Denník N

Tri sochy

Míting v Bratislave v novembri 1989. Foto – TASR/Vladimír Benko
Míting v Bratislave v novembri 1989. Foto – TASR/Vladimír Benko

Vtedy v osemdesiatom deviatom sme nevyliezli len my, ale aj tí, ktorí tam mali ostať naveky. A oni si chcú dnes túto krajinu zobrať.

Autor je dramatik

Každý deň cestou do divadla stretám skupinky turistov križujúcich centrum Bratislavy. Neviem sa zbaviť pocitu, že sa ponáhľajú, aby už mali prehliadku za sebou. Lokálpatrioti spod Tatier či z Piešťan mi azda prepáčia, že sa budem venovať iba hlavnému mestu.

Prečo sem turisti zo Západu chodia len na pol dňa? Máme len poldňový význam? Nevystačia naše pamiatky na celý deň? Čo tých osemnásť kráľov a kráľovien, ktorých tu korunovali? Áno, viem, že to bolo preto, lebo Turci tiahli na Viedeň a Pressburg bol bezpečnejší. Ale aj tak, čo to svedčí o nás? Že nežijeme naplno, že žijeme len na polovicu?

Čo by na to povedali tri ikonické sochy z centra Bratislavy? Pomlčím o ich umeleckej hodnote, lebo ma teraz zaujíma tá propagačná, nečakane veľká. Ešte aj keď sa z divadla vraciam, stoja okolo sôch vysmiati cudzinci a ťukajú na spúšte mobilov či fotoaparátov. Čo by tí traja muži v bronze povedali?

Ten, čo máva bronzovým klobúkom: otec mi poradil, buď aspoň milý, keď už si nanič.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie