Dnešné deti toho musia vydržať veľmi veľa, terapiu niekedy potrebuje v prvom rade rodič, hovorí terapeutka

O dnešných mladých ľuďoch sa niekedy hovorí ako o „snehových vločkách“, ktoré nič nevydržia. Podľa Laury Bechyňovej z českého Národného ústavu duševného zdravia je to však presne naopak.

„Zo svojej terapeutickej praxe môžem povedať, že rodičia občas privedú dieťa so ‚zákazkou‘, že s ním je niečo zle a máme ho ‚napraviť‘. Ale terapiu mnohokrát potrebuje v prvom rade rodič,“ upozorňuje terapeutka a výskumníčka, ktorá na českých školách testuje nový vzdelávací program Všech pět pohromadě.

V rozhovore sa okrem iného pýtame:

• Ako zasiahli do duševného zdravia detí dva roky pandémie?
• Aké množstvo detí bojuje so psychickými problémami?
• Ako by mohli dospelí deťom pomôcť?
• Kde vidí odborníčka najväčšie medzery v starostlivosti o duševné zdravie detí?
• A ako výskumníci učia deti a pedagógov pracovať so svojou duševnou pohodou?

Sú dnešní dospievajúci krehkejší než predošlé generácie?

Ľudia si často neuvedomujú, že dieťa a dospievajúci sú dvaja úplne iní ľudia.

Neviem, či sú dnešní mladí krehkejší alebo menej odolní. Tento dojem môže vychádzať z toho, že výzvy, s ktorými sa dnes stretávajú, sú iné než predtým. Tlak médií, sociálnych sietí, vývoj technológií… Doba sa zrýchľuje a je veľmi ťažké na to reagovať biologickým vývojom.

Prechod z detstva do dospievania sa vyznačuje významnými neurobiologickými, telesnými, psychickými, sociálnymi a kognitívnymi zmenami. Pozorujem, že puberta sa začína skôr. Dnes mám v terapii deti, ktoré majú desať a sú v puberte. Je to vidieť tiež na tom, že dievčatám sa skôr začína menštruácia.

Dopyt po terapeutoch alebo psychológoch, ktorí pracujú s deťmi, je obrovský. Rozumiem tomu tak, že detí, ktoré potrebujú odbornú starostlivosť, pribúda – alebo je tá potreba zrazu viac vidieť.

Ako to súvisí s dvoma pandemickými rokmi?

Pandémia mohla byť pre niektorých stres sám osebe, iní sa viac stretávali s jej dôsledkami: izoláciou, zatvorenými školami alebo narušením bežného životného rytmu. Hlavne po druhom lockdowne sa objavilo väčšie množstvo úzkostných detí a depresívnych porúch, bol aj veľký nárast obsedantno-kompulzívnych porúch. V terapii sa tiež viac stretávam so sebapoškodzovaním či samovražednými myšlienkami – aj u detí školského veku.

Dievčatá aj chlapci majú poruchy príjmu potravy – niektorí si začali dosť strážiť jedlo. Dlhý pobyt doma im dal naraz priestor viac sa nad tým zamýšľať, všetko si začali počítať.

Z vlastnej skúsenosti i od učiteľov viem, že niektoré deti, keď sa po lockdownoch vrátili do školy, zrazu nevedeli, ako „používať“ sociálne zručnosti, ako hovoriť s ľuďmi, ako vlastne udržiavať priateľstvá. Akoby bolo pre niektoré deti ťažké nadviazať tam, kde skončili. Nie je divu, rok a pol je dlhý čas. U niektorých detí som v terapii vnímala veľkú neistotu, čo sa týka komunikácie a budovania vzťahov.

Psychické zdravie detí teda teraz do veľkej miery definuje to, ako ich poznamenali lockdowny?

Verím, že to nejaký podiel zanechalo. Je nutné si uvedomiť, že to bola obrovská záťaž. Dospievajúci veľmi riešia vzťahy – keď sa s niekým rozídu, je to pre nich strašné, katastrofické. Je nutné si uvedomiť, že v tú chvíľu je ten vzťah, alebo to, čo prežívajú, celý ich život. Rovnako ako keď je náplňou života tehotnej mamičky tehotenstvo.

Rodičia občas nad rozchodmi detí mávnu rukou a hovoria, že to nič nie je, že budú mať iné vzťahy. Ako dospelí vidíme nejaký vývoj v čase, ale pre dospievajúceho je to tu a teraz, je tým zaplavený.

Covid bol záťaž pre celé rodiny a niektorí rodičia mali čo robiť sami so sebou, so svojimi strachmi. Na rodiny doliehali finančné problémy a nebol taký priestor starať sa o to, čo zažíva dieťa. Stačilo však aj to, že sa sami rodičia strachovali. Deti sú veľmi všímavé, takže videli, že napríklad otca niečo trápi, že sa bojí, že ho vyhodia z práce. Alebo im napríklad zomrela babička.

V krátkom časovom období sa naraz musia stretávať s veľkým počtom životných výziev, na ktoré nemajú vyvinuté stratégie, pretože sa s tým ešte v živote nestretli. Sami koľkokrát nedostávajú podporu na to, aby sa s tým vyrovnali.

Ako do toho všetkého zapadá, že sa táto generácia narodila do digitálnej doby a do sveta sociálnych sietí?

Všetko má výhody aj nevýhody – deti boli hrozne rady, že môžu aspoň nejakou cestou zažívať kontakt. Cez Messenger alebo TikTok. Vďaka tomu neboli úplne odrezané, čo vnímam ako veľký benefit. Niektoré deti sa však prepadli do porovnávania, ku ktorému sociálne siete podprahovo vyzývajú, a začali si pripadať menejcenné. Siete sú dobré ako inšpirácia, ale keď po zatvorení Instagramu začneme byť skleslí, nevytvára to nič dobré.

Niektoré deti, naopak, už úzkosti a strachy z kolektívu mali a počas covidu zistili, že im je doma lepšie. Mám v terapii niekoľko detí, ktoré hovoria, že chcú späť online výučbu, pretože v škole je to strašné, je tam hluk, v kolektíve ich príliš dobre neberú alebo im to berie priveľa energie. Pýtajú sa, ako majú prežiť ešte ďalšie tri roky základky.

Dá sa teda povedať, že sa u detí stretávate s inými problémami než predtým?

Povedala by som, že pandémia či vojna vyzdvihli na povrch niečo, čo už vo vnútri detí bolo. Prispelo to k objaveniu psychických problémov, ktoré keď nie sú dobre zachytené skraja, v podhubí naberajú a človek potom začne potrebovať odbornú pomoc.

Nie je väčší dopyt po psychologickej či psychiatrickej pomoci daný aj tým, že si ľudia počas covidu začali uvedomovať, aké je psychické zdravie dôležité, a začali to riešiť?

Myslím si, že to je veľkou súčasťou. A je dobre, že sa o tom hovorí, že ľudia vedia, že nejaká pomoc existuje, a napríklad sa toľko neboja o ňu požiadať.

Koľko detí má teda problémy so svojím duševným zdravím?

V Česku nemáme zozbierané epidemiologické dáta, ale zo zahraničia vieme, že prevalencia (podiel ľudí v populácii – pozn. red.) duševných ochorení u detí a dospievajúcich je 13 percent. A nie je dôvod sa domnievať, že by to v Česku bolo zásadne inak.

Ku koncu roka 2020 žilo v Česku dohromady okolo 2,1 milióna detí do 18 rokov. Pokiaľ teda podporu, liečbu alebo psychoterapeutickú starostlivosť potrebuje 13 percent z nich, je to 270-tisíc detí. V registri ambulantnej psychiatrie je však necelých 60-tisíc detí do 18 rokov. Tak kde sú tie zostávajúce? Ponúka sa otázka, či sú dobre zachytené.

Na Linke bezpečia podľa ich informácií percentuálne vzrástli hovory a správy na tému sebapoškodzovania a samovraždy.

Veľmi sa rieši aj nedostatok pedopsychiatrov. Na hospitalizáciu sa niekedy čaká aj mesiace. Ak chcete hospitalizovať dieťa, nie je to zábava. Takže nie všetky deti, ktoré potrebujú starostlivosť, ju dostanú.

Nie je mi jasné, či je tých 13 percent stála hladina detí s nejakými psychickými problémami, alebo či sa to môže meniť vplyvom vonkajších okolností – pandémie, vojny, vonkajších stresov…

To je otázka. Ale napríklad Svetová zdravotnícka organizácia udáva, že jedno zo siedmich detí má nejaké psychické problémy.

Vieme, že 50 percent všetkých duševných ochorení sa v prvých príznakoch objaví pred 14. rokom života. Stále sa hovorí o duševných ochoreniach u dospelých, ale je potrebné si uvedomiť, že väčšina z nich sa začína v dospievaní. Podľa štatistík je 15 – 19 rokov najčastejší vek ľudí hospitalizovaných pre úmyselné sebapoškodzovanie.

Stále sú to veľmi podhodnotené dáta. Veľa detí sa sebapoškodzuje, pokúsi sa o samovraždu, a do registrov sa vôbec nedostanú. Pre niektoré rodiny je to stále veľké tabu. Nechcú napríklad, aby sa rozšírilo, že má dieťa problémy. O problémoch sa tak nehovorí a napríklad sa ani nehľadá potrebná pomoc. Niektoré rodiny ani dlho nevedia o tom, že sa ich dieťa poškodzuje.

Ako to v praxi vyzerá?

Občas počúvam: „Tak sa nepoškodzuj, tak sa nerež, tak jedz normálne.“ Ale keby tie deti mohli, tak to nerobia. Vybrali by si iný spôsob, ako sa vyrovnať so stresom, s dusnou atmosférou doma či v škole alebo iným trápením. Ale z nejakého dôvodu to v tej chvíli inak nevedia. Často počúvam argumenty, že si tým len pýtajú pozornosť. Dobre, ale tak asi ju v nejakom ohľade potrebujú. Nerobia to iba tak. Je to taká červená vlajočka a volanie o pomoc.

Do akej miery má na sebapoškodzovanie v tomto veku vplyv napríklad veľký tlak, aby sa mladí rozhodli o svojej budúcnosti?

Je to jeden z tlakov v obrovskom vreci, ktoré nesú na chrbte. Často mi v terapii hovoria: „V jednej chvíli som dieťa, nesmiem nič, nesmiem mať názor. A naraz si všetko musím robiť sám, musím sa ku všetkému vyjadrovať.“ To je obrovský rozdiel a chýba hladší prechod medzi tými dvoma vývojovými fázami. Deti naraz nevedia, čo robiť. Niektorí dospievajúci sa boja hlavne toho, či majú nejakú budúcnosť – boja sa, ako to bude s planétou, či si zarobia dosť peňazí. V 16 rokoch sa niektorí obávajú, aby mali z čoho raz zaplatiť krúžky svojim deťom.

Mali by sme ich nechať byť deťmi?

Hovoríte zaujímavú vec. Teraz je trend, že deti majú jeden krúžok za druhým a nemajú čas na kreatívnu nudu, v ktorej vzniká veľa zaujímavých vecí. Sú zvyknuté, že im niekto organizuje čas, a nevedia sa v tom režime samy naučiť potrebným schopnostiam. Chce to rovnováhu: poďme deťom dať krúžky, ale dajme im aj čas, keď sa budú znudene plížiť po byte.

Ďalšou obrovskou témou sú úzkostní ochranárski rodičia, ktorí dospievajúcich nenechajú nič robiť samých, berú im zodpovednosť, všetko robia za nich a naraz chcú, aby sa o seba dieťa postaralo. A ono zrazu nevie, ako sa to robí. Deťom treba odovzdávať zodpovednosť a učiť ich, aby sa s niektorými situáciami popasovali samy. Nemôžeme chcieť, aby vyrástli zo dňa na deň.

Akú rolu hrá v psychike detí prehnaná starosť, ktorú o ne rodičia môžu mať?

Ono sa toho deje priveľa už v priebehu tehotenstva. Deti poznajú, či je maminka vo veľkom negatívnom strese, alebo nie. A v ranom vývoji deti ešte nemusia ani hovoriť, aby cítili, či je to doma fajn, či som na svete milovaný, prijímaný a chcený.

Rovnako tak cítia, keď majú mamu, ktorá sa o ne bojí. Úzkosti a strachy idú po genetickej linke, ale aj po vonkajšom správaní – ako sa ako rodič k dieťaťu správam. Zo svojej terapeutickej praxe môžem povedať, že rodičia občas privedú dieťa so „zákazkou“, že s ním je niečo zle a máme ho „napraviť“. Ale koľkokrát terapiu potrebuje v prvom rade rodič.

Stáva sa to často? 

To by som nepovedala, ale stáva sa to. Odporúčam potom rodičom, aby išli na individuálnu terapiu alebo párové poradenstvo, pretože vidím, že sa vo vzťahu rodičov niečo deje a má to dosah na dieťa. Je pre nich jednoduchšie riešiť dieťa než svoj vzťah.

Je zásadné, aby rodič vedel rozpoznať svoje emócie, narábať sám so sebou a neprenášať to na dieťa. V deťoch sa všetky tie prenesené veci kumulujú.

A čo hovoríte na argument starších ľudí, že sú dnešné deti snehové vločky, ktoré nič nevydržia?

Ja si práve myslím, že dnešné deti toho musia vydržať hrozne veľa. Zaujímalo by ma, ako by dnes fungoval súčasný osemdesiatnik, ak by mal teraz napríklad znovu trinásť. Niekedy pozorujem, že deti majú oslabenú odolnosť vzdorovať nepriaznivostiam. Ale nemyslím si, že je to ich vina. Keď ich neučíme, ako prekonávať prekážky, a nedávame im postupnú mieru zodpovednosti, ako sa to majú iba tak naučiť?

Ako z toho von? Čo môže pomôcť, aby na tom deti boli lepšie?

Zaujímať sa o ne. Žijú veľmi zaujímavý život, pre mňa sú dospievajúci najobľúbenejšia veková skupina. Majú svoj názor, sú veľmi bystrí, a keďže začínajú nazerať na veci kriticky, tak aj realistickí, je skvelé sa s nimi púšťať do diskusií. Počúvajú na partnerský prístup, ale keď sa k nim rodičia alebo učitelia postavia direktívne, že ich majú všetci poslúchať, nebude sa im to páčiť. To sa nepáči nikomu.

Deti sú dnes schopné vygoogliť si veľa vecí. A stáva sa mi, že rodič privedie dieťa na terapiu s tým, že si to samo vyžiadalo. V 11 rokoch bolo schopné mame povedať, že sa chce s niekým porozprávať. Je skvelé, keď mu rodič vyhovie.

Kde teda vidíte hlavné medzery v starostlivosti o duševné zdravie detí?

Čo ma ťaží a s čím sa stretávam, je názor, že deti nemôžu mať psychické problémy, pretože sú to deti a detstvo je predsa radostné obdobie. Jeden z problémov je absencia znalostí, ako to vyzerá, keď sa u detí nejaké psychické problémy rozvíjajú. Že to nemusí byť ako u dospelých. Dieťa, ktorá má napríklad depresiu, nemusí byť nutne 24 hodín denne smutné a plakať. Môže to byť dieťa, ktoré hnevá.

Ibaže také dieťa môžu učitelia vnímať ako rušivý element, ktorý predsa nemá problémy, keď hnevá. Najväčšia medzera je v tom, že problémy stále nevieme dobre a včas zachytiť. Pedagógovia toho majú toľko, že je ťažké chcieť od nich ďalšie veci. Nie sú tam na poskytovanie odbornej starostlivosti, ale je to predsa len človek, ktorý vidí dieťa päť, šesť i osem hodín denne.

V tom by teraz mohol pomáhať aj váš projekt Všech pět pohromadě, čo je výuka psychohygieny v škole?

Všech pět pohromadě je univerzálny vzdelávací program, zatiaľ pre deti od 11 do 13 rokov, teda v 6. a 7. triede. Program sa zameriava na rozvoj duševnej gramotnosti. To sú znalosti a schopnosti, ktoré podporujú pozitívne duševné zdravie.

V programe je dvadsať lekcií, rozdelených do piatich tém: duševné zdravie, emócie, vzťahy, komunikácia a prvá pomoc v oblasti duševného zdravia. Počas lekcií sa učia zvládať silné emócie, pracovať so stresom či s konfliktnými situáciami, učia sa empatii. Zároveň sa učia o prejavoch psychickej nepohody a tom, že je dobré požiadať o pomoc, keď nepohoda trvá dlho.

Všetko je zapracované do predmetu Výchova ke zdraví a učí to pedagóg, ktorý prejde naším trojdňovým školením. V ňom sa popri princípoch úspešného zavedenia učí aj to, ako zachytiť deti s potenciálnymi psychickými problémami, ako viesť podporný rozhovor a kam žiakov nasmerovať.

Koľko škôl už to vyskúšalo alebo zaviedlo?

Projekt je vo výskumnej fáze, je doň zapojených viac než 60 škôl, ktoré sú rozdelené do troch vetiev: 21 škôl predmet zaviedlo minulý školský rok, tento školský rok pobeží program na ďalších školách a potom máme tretiu, kontrolnú skupinu – deti a školy, ktoré programom neprejdú. Deti a učitelia vyplňujú už od začiatku veľa dotazníkov, potom ich budeme porovnávať.

Beží to na školách náhodne vybraných Českou školskou inšpekciou v Plzenskom a Karlovarskom kraji. Potrebujeme totiž vedieť, že to funguje aj na školách, ktoré si to samy nevyberú.

Tie hodiny teda asi vyzerajú trošku inak, než je obvyklé…

Áno. Pri školení pre učiteľov, ktoré s kolegyňou vedieme, sa snažíme modelovať to, čo by deti mali v triede zažívať. Do určitej miery to stojí na sociálnom učení – že to deti odpozorujú. Takže aj na školení vytvárame pre učiteľov bezpečnú atmosféru, nadväzujeme s nimi vzťahy, zaujímame sa o nich, pretože aj ich duševné zdravie je pre nás dôležité. Vďaka tomu má prínos aj pre nich samotných.

Je zábavné vidieť, že na začiatku učitelia prišli trošku naštvaní, že si zase Česká školská inšpekcia niečo vymyslela a že je to niečo navyše – po troch dňoch však hovorili, že v tom vidia zmysel a tešia sa, že to budú učiť. Pre nás to bol najlepší možný výsledok.

Ako taká hodina vyzerá v praxi?

Deti sedia v krúžku a hodina sa začína hlbokým dýchaním, to je evidence-based (založené na výskumoch – pozn. red.) nástroj na upokojenie, podporu koncentrácie, väčšie uvedomovanie samých seba tu a teraz. Každá hodina má tri aktivity a kombinuje sa tam výklad učiteľa s individuálnymi aktivitami, činnosťami vo dvojiciach, v skupinách, celotriednymi hrami, napríklad i pohybovými. Celý program je postavený na zážitku, deti o tom potom hovoria s učiteľom.

V každej lekcii si zapisujú poznatky z hodiny do denníkov, kde majú vždy nejakú informáciu, napríklad: Vedeli ste, že vyjadriť vďačnosť priateľom vedie k posilneniu vzájomného vzťahu? Na ňu potom nadväzuje experiment a deti sa počas hodiny delia o svoje poznatky o tom, čo si doma vyskúšali. Je to dobrovoľné.

Podporujeme učiteľov v tom, aby boli autentickí a nebáli sa deťom povedať, že je pre nich tiež niečo ťažké alebo že na niečo nemajú náladu, čo im môže pomôcť vytvoriť si úprimný autentický vzťah.

V porovnaní s bežnou výučbou sa mi to zdá pomerne revolučné. 

Trochu áno. Samozrejme, každá škola, každý riaditeľ a učiteľ na to reaguje inak. Ale celkovo zatiaľ máme pozitívne ohlasy. Učitelia hovoria, že deti téma baví, sú empatickejšie, neboja sa hovoriť. Ale i sami učitelia sa menia. Jedna pani učiteľka po tom programe hovorila, že deti vidí ako deti. Vníma, že majú svoje trápenia, a keď ich niečo ťaží, neskúša ich. Iná učiteľka zase hovorila, že keď sú deti pred písomkou z matematiky v strese, spoločne si zadýchajú, čím sa uvoľní atmosféra a deti sú pokojnejšie a koncentrovanejšie.

Pozorujete už, že to má efekt na atmosféru v triede, na výskyt nepriaznivých javov? Dá sa merať dosah?

Budeme všetko merať pomocou dotazníkov, ktoré deti a učitelia vyplňujú. Teraz ich zadávame do počítača a nemáme ich ešte vyhodnotené. A potom, s pomocou kvalitatívnych dát, hovoríme so žiakmi a s učiteľmi.

Celkovo sú ohlasy pozitívne: program sa im páči, deti sa tam dosť vecí naučia. Niektoré deti to, samozrejme, nebaví alebo to berú ako takú voľnejšiu hodinu, ale väčšinou sú rady, že sa s nimi konečne niekto baví o duševnom zdraví. Hovoria napríklad: „Predtým som vôbec nevedel, že existuje niečo ako duševné zdravie. Teraz to viem a ešte viem, čo s ním.“ To je skvelé.

Zároveň si uvedomujeme, že je to vec návyku, ktorá sa môže prejaviť až po dlhšom čase – to sa ukazuje i zo zahraničných štúdií.

Deti vo fokusových skupinách spomínali, že to často používajú, že je to skvelé, ale zároveň prídu domov a zisťujú, že rodičia na to nie sú zvedaví. Naraz trošku narážajú. Mám správy o tom, že niektorým deťom predmet naozaj pomohol podeliť sa so svojimi rodičmi o nejaké trápenie. Viedlo to k odhaleniu, že dieťaťu nie je hej a že by potrebovalo chvíľku pozornosti a starostlivosti.

Program je postavený ako prevencia a podpora duševného zdravia. Nemôžeme stopercentne povedať, že ním redukujeme množstvo psychických problémov, ale deti sa vďaka tomu môžu naučiť viac sa o seba starať.