Botoxové Sedlákovo
Dve Slovenská – od Eurovey po Ruskú Voľu – nemajú spoločné nič, iba toho neboráka Matoviča. A hymnu.
[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Chvíľu, ale ozaj iba chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že mnohé mladšie dámy, ktoré stretávam na ulici a vidím ich v médiách (Instagram ani inú sociálnu sieť nepoužívam), nemajú pery napuchnuté a vyšpúlené pre uštipnutie osou, ale ide o aktuálny importovaný ideál krásy. Spoločne s výrazným maľovaním a takými tými zvláštne upravenými, ehm, ako to len vyjadriť, no prosto poslušne splývajúcimi vlasmi neurčitej farby, podobnej metalíze jedného modelu toyoty.
Nie, toto nemá nič spoločné s genderom ani mizogýniou, iba s abstraktným estetickým ideálom, pre mňa nedosiahnuteľným.
Chvíľu, ale ozaj iba chvíľu mi počas kampane pred prvými slobodnými voľbami po novembri ‘89 trvalo, kým som na Kysuciach pochopil, že slogan hnutia VPN (Dobré ráno, Slovensko) je mimoriadne výstižný. Kdesi medzi Čadcou a Turzovkou stáli nad plagátom VPN priklicovaným na stodole na streche dvaja chlapi, šťastní z príchodu demokracie a slobody, fľaška v ruke a preklápali do seba štamperlíky. Jeden, dva, slovom dvanásť.
Rurálni ožrani ako endemit na tomto území by si po 32 rokoch zaslúžili priliehavejší slogan, trebárs Dobrú noc, Slovensko.
Ako fotograf som potom až do roku 2006, kým ma to začalo otravovať, zaznamenával Iné Slovensko. Mečiarovské a ficovské. V skutočnosti nejde o
