Denník N

Majú viac odvahy ako Moskva vojakov (veľká reportáž z vojnovej Ukrajiny)

Charkivské sídlisko. Foto - Peter Bátor
Charkivské sídlisko. Foto – Peter Bátor

Na sídlisku v Charkive na nás asi najviac doľahli dôsledky agresie. Prvýkrát som tam mal pocit, že už som videl na Ukrajine dosť, že už nechcem viac, že mi stačilo.

Autor je bezpečnostný expert, veľvyslanec SR pri NATO

Stojíme na parkovisku, ktoré pripomína scénu z postapokalyptického filmu. Poprevracané opustené autá, niektoré čiastočne zničené, iné vtlačené do asfaltu. Z autoumývačky zostala kovová konštrukcia, z miestneho obchodu trosky. Okolo nás vysoké panelové domy a stále zachovaná zeleň. Niektoré poschodia sú nedotknuté, na nerozoznanie od tých, aké vídame v Petržalke. Mnohé ďalšie nemajú prednú stenu, balkón alebo namiesto okien majú len čiernu dieru. Z viacerých vidno vo vetre pohybujúce sa závesy, v iných kusy nábytku. Panelák od paneláku sa líši len rozsahom zničenia.

Najhoršie je ticho. Všade okolo nás napriek tomu, že práve v tomto čase tam malo byť veľmi živo. Je sobota popoludní a my sme na okraji Charkiva, druhého najväčšieho ukrajinského mesta. Len kúsok, do 16 kilometrov, sú za zvlneným terénom ruské jednotky. Sme k nim oveľa bližšie, než sme si chceli a vedeli predstaviť. Na mieste, ktoré je jedným z najostreľovanejších v celom vyše jedenapolmiliónovom meste. Tri dni po našom návrate domov kúsok odtiaľ tam za jeden deň zahynulo 17 ľudí a mnohí ďalší boli zranení.

Tu na nás asi najviac doľahli dôsledky agresie. Ticho, zničené budovy a ťažko opísateľný tlak vytvorili veľmi napätú atmosféru a vyvolávali pocity intenzívneho napätia. Tie pocity boli nástojčivejšie než hociktoré iné, ktoré som zažil počas vojny v Afganistane či Iraku. Boli osobnejšie a veľmi stiesňujúce. Prvýkrát som mal pocit, že už som videl na Ukrajine dosť, že už nechcem viac, že mi stačilo. Že jediné, čo v tej chvíli chcem, je sadnúť do auta a odísť.

Prvýkrát som mal pocit, že sme prišli na miesto, kde sme nemali byť, a že sme zašli priďaleko. A tento pocit trval niekoľko dlhých kilometrov, keď sme opúšťali sídlisko, neskôr centrum mesta, až po diaľnicu za Charkivom. Dodnes je to pre mňa najsilnejšia spomienka z celého pobytu. Ale poporiadku.

Zničené ruské tanky. Foto – Peter Bátor

Prečo na Ukrajinu a práve teraz?

Chcel som ísť na Ukrajinu. Je súčasťou mojej práce, posledný viac ako rok a pol každodennou agendou. Už pred vojnou som dookola opakoval, že bezpečnosť Ukrajiny je absolútne kľúčová aj pre bezpečnosť Slovenska. Je smutné, že musela prísť ruská agresia, aby mnohých o tom konečne presvedčila.

Je ľahké a do veľkej miery pohodlné mudrovať o krajine za našimi hranicami z pohodlia kancelárie v Bratislave alebo v Bruseli. Som presvedčený, že práca sa dá poctivo robiť len s expertízou založenou na reálnej skúsenosti a znalosti, na kontaktoch a názoroch ľudí, pre ktorých je naša pracovná agenda každodennou realitou života. Aj preto ma čoraz neznesiteľnejšie rozčuľuje mudrovanie nespočetného množstva odborníkov na Ukrajinu a bezpečnosť, ktorí nikdy neboli ani v Užhorode.

Aj preto som sa rozhodol, že súkromnú letnú dovolenku strávim na Ukrajine. Keď všetci posielajú fotky od mora, prispejem aj ja. Tými z Odesy.

More pri Odese. Foto – Peter Bátor

Slovenská infraštruktúra ako prvá facka

Dostať sa z Bratislavy do Kyjiva trvá 24 hodín. Ak človek stihne všetky spoje. Kým na Ukrajine si stačí kúpiť jeden vlakový lístok, na Slovensku je to skúška nervov a dobrodružnej povahy cestujúcich. Z Bratislavy do Košíc vlakom, z Košíc do Michaloviec autobusom, z Michaloviec do Sobraniec ďalším a posledným do Vyšného Nemeckého. Asi som rozmaznaný, ale čakal som menej. Teda vlastne viac. Ak si Ukrajinky a Ukrajinci mysleli, že utekajú na Západ, cesta od hraníc na prvý vlak smerom do Bratislavy musela byť veľkým vytriezvením.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie