Denník N

Pri písaní Stručných dejín Ukrajiny a Ruska som sa zbavil niektorých ilúzií aj predsudkov, vraví Petr Koubský

Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Redaktor vedecko-technickej rubriky českého Deníka N vysvetľuje, ako písal knihy o histórii, čo ho pri rešeršiach zaskočilo a ktoré časti dejín by dorozprával, ak by mal neobmedzený rozsah.

V rozhovore sa dočítate aj o tom: 

  • prečo je Rusko odlišnou civilizáciou, než je tá naša;
  • akú rolu v tom zohráva rímske právo, cirkev a geografia;
  • ktoré umelecké diela odporúča na lepšie pochopenie vojny na Ukrajine;
  • čo si myslí o regulácii sociálnych médií a o hybridnej vojne;
  • prečo majú učitelia často problém s modernými dejinami.

Ako sa žije vedeckému reportérovi v takzvanej postfaktuálnej dobe?

Nemôžem sa veľmi sťažovať, lebo vždy bola nejaká doba, ktorá mala svoj súbor problémov. Tá naša je v mnohých ohľadoch úžasná. Patrím ku generácii, ktorá vyrastala bez internetu, a každý deň som nadšený z toho, že mám k dispozícii nástroje ako Google, Skype či e-mail. „Postfaktuálna doba“ je dôsledkom toho, že na sieťach máme všetky pravdivé aj nepravdivé informácie, na aké si spomenieme. Úlohou novinárov je spraviť si v informáciách jasno a pomôcť ľuďom zorientovať sa v tom, čo je pravda a čo je blbosť. A to bola, koniec koncov, úloha novinárov vždy.

Vo vydavateľstve Denníka N vám vyšli knihy o dejinách Ukrajiny a Ruska. Ukrajina vyšla pôvodne ako novinársky text krátko po začiatku invázie. Čo bolo impulzom na jeho napísanie?

Keď sa začala vojna, uvedomil som si, že o ukrajinských dejinách viem málo. V škole sme sa o nich neučili a nič poriadne som na túto tému nečítal. Bolo mi jasné, že tento konflikt má korene hlboko v minulosti, a tak som si v tom chcel urobiť jasnejšie.

Kolegovia v tom čase chodili na Ukrajinu, robili vojenských reportérov a ja som si sedel v pražskom pohodlí domova. Vtedy som si povedal, že keď to mám už trochu načítané, mohol by som to spísať. Bral som to ako úplné minimum, ktorým by som aj ja mohol trochu prispieť k informovaniu.

Bolo pre vás písanie aj terapiou na šok z vypuknutia vojny?

Určite. Keď sa dejú veci, ktoré ma presahujú, a neviem si s nimi rady, je pre mňa najlepšou cestou hľadať k nim nejaký racionálny výklad.

Narážali ste pri písaní na problémy spojené s tým, že nie ste odborníkom na históriu?

Som novinár, čiže nie som odborníkom na nič. Najbližšie sa k nejakej schopnosti približuje to, že viem vysvetľovať veci a rozprávať príbehy. Tak som skúsil vysvetliť a prerozprávať príbeh ukrajinských dejín spôsobom, akým by to profesionálny historik asi neurobil. Vôbec som netušil, či to bude mať úspech alebo to bude prepadák. Keďže to pomerne veľký úspech malo, dejiny Ruska som už dostal ako pracovné zadanie. Je to logické, lebo dejiny Ukrajiny sú len polovicou príbehu.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Pochopiteľne, keď robíte na historickej téme, historické vzdelanie by bolo výhodou. Ale rovnako by bola výhoda mať biologické vzdelanie, keď píšem o covide, byť raketovým inžinierom, keď píšem o štarte rakety, a tak ďalej. Nič z toho nemám, moja základná schopnosť je niečo si naštudovať a poslať to ďalej.

Knihy, ktoré sa snažia opísať dejiny Ruska, majú často stovky strán, pričom sa zaoberajú len konkrétnou epochou. Ako sa celý tento neprehľadný epos nalieval do dvesto strán?

Podstata každého rozprávania

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Veda

Teraz najčítanejšie