O dnešných mladých ľuďoch sa niekedy hovorí ako o „snehových vločkách“, ktoré nič nevydržia. Podľa Laury Bechyňovej z českého Národného ústavu duševného zdravia je to však presne naopak.

„Zo svojej terapeutickej praxe môžem povedať, že rodičia občas privedú dieťa so ‚zákazkou‘, že s ním je niečo zle a máme ho ‚napraviť‘. Ale terapiu mnohokrát potrebuje v prvom rade rodič,“ upozorňuje terapeutka a výskumníčka, ktorá na českých školách testuje nový vzdelávací program Všech pět pohromadě.

V rozhovore sa okrem iného pýtame:

• Ako zasiahli do duševného zdravia detí dva roky pandémie?
• Aké množstvo detí bojuje so psychickými problémami?
• Ako by mohli dospelí deťom pomôcť?
• Kde vidí odborníčka najväčšie medzery v starostlivosti o duševné zdravie detí?
• A ako výskumníci učia deti a pedagógov pracovať so svojou duševnou pohodou?

Sú dnešní dospievajúci krehkejší než predošlé generácie?

Ľudia si často neuvedomujú, že dieťa a dospievajúci sú dvaja úplne iní ľudia.

Neviem, či sú dnešní mladí krehkejší alebo menej odolní. Tento dojem môže vychádzať z toho, že výzvy, s ktorými sa dnes stretávajú, sú iné než predtým. Tlak médií, sociálnych sietí, vývoj technológií… Doba sa zrýchľuje a je veľmi ťažké na to reagovať biologickým vývojom.

Prechod z detstva do dospievania sa vyznačuje významnými neurobiologickými, telesnými, psychickými, sociálnymi a kognitívnymi zmenami. Pozorujem, že puberta sa začína skôr. Dnes mám v terapii deti, ktoré majú desať a sú v puberte. Je to vidieť tiež na tom, že dievčatám sa skôr začína menštruácia.

Dopyt po terapeutoch alebo psychológoch, ktorí pracujú s deťmi, je obrovský. Rozumiem tomu tak, že detí, ktoré potrebujú odbornú starostlivosť, pribúda – alebo je tá potreba zrazu viac vidieť.

Ako to súvisí s dvoma pandemickými rokmi?

Pandémia mohla byť pre niektorých stres sám osebe, iní sa viac stretávali s jej dôsledkami: izoláciou, zatvorenými školami alebo narušením bežného životného rytmu. Hlavne po druhom lockdowne sa objavilo väčšie množstvo úzkostných detí a depresívnych porúch, bol aj veľký nárast obsedantno-kompulzívnych porúch. V terapii sa tiež viac stretávam so sebapoškodzovaním či samovražednými myšlienkami – aj u detí školského veku.

Dievčatá aj chlapci majú poruchy príjmu potravy – niektorí si začali dosť strážiť jedlo. Dlhý pobyt doma im dal naraz priestor viac sa nad tým zamýšľať, všetko si začali počítať.

Z vlastnej skúsenosti i od učiteľov viem, že niektoré deti, keď sa po lockdownoch vrátili do školy, zrazu