, či ostať na Slovensku alebo odísť na štúdium filozofie a politiky alebo vzdelávania do zahraničia. Prípadne, ako to nakombinovať. Ostať študovať bakalára na Slovensku ma láka aj pre budovanie vzťahov a kariéry v krajine, v ktorej chcem pôsobiť. No čo sa týka kvality štúdia, na ktorej mi veľmi záleží, tam to vidím skôr na zahraničie. Viem však, že potom by som sa chcela vrátiť.

Chcela by som sa venovať neformálnemu vzdelávaniu emočného a charakterového vzdelávania. Zaujíma ma integrácia minorít alebo postavenie LGBT+, Rómov a Rómok v spoločnosti. Chcela by som raz vytvárať komunitné aktivity vo vzdelávacom systéme, kde sa spájajú ľudia z rôznych regiónov, vzniká kontakt a búrajú sa stereotypy. Byť solidárni s ľuďmi, ktorí nemajú také možnosti ako my. Pozitívne ma prekvapila solidarita s Ukrajinou po vypuknutí vojny.

Áno, solidarita s ľuďmi z Ukrajiny bola fantastická, pokiaľ mali bielu farbu pokožky. Bohužiaľ. Keď som bola na hraniciach pomáhať ako dobrovoľníčka, videla som s kolegyňami na vlastnej koži ten dvojaký prístup k ľuďom z iných krajín, ktorí tiež utekali pred vojnou.

Salma: Veľmi ma to frustrovalo. Na druhý deň po začatí vojny sme sa celá škola stretli a rozprávali sa o tom. Bolo mi ľúto, že po vypuknutí vojny v Sýrii sa to tu nebralo tak vážne. A aj to, že Slovensko sa postavilo k Ukrajincom a Ukrajinkám inak ako k ľuďom s inou farbou pleti. V takých chvíľach uvažujem, či Slovensko je pre mňa naozaj domovom.

Máš na to odpoveď?

Salma: Keď je človek malý, domov mu vytvárajú rodičia. Ale keď vyrastie a odíde od nich, domov si už musí vytvárať sám. Vnímam, že ak si ho ja sama nevybudujem, nepríde. Domov vytvárajú skôr ľudia. Keď som s niekým blízkym, mám pocit domova. Ale mám chuť byť doma v celej krajine, nielen v mojich bublinách. Cítim sa v nich výborne, no nie je to celé Slovensko. A potom zavoláš do plavárne a zistíš, že si proste niekde inde, ale nie doma.