Botoxové Sedlákovo

Chvíľu, ale ozaj iba chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že mnohé mladšie dámy, ktoré stretávam na ulici a vidím ich v médiách (Instagram ani inú sociálnu sieť nepoužívam), nemajú pery napuchnuté a vyšpúlené pre uštipnutie osou, ale ide o aktuálny importovaný ideál krásy. Spoločne s výrazným maľovaním a takými tými zvláštne upravenými, ehm, ako to len vyjadriť, no prosto poslušne splývajúcimi vlasmi neurčitej farby, podobnej metalíze jedného modelu toyoty.

Nie, toto nemá nič spoločné s genderom ani mizogýniou, iba s abstraktným estetickým ideálom, pre mňa nedosiahnuteľným.
Chvíľu, ale ozaj iba chvíľu mi počas kampane pred prvými slobodnými voľbami po novembri ‘89 trvalo, kým som na Kysuciach pochopil, že slogan hnutia VPN (Dobré ráno, Slovensko) je mimoriadne výstižný. Kdesi medzi Čadcou a Turzovkou stáli nad plagátom VPN priklicovaným na stodole na streche dvaja chlapi, šťastní z príchodu demokracie a slobody, fľaška v ruke a preklápali do seba štamperlíky. Jeden, dva, slovom dvanásť.

Rurálni ožrani ako endemit na tomto území by si po 32 rokoch zaslúžili priliehavejší slogan, trebárs Dobrú noc, Slovensko.
Ako fotograf som potom až do roku 2006, kým ma to začalo otravovať, zaznamenával Iné Slovensko. Mečiarovské a ficovské. V skutočnosti nejde o politiku, ale o – prepytujem – kultúrny kód sedláctva. Bodrí, družní, hluční majitelia luxusných „esúvečiek“ v teplákoch, ktorí deň pred Sviatkom Sedembolestnej Panny Márie zaplnia parkovisko pred Ka­uflandom tak, že sa odtiaľ poldruha hodiny nedá vyjsť.

To je naša pravidelná liturgia, vo svätostánku konzumu! Ako závidím Rakúšanom, že majú aspoň v nedeľu obchodné domy zavreté!

Chvíľu, ale ozaj iba chvíľu mi trvalo, keď som po tieto dni, brázdiac cestičky rusínskeho severovýchodu, pochopil zmýšľanie tých, čo majú vilu s prudkožltou fasádou a volvom pod prístreškom (pes je na tom horšie ako to auto, trpí v roxorovej pozváranej klietke), tých, čo v pote tváre poberajú za nič z Bruselu agrodotácie, čo majú Úniu a eurofondy za dojnú kravu, čo si užívajú luxus svidníckeho Beverly Hills a čo zároveň drukujú Rusku, aby vyhralo vojnu. Pretože koniec vojny (a Putin ju predsa prehrať nemôže) prinesie nám Slovákom staré dobré časy, keď sa lacný plyn a lacná ropa rúrami valili.

Keď sa z toho šoku, z toho návalu bezcitnosti inak dobrých, bodrých a družných ľudí spamätám, napíšem o tom viac.
Ako tulák, ktorý desaťročia brázdi túto krajinu od Eurovey po Ruskú Voľu, musím so smútkom priznať, že taký silný pocit civilizačnej priepasti, absolútnej nesúvislosti medzi mladými hipstermi so starostlivo zastrihnutou bradou na elektrokolobežkách tu na Záhradníckej na strane jednej a milovníkmi Putina tam „na Rusnakoch“ na strane druhej som necítil ani za Mečiara či za Fica.

Politika je pre tých druhých tam „na Rusnakoch“ odťažitý šum lístia, ktorého vzdialená ozvena občas zablúdi na obrazovkách aj do Ladomirovej popri stupídnych televíznych zábavách a ľudovkách vypeckovaných z nového repráka na záhrade. Politici sú pre nich iba zdrojom obveselenia, z jazyka poznajú iba spojky a vulgarizmy (no dobre, občas aj slovesá) a nepovažujú sa za rasistov, ak „Cigán býva až v štvrtom dome“. Ak býva vedľa, to už je, samozrejme, iná vec.

Kedysi som cítil ľútosť, potom ľahostajnosť, istý čas dokonca pochopenie s nádychom morálnej nadradenosti, dnes už cítim prevažne hnev. Hnev na Sedlákovo.