Umelkyňa Ilona Németh o prestížnej výstave v Nemecku: Umenie má funkciu poukázať na citlivé miesta

Výtvarníčka Ilona Németh tento rok vystavovala na jednej z najprestížnejších svetových prehliadok súčasného umenia – na documente fifteen, ktorá sa konala v nemeckom Kasseli. 

S umelkyňou, ktorá žije v Dunajskej Strede, sme sa rozprávali aj o jej najnovších prácach a plánoch. Z nášho rozhovoru sa dozviete:

• aký projekt vystavovala na výstave v Kasseli,
• čo si myslí o antisemitskom škandále, ktorý na documente vypukol,
• aké sú najnovšie fázy jej projektu Eastern Sugar,
• ako vzniká jej pamätník venovaný ženám znásilneným počas vojny.

Documenta je okrem Benátskeho bienále považovaná za jednu z najdôležitejších výstav súčasného umenia na svete. V Kasseli sa koná každých päť rokov, tento rok sa otvorila po 15. raz a navštíviť ju bolo možné od 18. júna do 25. septembra. Ako ste sa tam dostali?

Documenta je podľa mňa meradlom pre každého umelca, ide o podujatie, kde by chcel každý raz vystavovať. Druhým takýmto miestom je Benátske bienále, kde som už vystavovala.

Na documentu som od Nežnej revolúcie vždy zavítala a počas uplynulých piatich-desiatich rokov som cítila, že by som dokázala niečo pridať k umeleckému diskurzu, ktorý sa tam objavil. Aby tam však niekto vystavoval, musí dostať pozvánku, nedá sa tam ani prihlásiť, ani podať projekt.

Organizácia tejto výstavy sa začína s veľkým predstihom. Keďže som počas uplynulých rokov pozvánku nedostala, už som sa rozlúčila s tým, že by som sa na tohtoročnú documentu mohla dostať, a prijala som, že mi to opäť nevyšlo. Minulý rok v novembri ma však predsa vyhľadali. Ostalo mi síce veľmi málo času na prípravu, pretože výstava sa otvárala v júni, ale documenta „sa nedá odmietnuť“.

Kto konkrétne vás oslovil? 

Oslovila ma kurátorská skupina združenia OFF-Biennále, ktorú v Maďarsku založila malá skupina odborníkov v oblasti súčasného umenia s cieľom vytvoriť nezávislú platformu.

Na documente sa zúčastnila prostredníctvom dvoch medzinárodných projektov, jedným z nich bol projekt RomaMoma, druhým „Čo by bolo keby a prečo: Off-ihrisko“, kam som dostala pozvanie aj ja. Pozvánka bola do jedného z nových priestorov documenty, do centra Kasselu, na územie požičovne členov AHOI, nachádzajúcej sa na brehu rieky Fulda. Na documente nie je národná reprezentácia, na území AHOI som vystavovala spolu so španielskymi, s českými a maďarskými umeleckými skupinami. Tohtoročná documenta bola úplne iná ako tie predošlé…

V čom bola iná?

V minulosti mala vždy hlavného kurátora, pozvali približne 100 známych umelcov. Pred približne štyrmi-piatimi rokmi sa umelecká rada documenty rozhodla, že za kurátora documenty fifteen požiada indonézsku umeleckú skupinu s názvom ruangrupa. Bolo to revolučné sčasti preto, lebo prichádzajú z úplne iného kultúrneho prostredia, majú iné pozadie, iné preferencie; skupina pozostáva z umelcov, kurátorov a architektov. Na druhej strane táto indonézska skupina pozvala individuálnych umelcov a aj trinásť umeleckých skupín vrátane budapeštianskeho kurátorského kolektívu OFF-Biennále.

Indonézska skupina sa neusilovala, aby pozvala umelca z každého kúta sveta „ako zbierku motýľov“, ale premýšľala v organickej koncepcii výstavy, preto mohlo vystavovať oveľa viac umelcov a umelkýň.

Aká bola koncepcia pod ich vedením?

Podujatie v Kasseli vzniklo v znamení indonézskeho lumbung (sklad ryže). Sklad ryže predstavuje spoločné zásoby, kam môžete odniesť nadbytok ryže, a kto ju potrebuje, môže si ju odtiaľ vziať, teda v podstate sa prerozdeľuje ryža, zdroj sily, a zároveň je to aj komunitné miesto stretnutí. Do tohto symbolického lumbung priestoru pozvali vystavovať jednotlivé skupiny vrátane OFF-Biennále. Snahou teda bolo zozbierať vedomosti a skúsenosti a potom ich znovu rozdeliť.

Ako vznikala vaša spolupráca s OFF-Biennále?

Na documentu pozvali moje dielo s názvom Plávajúce záhrady, myslím si, že aj preto, lebo nimi zvolené miesto, teda územie niekdajšej požičovne člnov AHOI na brehu rieky Fulda, umožnilo vystavenie tejto špeciálnej práce, ktorá bola aj pôvodne naplánovaná na vodu. Pripravovali sme ju spolu s architektom Mariánom Ravaszom na budapeštiansku výstavu Umenie na jazere, ktorej kurátorkou bola Krisztina Jerger.

Teraz sme sa zhodli v tom, že prehodnotíme záhradnú časť inštalácie. Na plávajúci objekt sme namiesto pôvodnej anglickej a francúzskej záhrady spolu s odborníkmi navrhli Liečivú záhradu a Záhradu budúcnosti. Keď bola koncepcia hotová, s kurátorkami OFF-Biennále Eszter Lázárovou a Bori Szalaiovou sme začali pracovať na realizácii.

Na základe čoho tieto záhrady vznikli?

Koncept Záhrady budúcnosti sme konzultovali s vedcami, ekológmi, klimatológmi. Do výskumu sme zahrnuli odborníkov z univerzít v Stuttgarte, Kasseli, Prahe, Budapešti či Gödöllő, celý proces bol mimoriadne napínavý.

Na konci množstva konzultácií sa zrodila predstava o tom, aká má byť Záhrada budúcnosti. A vysvitlo, že vedci si ju predstavujú ako udržateľnú záhradu, ktorú tvoria rastliny odolné voči extrémnemu počasiu, pomerne ľahko sa prispôsobia rýchlo sa meniacim extrémnym podmienkam a ktoré zlepšujú kvalitu pôdy tam, kde je z nejakého dôvodu znečistená.

Preto sme sa rozhodli, že sa pokúsime zozbierať rastliny, ktoré sa dokážu prispôsobiť zmeneným podmienkam a počas uplynulých rokov sa objavili v okolí Kasselu. Našťastie, od jedného profesora v Kasseli sme sa dozvedeli, že priamo na území univerzity robia pokusy s tým, že nevysádzajú parky, nevytvárajú záhrady, ale skúmajú, ako sa správa rastlinstvo na voľne ponechanom priestranstve.

Napokon sme s bratislavským krajinným architektom Michalom Marcinovom, výskumníkom na Kasselskej univerzite Florianom Bellinom-Harderom, odborníčkou z Budapešti Reni Szikraovou a krajinnými architektmi záhradníctva K&K Stauden v Kasseli, ako aj kasselským záhradníkom Maximilianom Mechsnerom pracovali na koncepcii a vytvorení záhrady.

Čo presne teda tvorilo Záhradu budúcnosti?

Jej zloženie bolo zrejmé vtedy, keď som zistila, že najlepším riešením bude, ak z územia univerzity vyberieme kus pôdy spolu s rastlinami, ktorý rozmerovo zodpovedá rozlohe plávajúcej záhrady. K tomu sme pridali tých trinásť druhov rastlín, ktoré nám odporúčali odborníci. Po skončení výstavy sa kus zeme dostane so starými a s novými rastlinami naspäť na pôvodné miesto.

Aké myšlienky sa vám spájajú so záhradou?

Na záhradu sa môžeme pozerať ako na kontrolované územie vytvorené človekom, kde sa cíti v bezpečí, pretože kontroluje proces, spolu s tým aj prírodu. Toto síce nikdy nebola pravda, no dnes sme už stratili aj ilúziu tejto kontroly.

A aká koncepcia sa ukrývala za druhou zo záhrad – Liečivou záhradou?

V podstate aj to je kontrolované územie. Záhradu sme rozdelili na deväť polí a dostali tam miesto rastliny, ktoré si navzájom pomáhajú, podporujú sa, napríklad jedna rastlina odpudzuje od ostatných škodlivý hmyz alebo korene jednej rastliny pomáhajú v raste iným rastlinám a tak ďalej.

Všetky rastliny, ktoré sa tam nachádzali, sú pre človeka užitočné a človek sa o tieto rastliny stará. Takže toto je taká Liečivá záhrada, kde každý niekomu pomáha a všetko so všetkým súvisí. Na prvý pohľad pôsobí táto predstava naivne, ale v princípe ide o vzájomnú podporu.

Kto sa o tieto plávajúce záhrady počas výstavy staral?

Podali sme si inzerát a ľudia sa mohli prihlásiť, že počas sto dní, kým trvala výstava, sa budú o naše záhrady starať. Na inzerát sa prihlásilo dvadsaťosem záujemcov. Na základe motivačných listov som sa stretla aj osobne s ôsmimi záujemcami a jedným zo „záhradníkov“ sa stala postaršia pani z Kasselu, ktorá je zakladajúcou členkou miestnej organizácie skupiny „Staré mamy proti krajnej pravici“. O Záhradu budúcnosti sa staral jeden veľmi sympatický mladý pár.

Tohtoročnú documentu sprevádzali antisemitské škandály, do médií sa dostala hlavne vďaka nim. Prvý škandál vypukol, keď na jednom z obrazov – okrem iných – vidieť vojaka s prasacou tvárou, ktorý má na sebe šál s Dávidovou hviezdou a prilbu, na ktorej vidieť Mosad. Druhý škandál sa viaže k brožúre pochádzajúcej z Alžírska z roku 1988, ktorej strany obsahujú antisemitské stereotypy. Môže podľa vás umelecké dielo zobrazovať aj takéto obsahy?

Táto otázka sa nedá skúmať bez kontextu. Kontext celého škandálu je najmä vnútorná politika v Nemecku. Spor okolo documenty sa začal skutočne vtedy, keď bol predstavený výtvor s názvom „Ľudová spravodlivosť“ indonézskej skupiny Taring Padi, ktorý slúži ako pamiatka obetiam dlhej a brutálnej diktatúry v Indonézii vedenej v rokoch 1967 až 1998 generálom Suhartom. Dielo, ktoré predstavuje mnohé prehnané a satirické postavy, vzniklo v roku 2002. Na plátne sa, žiaľ, medzi množstvom groteskných postáv objavujú dve také, ktoré urážajú židovstvo a tragédiu holokaustu. Umelecká skupina obraz pre protesty ešte počas otváracieho dňa odstránila a ospravedlnila sa.

Podľa môjho názoru viedli k tejto smutnej a urážlivej udalosti najmä kultúrne rozdiely, ale nejde o zámernú provokáciu. Mimochodom, od januára museli aj zahraniční účastníci documenty čeliť viacerým nepríjemnostiam, o čom nemecké médiá neinformovali.

Celá tohtoročná výstava bola o opätovnom demokratickejšom rozdelení statkov. Nastolila otázky týkajúce sa spoločenskej úlohy umenia. Vracala sa aj k chápaniu umenia ako takému, kde je umelecký výtvor kolektívnym procesom a je súčasťou spoločného súboru vedomostí určitej komunity. Tieto odkazy do našej európsko-americkej kultúry neprenikli.

Zjednodušene: Európania pozvali indonézsku skupinu kurátorov, aby obnovili ducha documenty a aby sa nás pokúsili inšpirovať pri nachádzaní nových ciest. No my sme neboli schopní interpretovať, čo sme dostali. Vysvitlo o nás, že „čítame“ to, čo aj tak vieme čítať. Potom to celé dospelo k tomu, že komisie si detailne prezreli celú výstavu, či sa tam ešte nenachádza dielo, ktoré by obsahovalo antisemitské symboly. Celá táto záležitosť je skôr o nevyriešených politických a historických nemeckých vnútropolitických a aj európskych konfliktoch ako o konkrétnych dielach.

Umenie má totiž funkciu poukázať na citlivé body. Nemyslím si, že správnou a adekvátnou odpoveďou je odstrániť dielo z výstavy, o probléme je potrebné viesť dialóg.

Aký vplyv môže mať na documentu to, čo sa teraz stalo?

Každý sa toho obáva, pretože documenta bola vždy známa svojou otvorenosťou. Teraz však vytvorili komisiu, ktorá rozhodne, čo sa považuje za antisemitizmus, no pritom neskúmajú množstvo vecí, ktoré môžu urážať iných alebo môžu byť dôležité z iného hľadiska.

Pre indonézskych kurátorov ide o maximálne traumatizujúcu skúsenosť a nie je pravdepodobné, že by po tom, čo sa stalo, považovali Európu za príťažlivé miesto.

Najsmutnejšie je, že documenta nebola o tom, o čom sme chceli, aby bola. Škandál zatienil aj to, na čom sme pracovali my.

Viete si predstaviť, že celá komunita podstúpi sebareflexiu a poučí sa z toho, čo sa stalo, a bude flexibilnejšia? Alebo bude výsledkom ešte silnejšie uzatvorenie sa či zaujatý prístup?

Presne to je teraz otázka. Veľmi dúfam, že to bude prvá verzia.

V súvislosti s tohtoročnou prehliadkou sa hovorí aj o tom, že momentálna koncepcia nezapadá do logiky trhu s umením. Videli sme skupinovú výstavu, kurátori pracovali v komunitách. Umenie sa v takejto podobe nedá predávať zvyčajným spôsobom.

Ak sme už pri tejto téme, aká je vaša pozícia na trhu s umením?

V prvom rade odo mňa kupujú múzeá. Budapeštianske Ludwigovo múzeum je mojím najväčším „zberateľom“, kúpili odo mňa viacero diel. Moje práce sú aj u súkromných zberateľov, hlavne u takých, ktorí nakupujú s cieľom podporovať umenie a nie investovať.

Váš projekt Eastern Sugar prebieha už od roku 2017. Tento rok v máji ste mali samostatnú výstavu v budapeštianskej Trafó Galérii. Ako sa rozrástol váš projekt po prvej výstave v Maďarsku?

Výstava, ktorá sa konala v Galérii Trafó, zapadá do série, počas ktorej som mala v tejto téme tri samostatné výstavy a šesť skupinových medzinárodných výstav v šiestich rozličných krajinách. Keď ma pozvali vystavovať do Trafó, spolu s kurátorkou Bori Szalaiovou sme sa napokon spomedzi viacerých možností rozhodli pre maďarskú premiéru projektu Eastern Sugar.

Kapacity Galérie Trafó, keďže ide o suterén, nám umožnili, aby sme predstavili desať videí z videoarchívu Eastern Sugar. Archív Eastern Sugar budujem počas celého projektu, momentálne pozostáva z dvadsiatich videí, niekoľkých stoviek fotografií a iných dokumentov. Okrem videí sa nám podarilo s pomocou bratislavského dizajnéra Petra Lišku a môjho stáleho poradcu v oblasti cukrovarníckeho priemyslu Dušana Janíčka, samozrejme, s obrovskou pomocou tímu galérie, vytvoriť aj trojtonovú horu cukru, ktorá predstavuje súčasť výstavy.

Projekt mal tento rok aj odbočku v Dunajskej Strede…

Áno, Dunajská Streda je v podstate východiskovým bodom celého projektu. V januári sa nám po viacročných prípravách podarilo s podporou od mesta v jeho centre umiestniť pamätník JUHOCUKOR – EASTERN SUGAR. Práve zmiznutie cukrovaru v Dunajskej Strede viedlo k tomu, že som sa začala zaoberať výrobou cukru v strednej a vo východnej Európe. Veľmi sa teším, že tento pamätník mohol konečne vzniknúť v mojom rodnom meste.

Tušili ste pred piatimi rokmi, keď ste sa začali venovať cukrovarníckemu priemyslu, že z toho bude takýto dlhodobý projekt?

Nie. Celý výskum sa postupne stával medzinárodným a rozširoval sa. Poľnohospodárstvo bolo v našej rodine vždy dôležitou témou, no v skutočnosti ma až štúdium nacionalizmu a populizmu doviedli k tomu, aby som sa začala hlbšie zaoberať koreňmi.

Osud cukrovaru v Dunajskej Strede symbolicky obsahuje stopy udalostí, ktoré ukazujú dôsledky zmeny režimu v roku 1989 a následnej transformácie. Preto som sa začala venovať cukrovaru. Na začiatku celého procesu som nevedela, nakoľko ovplyvňovala výroba cukru a aj samotný cukor hospodárske a politické procesy na celom svete. Rafinované hry nedostatkov v hospodárstve, manipulácií či ideológií by sa pravdepodobne dali demonštrovať aj cez príklady iných priemyselných odvetví, no v mojom rodnom meste sa výroba cukru ponúkala prirodzene.

Cukor je jedným z najdôležitejších tovarov kapitalizmu, jeho symbolika je veľmi bohatá – na toto som prišla postupne, spočiatku som ani netušila, aký potenciál sa skrýva v cukre. Jeho príbeh môžeme sledovať od obdobia kolonizácie až po súčasnosť.

Bude mať projekt pokračovanie?

Neviem, dokedy v ňom budem pokračovať. Čoraz viac sa rozrastá, spočiatku sa doň zapojilo šesť krajín, dnes ich je už desať. Keď sme minulý rok dokončili projekt Eastern Sugar, ktorý podporil aj fond Creative Europe, spýtala som sa všetkých partnerov projektu, či si v ňom želajú pokračovať, a každý povedal áno. Podali sme si nový projekt, ktorého výsledky sa dozvieme na jeseň.

Čo môže umenie pridať k hospodárskemu, ekologickému, poľnohospodárskemu, neokolonialistickému diskurzu súvisiacemu s výrobou cukru?

Zariskujem a poviem, že keby som bola spisovateľkou, tak táto otázka by v tejto podobe zrejme nepadla – ani zo strany spoločnosti. Ak figuruje namiesto umenia slovo literatúra, je úplne evidentné, že literatúra pomohla k tomu, aby sme chápali veci inak. Lenže rovnaké je to aj s umením.

Umenie má tento potenciál v sebe veľmi silne zakorenený. Už na vrchole modernizmu sme verili, že sme všetko pochopili, no dnes zažívame, že veľmi veľa sme nepochopili alebo sme to pochopili nesprávne. Práve preto je v umení obrovská príležitosť, pretože komunikuje súvislosti na inej rovine.

Ani výtvarné umenie nie je menej zrozumiteľné ako literatúra, len je voči nemu viac predsudkov.

Vlani vyšla k vášmu projektu aj kniha s názvom Eastern Sugar. Čo sa za ňou skrýva a s akým cieľom vznikla?

Ide o úplne samostatnú publikáciu, nie katalóg. Už po prvej výstave, ktorá sa konala v bratislavskej Kunsthalle, sme cítili, že by sme radi vydali knihu, pretože do jednej výstavy sa nedá vtesnať všetko.

O desiatich cukrovaroch na Slovensku, ktoré boli v roku 1989 ešte v prevádzke, boli vydané ojedinelé publikácie, no ide o vôbec prvú knihu, ktorá obsahuje zozbierané materiály o všetkých z nich. Práve preto pozostáva kniha z dvoch častí, popri vizuálnych esejach sme napísali aj krátke dejiny cukrovarov.

Vďaka editorom Maji a Reubenovi Fowkesovcom vznikla kniha mnohých autorov, ktorá sa stala medzinárodnou. Je pre nás veľkým potešením, že anglické vydanie vydali spoločne Sternberg Press a Slovenská národná galéria, pretože takto sa Eastern Sugar dostane aj do kníhkupectiev v zahraničí, ku ktorým by sme sa inak nedostali. Obrovským zážitkom bolo vidieť knihu napríklad v kníhkupectve König v Kasseli.

Aj v slovenčine vyšla kniha v skvelom vydavateľstve, v Absynte a bolo to tiež v spolupráci so Slovenskou národnou galériou.

Čo vám dal projekt Eastern Sugar?

Vďaka cukrovému projektu rozumiem oveľa lepšie svojej stredoeurópskosti. Vidím, ako sa cukor podieľal/podieľa na medzinárodných hospodárskych, politických či kultúrnych procesoch. K celkovému obrazu sa pokúšame vytvoriť chýbajúce kusy skladačky globálnej výroby cukru, ktorých absenciu si možno uvedomovalo len málo ľudí, no pre nás je dôležité, aby boli na veľkej a úplnej mape.

Tento rok ste sa venovali ešte jednému veľkému projektu, z ktorého vznikne v roku 2023 pamätník v Budapešti. Výzvu vyhlásenú pre pamätník ženám, ktoré boli znásilnené počas vojny, ste vyhrali spolu s architektkou Gabi Mészárosovou a spisovateľkou Anikó N. Tóthovou. S akou koncepciou ste sa zapojili do súťaže?

Samospráva Budapešti si je vedomá toho, že ak chceme dnes vytvoriť pamätník, musíme sa rozlúčiť s doterajšími prístupmi a stavať sa k nemu moderným spôsobom.

Čo to znamená v tomto prípade?

Každé obdobie malo svoj vlastný umelecký prístup či spôsob zobrazovania, no pritom sa menilo aj umenie: nielen čo sa týka mediálneho aspektu, ale aj obsahu.

Zmenilo sa naše ponímanie, naše zmýšľanie, ktoré sa musia prejaviť aj pri postavení tohto pamätníka. Vo verejnom priestore sú prítomné aj skoršie pamätníky, no mnohé spomedzi nich dnes už pôsobia priam gýčovo, nemoderne alebo majú v sebe urážlivé obsahy.

Dobrým príkladom na to, aký má byť moderný pamätník, je pamätník obetiam holokaustu v Berlíne, zblízka ide o zarážajúci zážitok, no to isté môžeme povedať aj o pamätníku 9/11 v New Yorku.

Ako prebiehala vaša príprava na tento projekt?

Budapešť zostavila organizačný výbor, ktorý približne dva roky pracoval na tom, aby tému „Ženy znásilnené počas vojny“ dostali do povedomia spoločnosti. O týchto príbehoch sa objavila kniha s názvom Zamlčané. Vznikla aj rovnomenná webová stránka, kde sa o projekte objavilo množstvo informácií, a napokon minulý rok v lete bola vyhlásená aj projektová výzva.

Ide o veľmi citlivú a zložitú tému, no cítila som, že mám k nej čo povedať, preto som už hneď na začiatku vedela, že sa do súťaže zapojím.

S mladou architektkou Gabi Mészáros, ktorá študovala v Londýne, sme zaslali náš spoločný projekt. Gabiným čerstvým vedomostiam o modernej architektúre som veľmi dôverovala.

Dostali sme sa do druhého kola, kde sme už museli vytvoriť aj maketu. Požiadali sme spisovateľku a literárnu historičku Anikó N. Tóthovú, aby na pamätník napísala literárny text.

Spomedzi šiestich ponúkaných lokalít sme si mohli vybrať, kde by mal byť pamätník umiestnený, a naše rozhodnutie padlo na voľný pozemok v zastavanej oblasti pod hradným vrchom v Budapešti.

Nejde len o to, aby sme niekde umiestnili pamätník, ale samotné miesto je tiež jeho súčasťou, má v sebe odkaz. Dom stojaci na pozemku bol počas druhej svetovej vojny zbombardovaný a odvtedy na jeho mieste nič nepostavili a dokonca sa nachádza pod hradom, pod centrom moci. Teraz na tomto pamätníku pracujeme a veríme, že bude odhalený počas budúceho roka.