Denník N

Čo znamená domov?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Domy bez stien, bez striech, bez okien. Na prvý pohľad bývalé domovy.

Od začiatku tejto šialenej vojny mávam najväčšie bolesti srdca pri jednom konkrétnom type fotografií. Nie sú to páliace raketomety. Stĺpy dymu v diaľke. Kostry zhorenej vojenskej techniky. Animované mapy postupu frontu. Dokonca ani satelitné snímky vypálených a rozdrvených dedín či miest. Sú to domy otvorené ako konzervy, pred ktorými sa mi rozsýpajú kolená.

Obývacie izby. Detské izby. Kuchyne. Kúpeľne. Nahé. Obrátené vnútornosťami smerom von. Kúsky, franforce súkromia necudne otrčené na oči verejnosti. Vidíme tam všetky tie malé svety neznámych ľudí, ich všetko alebo – presnejšie – všetko, čo im zostalo. Obrazy na stenách. Telky. Gauče. Stoličky. Hračky. Knižky. Občas dokonca postava človeka, muž s metlou, ktorý sa pokúša v tých ruinách trochu upratať. A popri tom armatúra vyzývavo mieriaca k nebu. A vyštrbené pozostatky stien, ktoré to všetko donedávna ohraničovali a ukrývali. Vtedy si najbolestivejšie uvedomujem, koľko celkom obyčajných ľudských životov, koľko unavených rutín, koľko radostných chvíľ, koľko znudených večerov, koľko celkom obyčajných ľudských hádok a zmierení, a milovaní, a hier sa zrazu zo dňa na deň premenilo na prach. Koľko veľkých životných plánov bolo prekazených, koľko životov zmárnených!

A, samozrejme, že si do tých situácií projektujem to, čo poznám najlepšie. Vlastný život, vlastnú rodinu. Žena. Dieťa. Rodičia. Pár najbližších blízkych. Vidím byt, na ktorý sme sa napokon zmohli ďaleko od najcentrovatejšieho centra krajiny, byt, ktorý nás prichýlil a my sme ho naplnili celou svojou existenciou a všetkými jej farbami, chuťami i vôňami. A ten byt sa v mojich predstavách náhle rozpadá. Steny sa s rachotom zosunú tak ako skaly v kameňolome (neraz som to pozoroval spoza šípkových kríkov). Z okien sa vyvalí vodopád rozprsknutého skla (kryštáliky sa trúsia na podlahu, ak tam tá podlaha ešte stále je). A všetko to, čo bolo ešte pred sekundou pevné, zrazu nie je.

Dá sa to vôbec predstaviť, ak to človek nezažil? Ak aspoň raz v živote nemusel z minúty na minútu utiecť: pred veľkou vodou, pred ohňom, pred vetrom, pred šialenou vojnou? Hádam ani nie. No napriek tomu sa ku mne tieto predstavy neustále vracajú.
A ja sa znova a znova pozerám na tie fotografie. Domy bez stien, bez striech, bez okien. Či už sú to paneláky, alebo staré rodinné domčeky, všetko sú to domovy. Na prvý pohľad bývalé domovy.

Taký domov sa dá celkom ľahko predať. Alebo ukradnúť. A takisto zbombardovať. Dá sa zneuctiť až tak, že pri pomyslení naň pocítime nevoľnosť a hanbu za tých, čo nám pošliapali koberce.

Lenže… Domov nie je len miesto. Domov je aj pocit. Domov sú aj ľudia. Domov sú spomienky. To sú veci, ktoré si nesieme so sebou, kamkoľvek. A ak toto všetko vybuchne, zhorí, čo človeku ešte zostane? Aká nádej? Z čoho?

Ako kamienok držím v ruke Laučíkov dávny verš: „Aké svinstvo je vojna chlapče to svinstvo.“ Držím ho pevne. V zovretej pästi. Je univerzálnou odpoveďou na všetky moje ustráchané otázky a predstavy. A vôbec, ale vôbec sa neviem ničím utešiť.

Všímam si, že ľudia na námestí si už presadli z letných lavičiek v tieni stromov na tie jesenné, čo sa predpoludním kúpu v slnečnom svite. Blíži sa jeseň – štvrté ročné obdobie tejto vojny. Vojny, ktorá nás všetkých už dávno zabila.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie