Denník N

Dať človeku bez domova peniaze alebo mu kúpiť jedlo? Či radšej nedať nič?

Zuzana Pohánková. Foto N – Vladimír Šimíček
Zuzana Pohánková. Foto N – Vladimír Šimíček

Ľudia nekončia na ulici pre alkohol, ten je skôr spôsobom prežitia na nej, tvrdí Zuzana Pohánková.

ZUZANA POHÁNKOVÁ sa narodila v roku 1975 v Štúrove, vyštudovala City University v Trenčíne a Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Je riaditeľkou občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré vydáva pouličný časopis Nota Bene (350 predajcov na Slovensku) a realizuje viaceré podporné projekty pre ľudí bez domova.

Združenie Proti Prúdu pred 14 rokmi založili traja študenti v snahe pomáhať ľuďom bez domova. Udial sa v tejto téme výrazný posun?

Niečo sa určite dosiahlo, hoci prvé predstavy boli neraz naivné. Spoločnosť začala vnímať, že ľudia bez domova existujú, a rozvinuli sa niektoré služby, dokonca také, čo ponúkajú pomoc aj závislým.

My konkrétne sme priniesli na Slovensko streetwork, pomohli pri vzniku bratislavskej nízkoprahovej nocľahárne, realizujeme úspešný projekt časopisu Nota Bene či projekt zamestnávania a oddlžovania Nosičov batožín na Hlavnej stanici. Podarilo sa nám tiež doplniť a zmeniť množstvo zákonov.

Hoci sa teda odkrývajú stále nové súvislosti a problémy, určite platí, že vieme ľudí bez domova posunúť a pomôcť im. Stále to však nie je dosť. Ľudí bez domova pribúda, úplne chýba prevencia. Krízové služby ako denné centrá a nocľahárne nemajú zabezpečené financovanie a programy bývania vlastne neexistujú.

Pôvodná myšlienka bola, že zapojenie ľudí bez domova do projektu typu Nota Bene im pomôže dostať sa z ulíc. Neraz ich však roky predávajú tí istí. Nestáva sa, že už nie sú motivovaní posunúť sa ďalej a že im predaj časopisu stačí?

Otázne je, čo máte na mysli pod posunom. Pre vás navonok nemusí byť viditeľný, ale ten človek už možno nebýva v kanáli či nocľahárni, ale v ubytovni, kde si platí 130 až 160 eur mesačne.

Ak predtým nemal stabilné a dôstojné bývanie a žil na ulici, je to veľký posun, hoci spoločnosť to nemusí vidieť. Neviditeľné môže byť aj to, že už má prístup k zdravotnej starostlivosti, prípadne si našiel nové medziľudské vzťahy.

Posun dokonca neraz znamená aj to, že ten človek nepadol nižšie. Pri zraniteľnosti tejto skupiny je totiž dôležitá už stabilizácia aktuálneho stavu.

Takže nie je problém, ak niekto časopis predáva roky? Neustrnie v snahe chcieť viac?

Máme veľmi rozdielnych predajcov – od tých, ktorí žijú v chatkách či nocľahárňach, až po tých, čo si dokážu platiť komerčnú ubytovňu. Predajom si zabezpečujú svoje živobytie. Mnohí však už po rokoch nie sú schopní neustále čeliť novým prekážkam a zlyhaniam, tak svoju situáciu akceptujú.

Súvisí to aj s tým, že im ako spoločnosť neposkytujeme reálne výzvy, trebárs získanie bývania či zamestnania v prípade, že majú extrémne dlhy. Sociálni pracovníci preto majú ťažkú úlohu – hľadať s nimi veci, ktoré by chceli posilniť alebo si ich len jednoducho udržať. Nemôžu im totiž poskytnúť to, čo reálne potrebujú, teda stabilné bývanie.

Český sociológ Petr Holpuch skúmal, za akou hranicou človek prijme „rolu bezdomovca“, a čo to znamená. Zistil, že ak už je na ulici viac ako dva roky, nastane zlomový „bod návratu“, v ktorom prijme novú identitu.

Ako sa to prejaví?

Jednoducho akceptuje nový prístup k životu a prijme stigmatizujúce praktiky – trebárs žobre, vyberá kontajnery, žije pod mostom.

Prekročí tak hranicu, pod ktorou funguje väčšina spoločnosti – že má prácu, bývanie, vzťahy a ostatné bežné veci. Taký človek už nie je schopný ani predávať Nota Bene.

Je za tým aj strata pocitu hanby, ktorá ho atakuje prvé roky?

Nestratí pocit hanby. Ten ho sprevádza ďalej a mnohí preto napríklad nie sú schopní žobrať bez toho, aby sa najskôr opili. Kľaknúť si na zem, či za niekým ísť a pýtať si peniaze, je náročné a veľmi ponižujúce, a alkohol ako najprístupnejšia droga im to pomôže zvládnuť.

Ak teda niekto vraví, že títo ľudia prišli o bývanie práve pre alkohol, ja oponujem výskumami, ktoré potvrdzujú, že mnohí začali piť až na ulici. Alkohol samotný často nebýva spúšťačom toho, že sa na ňu dostanú, skôr je spôsobom prežitia na nej.

Zuzana Pohánková. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Pohánková. Foto N – Vladimír Šimíček

Viete z tých tisícov prípadov vypozorovať najčastejšie príčiny, prečo ľudia končia na ulici? Až tretinu z nich vraj tvoria bývalí chovanci detských domovov.

Z našich štatistík to kedysi vyplývalo, teraz to už podrobne nesledujeme. Stále však platí, že pribúda veľa mladých ľudí, a tí sú práve z detských domovov.

Je za tým aj mnoho subjektívnych, teda osobných vecí, napríklad to, že ľudia nezvládajú a nie sú schopní riešiť konflikty v domácnosti či rozvod.

Vždy však za tým treba vidieť aj celospoločenský presah ako nedostatok lacných a nájomných bytov, vysokú nezamestnanosť, nezvládnuté návraty z výkonu trestu, prípadne odchody z inštitucionálnej starostlivosti typu detský domov.

Nikdy teda neplatí, že človek bez domova si za všetko môže sám. Keby spoločnosť mala zabezpečený systém pomoci, ani pri nezvládnutí viacerých vecí by sa na ulicu nedostal, lebo by ho stihla včas zachytiť.

Platí, že malá časť ľudí bez domova si tento život vybrala sama ako životnú cestu?

Osobne si neviem predstaviť, že by si to niekto vybral sám od seba a že by tak chcel naozaj žiť. Tí ľudia chcú žiť inak, chcú mať vzťahy, pekne bývať, pekne sa obliekať.

V médiách sa však často zobrazujú nezmysly. Vznikajú tak, že kameraman s reportérom prídu za nimi a nakrútia ich výpoveď, ako si to vybrali sami, dokonca že im je tak dobre a nechcú ísť ani len do nocľahárne. V reportáži neodznejú súvislosti.

Napríklad?

Málokto si domyslí, že napríklad v kanáli či chatke majú viac súkromia ako v nocľahárni a že ak by počas zimy kanál opustili, mohli by im ho obsadiť iní ľudia. Na jar, keď nocľaháreň zavrú, by si museli hľadať nový prístrešok.

K ich tvrdeniam, že si to vybrali sami – je to blud, ktorým si ľudia bez domova zachovávajú sebaúctu, teda vedomie, že nie sú najväčšími lúzrami. Spoločnosť si totiž myslí, že každý si je strojcom svojho osudu a že človek, ak chce, môže dosiahnuť čokoľvek.

Keby teda nepovedali, že si to vybrali sami, priznali by svoje totálne zlyhanie, ktoré spoločnosť chápe ako jednu z najdôležitejších príčin, ale aj riešenia bezdomovectva. Verejnosť tým však získava falošný pocit, že keby ľudia bez domova chceli, tak sa z aktuálneho stavu pokojne dostanú.

Dajú sa definovať pravdepodobné zlomové fázy zmien človeka, ktorý práve dnes skončí na ulici? Kedy prestane dbať na hygienu, začne piť, až mu nakoniec bude všetko jedno? Nedeje sa to zo dňa na deň.

Tie fázy sa predsa postupne dejú, ešte keď nie je na ulici – najskôr stratí trebárs prácu a potom aj rodinu, lebo sa necíti dobre v pozícii, že ho živí partnerka. Cesta na ulicu je teda postupná, nevznikne z hodiny na hodinu.

Platí, že čím dlhšie ste potom na ulici, tým menšia je šanca na návrat. Zapadnete totiž do komunity a adaptujete sa na podmienky prežitia vonku. Ak sa k tomu nebodaj pridá závislosť od alkoholu, zdegraduje sa aj vaša základná schopnosť sa o seba postarať.

Dokázali ste naštartovať aj ľudí, ktorí boli na ulici dlhé roky, alebo viete pohnúť najmä s tými, čo tam sú maximálne rok či dva?

Máme takých aj takých, ale záleží na tom, čo myslíte pod naštartovaním. Ak sme niekoho presunuli z ulice do nocľahárne, kde sa dotyčný umýva a zvláda svoju závislosť tak, že počas predaja časopisu nepije, pričom si vybudoval aj nejaké medziľudské vzťahy, je to veľký posun.

S každým sa však dá pracovať len do istej miery, pričom sú aj prípady, keď je ten posun výrazný. Máme predajcu, ktorý roky spával na kartóne, bol závislý od alkoholu, až ho cirhóza pečene doviedla do nemocnice.

Neskôr sa dostal do útulku a dnes už žije v ubytovni, pričom sníva o vlastnom bývaní a rodine. Pre mňa je príkladom, že sa to dá dosiahnuť aj v extrémnych prípadoch, hoci to naozaj nie je bežné.

Je za tým aj zúfalá a urputná cesta s večným vnútorným rozporom, kam vlastne ten človek patrí – či už je členom väčšinovej spoločnosti, alebo ešte nie.

V akom zmysle?

V obchode a na ulici už nie je rozpoznateľné, že tí ľudia sú bez domova. Sú totiž čistí a dobre oblečení.

Stále však žijú v akomsi rozpore, lebo bývajú na ubytovni v trojposteľovej izbe bez súkromia a so spoločnou kuchynkou či sprchami na chodbe, navyše sa verejne identifikujú s bezdomovectvom, lebo predávajú Nota Bene.

Pritom by stačilo už len málo. Ak by sme im poskytli stabilné bývanie v nájomnom byte, pomohli oddlžiť sa, vďaka čomu by mohli ľahšie získať iné zamestnanie, mnohí z nich by sa z bezdomovectva dokázali vymaniť.

Najťažším obdobím pre ľudí bez domova je zima. Mnohé nocľahárne majú podmienku, že prespať v nich je možné len v triezvom stave. Je to v poriadku? Ako je možné, že niekomu nevieme poskytnúť ani banálne teplo, a tak zamrzne vonku?

Súvisí to s absenciou nízkoprahových služieb vo veľkých mestách všeobecne, kam by mohli prísť prespať aj ľudia pod vplyvom alkoholu či drog. Ak totiž závislý nie je schopný prestať piť výmenou za to, že prespí v teple, spoločnosť musí vytvoriť priestor, kam by mohol prísť napriek svojej chorobe.

Určite je dôležitejšie, aby nik nezomrel na ulici, ako po niekom žiadať, aby nenafúkal. Preto je chybou, ak ponúkané služby nereflektujú skutočné potreby a mieru motivácie ľudí bez domova.

Mnohé nocľahárne dokonca od klientov žiadajú snímok pľúc, či nemajú tuberkulózu, alebo potvrdenie od lekára, že nemajú svrab. Ako ho však získať, keď si neplatia zdravotné poistenie a nemajú doklady? Najzraniteľnejším tento prístup vôbec nepomáha.

Čo s tým?

Tu môže pomôcť streetwork, teda ľudia, ktorí idú na miesta, kde sa ľudia bez domova zdržujú, a všímajú si tých, čo v mraze spia vonku, majú slabé oblečenie a podobne.

Musia pomáhať aj s prevozom do nocľahárne, lebo je naivné myslieť si, že niekto sa spod mosta či lesa vyberie na MHD, aby mohol prespať v nocľahárni na druhom konci mesta.

Nocľahárne bývajú na perifériách miest. Je to chyba?

Mali by byť tam, kde sa ľudia bez domova prirodzene zdržujú. Ak v Starom Meste, tak tam, nie vo Vrakuni.

Služby musia byť ľahko dostupné a mať podmienky, ktoré títo ľudia dokážu splniť, inak si musíme priznať, že nereflektujú skutočné potreby. Väčšina miest na Slovensku pritom nízkoprahové nocľahárne vôbec nemá.

Existuje niekde praxou overený systém, ktorý ľudí bez domova vôbec neprodukuje, lebo jednotlivcov v problémoch, napríklad s dlhmi, hneď zachytí a snaží sa im pomôcť?

Nedávno sme boli vo viacerých mestách v Amerike, kde sme videli rôzne postupy. Mne osobne sa mimoriadne páčil jeden z tamojších modelov, takzvaný rapid re-housing.

Podstata spočíva v tom, že s človekom sa pracuje hneď, ako vyskočí, že je v kríze, napríklad ak stratí domov. Najskôr býva v krízovom režime v nocľahárni, kde však strávi len krátky čas, pričom sa okamžite maká na tom, aby sa buď prostredníctvom mediácie vrátil do rodiny, alebo mal možnosť bývať inde.

Cieľom je zabrániť, aby sa ten, komu zrazu hrozí prespávanie na ulici, dostal do stavu, že o týždeň z tohto dôvodu stratí aj prácu.

Darí sa to?

Napríklad v Utahu to majú také prepracované, že priemerný počet nocí strávený v nocľahárňach je iba sedem dní a klient sa ihneď dostáva do stabilnejšieho bývania.

Iným modelom je takzvaný housing first. Ten pracuje s ľuďmi, ktorí sú na ulici už niekoľko rokov. Systém spočíva v tom, že človeku sa najskôr poskytne stabilné bývanie, napríklad jednoizbový byt, pričom sa od neho vôbec nepožaduje, že musí najprv prestať piť, vyrovnať dlhy či navštíviť lekára.

Vo Washingtone DC sme boli na výjazde so streetworkermi a hovorili s človekom, ktorý bol na ulici už šestnásť rokov. O týždeň si mal ísť pozrieť dva byty, kde mohol byť ubytovaný.

Pre mňa to bolo fascinujúce, lebo sa absolútne preskočila podmienka, že pomáhame iba tým, čo si to zaslúžia a snažia sa. Aplikuje sa len téza, že pomáhame tým, čo to najviac potrebujú, lebo inak zomrú.

A tak to naozaj je – buď budeme čakať, kým všetci chronickí ľudia bez domova umrú, alebo im poskytneme to, čo im zabezpečí dôstojnosť a motiváciu na rozvoj. Mnohé potreby totiž inak ako v domove napĺňať nedokážete.

Kritici však pri takýchto riešeniach vždy budú namietať, že ak sa oni musia snažiť, splácať dlhoročné hypotéky, nepiť a chodiť do práce, nemajú dôvod prispievať na pomoc a bývanie tým, čo padli dole.

Americký profesor Dennis Culhane vypočítal, aké náklady má spoločnosť na služby spojené so starostlivosťou o ľudí, čo žijú dlhodobo na ulici. Vyšlo mu, že lacnejšie je poskytnúť človekovi bez domova bývanie v byte.

Na základe jeho štúdie sa tam zmenil prístup k riešeniu bezdomovectva. Okrem toho, že je to dôstojné a humánne, lebo nikdy nie je správne niekoho nechať zomrieť vonku, je to teda aj menšia záťaž pre daňových poplatníkov.

Samozrejme, bývanie pre ľudí bez domova nesmie byť poskytnuté bez ďalších služieb. Je to naviazané na spoluprácu s psychiatrami, so sociálnymi pracovníkmi, zdravotníkmi či streetworkermi tak, že ten človek im musí minimálne raz za týždeň otvoriť dvere, aby s ním mohli pracovať.

Zároveň musí byť nájomníkom v pravom slova zmysle, platiť finančne dostupne nastavený nájom, napríklad aj vďaka príspevkom na bývanie či iným dávkam, nerušiť susedov a neničiť byt. Výsledkom je zlepšenie jeho mentálneho aj fyzického zdravia, riešenie dlhov či dokonca nájdenie si práce.

Zuzana Pohánková. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Pohánková. Foto N – Vladimír Šimíček

Náš systém je nastavený tak, že ľudí s veľkými dlhmi nemotivujeme chodiť do práce, lebo ak tak urobia, nastúpi exekútor. Čo s tým, ak akceptujeme, že platiť dlhy je správne, ale zároveň je to prekážka motivácie zamestnať sa?

Áno, dlhy sú pre ľudí obrovskou bariérou, a netýkajú sa len ľudí bez domova. Na Slovensku je aktuálne začatých okolo troch miliónov exekúcií a rozhodne nie všetky sú ich.

Paradoxné je, že spoločnosť by mohla viac vyťažiť z toho, keby takých ľudí dlhov zbavila, čím by sa mohli zaradiť späť do pracovného života a znovu prispievať do systému.

Rozumiem, že kto má dlhy, má ich platiť, a za mnohé z nich si ľudia môžu sami, na druhej strane berme do úvahy, že niektorí sú naozaj v zlej finančnej situácii a pod tlakom podpíšu aj mimoriadne nevýhodnú zmluvu s nebankovkou.

Sú nebankovky častým generátorom dlhov u ľudí bez domova?

Najviac ich dlžôb vzniká za zdravotné poistenie voči zdravotným poisťovniam a za lístky v MHD. Zabúdame však na to, že MHD je pre nich často jedinou možnosťou ísť do tepla a zachrániť si život. Čo majú robiť, ak sú bez peňazí?

Ak sme pritom ako spoločnosť pre nich nedokázali urobiť ani to, že by sme im poskytli teplo v nízkoprahovej nocľahárni, máme ich trestať za to, že v čase núdze využili MHD? Lebo takto by si aj za cenu pokút zachraňoval život každý z nás.

Mal by teda pre nich vzniknúť akýsi systém generálneho pardonu pri dlhoch voči poisťovniam či mestskej hromadnej doprave? Faktom je, že poisťovne sa pre nedoplatky neozvú hneď, ale zámerne čakajú aj roky a potom šokujú ľudí úrokmi z omeškania.

Problémy s dlhmi sú systémové. Často to dokonca ani nie je o tom, že si ich vyrobíte zámerne. Predstavte si, že žijete s manželkou v jej byte v Kežmarku. Keď odídete do Bratislavy už ako človek bez domova, postupne vám narastá dlh aj za obyčajný odvoz odpadu.

Ak sa totiž nahlasujete na mestskej časti v Bratislave, z trvalého pobytu z bytu, kde nie ste majiteľom, sa nemôžete odhlásiť sám. A ak vás manželka nenávidí, pokojne odmietne zaplatiť niekoľkoeurový kolok a neodhlási vás.

Vy ako človek bez domova zase nie ste schopný prepraviť sa na druhý koniec republiky a zaregistrovať sa tam na úrade práce. Pre trvalý pobyt sa však nemôžete hlásiť ani o žiadne dostupné služby v hlavnom meste. Tým sa začnú generovať ďalšie dlhy, teraz už aj voči zdravotnej poisťovni, lebo úrad práce v Bratislave vás nezaregistruje.

Takže generálny pardon?

Už dlho sa usilujeme o zmenu zákona o využití inštitútu osobného bankrotu, ale nedarí sa nám. Dnes totiž vyžaduje, aby ste na zbankrotovanie mali vstupný kapitál tuším 2300 eur. Pre ľudí bez domova je táto možnosť absolútne neprístupná.

Politici nám na všetko reagujú tak, že sa to bude zneužívať. Rovnako to dopadlo so snahou uľahčiť ľuďom meniť trvalý pobyt. Vtedy sa zase obávali, že pred voľbami sa mnoho ľudí rýchlo prehlási inde v záujme toho, aby sa zvolil konkrétny kandidát. Za všetkým vidia len zneužívanie miesto toho, aby ľuďom uľahčili riešenie problémov.

Čiže na jednej strane politici nastavili pravidlá, ktoré produkujú ľudí bez domova, na druhej odmietajú návrhy, ktoré by mohli tie škody trochu eliminovať?

Áno, aspoň nám sa v tomto nedarí. V tejto oblasti sa pritom pohybujeme roky, snažíme sa o zmeny mnohých zákonov, ale už sme frustrovaní, lebo je to beh na príliš dlhú trať a ľudia bez domova potrebujú pomoc tu a teraz.

Politici nechápu, že ak má človek bez domova dlh osemtisíc eur, musíme mu pomôcť, inak sa z toho nikdy nevymaní a ostane na ulici.

Čo má vlastne robiť, ak na hypotéku nikdy nedosiahne a sociálne bývanie u nás prakticky neexistuje, lebo nájomných bytov je tu len 1,8 percenta, kým priemer v EÚ je násobok tohto čísla?

Neexistuje tu žiadna štátna koncepcia?

Nie. V zahraničí sa aspoň vypracuje stratégia riešenia bezdomovectva, čo je dôležité nielen preto, že štát sa oficiálne prihlási k tomu, že taký problém existuje, ale dá aj návod na riešenie a vyčlení aj financie.

U nás to nehrozí, motáme sa na začiatku a opakujeme chyby iných spred rokov, keď sa trebárs sústredíme iba na model zásluhového prestupného bývania, ktorý ministerstvo v súčasnosti pripravuje.

Je to kolotoč – nejaké mesto sa potom v dobrej viere rozhodne postaviť nocľaháreň, ale v nevedomosti si dá podmienku, že v nej nik nesmie nafúkať. Nik do nej nepríde prespať a mesto získa pocit, že pomáhať je zbytočné, lebo aj tak nie je záujem. Keď teda nevieme, ako problémy riešiť, môžeme celej veci skôr uškodiť.

Všetci príčetní primátori predsa musia vedieť, že na Slovensku ste vy, Sandra Tordová či ďalší ľudia, ktorí vedia poradiť. Ak teda aj štát nepostupuje koncepčne, oni môžu. Skôr však nechcú, nie?

Problém je, že spoločnosť razí tézu, že pomáhať treba iba ľuďom, čo si to zaslúžia, a nie tým, čo to potrebujú. Nik preto nepôjde pomáhať skupine ľudí, ktorá je pobytom na ulici taká zdevastovaná, že sa už o nič nesnaží.

Na magistrátoch navyše pracujú ľudia, akí tvoria aj väčšinu verejnosti, preto proti nej nikdy nepôjdu. Najskôr teda musíme pohnúť s verejnou mienkou, až potom nastúpia adekvátne riešenia.

Prečo verejnosť nevolá po riešeniach?

Vedci raz skúmali ľudský mozog ľudí predtým aj potom, ako videli človeka bez domova. Zistili, že pri pohľade na neho sa im v hlave nespájal okruh, ktorý súvisí so sociálnym vnímaním, takže cítili skôr odpor. Viete, čo im pomohlo?

Nie.

To, že dostali možnosť vidieť tých ľudí v praxi, čiže sa zašli pozrieť na výdaj stravy na ulici a dostali sa do interakcie s nimi. Keď ich spoznali, začali ich vidieť ako ľudí s vlastnými túžbami a potrebami. Dovtedy ich brali ako odpornú vec, zrazu akoby sa im však ten okruh zapol.

Jedným z výstupov štúdie bolo, že médiá by mali mať zákaz zobrazovať ľudí bez domova v istých degradujúcich polohách. Práve o to sa snaží aj Nota Bene. Ak bude desaťkrát za mesiac v správach len to, že „bezdomovec voľačo podpálil alebo ukradol“, zmena prístupu nenastane.

A až keď väčšinová spoločnosť pochopí, že problém treba riešiť, urobia tak aj politici, lebo tí proti nej nikdy nepôjdu.

Mnohí majú dilemu, či človeku bez domova dať na ulici peniaze. Jednak ich mnohí prefajčia a prepijú, jednak ich to môže demotivovať zarábať si inak. Je lepšie kúpiť im radšej stravu alebo im dokonca nedať nič?

Sama zápasím s touto dilemou. Donedávna som mala teóriu, že dávať im peniaze je nesprávne, a ak ma o to žiadali, rovno som im to povedala.

Dokonca som mala pocit, že to berú ako rovnocennú a lepšiu odpoveď, ako keby som okolo nich len mlčky prešla, lebo takto mali istotu, že aspoň vnímam ich existenciu. Dnes ich veľakrát odkážem na náš časopis, ale sem-tam im už dám aj peniaze.

Prečo?

Zrejme je to spôsobené tým, že o bezdomovectve čítam oveľa viac výskumov. Ak sa pýtate, či ich tým nedemotivujem, moja odpoveď je, že ak niekto žobre, je už v konečnom štádiu, teda prijal identitu človeka bez domova.

To však už rozhodne nijako neovplyvníte tým, či mu tie peniaze dáte, alebo nedáte. Môže pár dní nejesť a umrieť, ale určite zajtra nenastúpi do práce a nevyrieši svoje dlhy.

Kam smerujete?

Človeka bez domova nijako nezachránite tým, že mu peniaze nedáte, a rozhodne mu neuškodíte, ak mu nejaké prachy dáte. Ak už niekto priamo žobre, je to zlé a každá pomoc je lepšia ako žiadna.

Je cestou nedať peniaze, ale kúpiť stravu?

Neviem. Niekedy som kúpila jedlo, alebo potom som si povedala, že čo mám vychovávať iného človeka a určovať mu, na čo konkrétne má minúť peniaze, ktoré darujem. Môj zamestnávateľ tiež nechá na mne, čo urobím s peniazmi, ktoré mi dá.

Lenže váš zamestnávateľ za ne niečo očakáva, vy od človeka bez domova nie.

Je to na vás. Môžete dať dar a ďalej neriešiť, ako s ním naloží. Záleží totiž len na tom, či ho v jeho situácii akceptujete.

Ak mu teda dám peniaze, nezhorším jeho situáciu?

Nie. Možno mu dokonca zachránite život práve tým, že sa opije a vo svojej ťažkej situácii sa neobesí.

Zuzana Pohánková. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Pohánková. Foto N – Vladimír Šimíček

Mnohí ľudia predajcom Nota Bene dajú peniaze za časopis, ale nevezmú si ho. Je to chyba?

Nepochybne, a boríme sa s ňou často, lebo je to veľké úskalie nášho projektu. Na jednej strane ľudia chcú takto predajcom pomôcť, hoci časopis nečítajú, na druhej strane nám, vrátane ľudí bez domova, škodia.

Aj samotní predajcovia sú často nešťastní, že ľudia časopis nechcú, lebo ich tak nechtiac stavajú do roly žobrákov. Ponižujú ich tým. Predajcovia totiž pracujú a ich úlohou je predávať, nie brať peniaze zadarmo. Tešia sa pritom z každého predaného kusu.

Uráža ich, keď si nevezme človek časopis?

To nevravím, ale mnohí to prežívajú zle. Určite však spoločnosti nemôžeme zakázať, aby ich podporovala aj takto, lebo už samotná podpora je veľká vec.

Každý z nás si však vie predstaviť, aký je rozdiel medzi vlastnoručne zarobenými peniazmi napríklad tým, že predáme časopis a sme na to hrdí, a peniazmi, ktoré dostaneme zo súcitu.

Vedľajším negatívnym efektom je, že to škodí aj našej organizácii. Ak si nevezmete časopis, my od predajcu nedostaneme 70 centov za kus, pričom práve z nich platíme tlač, redakciu, sociálnych pracovníkov, advokáciu, iné podporné projekty pre ľudí bez domova ako Nosičov batožín na Hlavnej stanici a podobne.

V praxi sa teda môže stať, že predajcovi finančne pomôžete ihneď a adresne, dlhodobo mu však poškodíte, lebo my bez príspevkov zanikneme a oni ostanú bez práce. Takéto podkopávanie systému všetkými by znamenalo náš koniec, lebo dvadsať ľudí, ktorí za všetkým stoja, by nebolo z čoho zaplatiť. Je tam však aj ďalšie riziko.

Aké?

Ak by niekomu na predaj stačil jeden časopis, lebo ľudia by mu ho nevzali, iba mu stále dávali peniaze zdarma, predajca by nemal dôvod aspoň raz týždenne chodiť za nami po ďalšie kusy, čím by sa nedostal do styku s našimi sociálnymi pracovníkmi a nevytváral si podporný vzťah.

Vo Veľkom Krtíši zvykne Nota Bene predávať aj človek s falošným preukazom, ktorý po zaplatení zväčša začne nariekať, že má posledné číslo, preto vám ho nemôže dať. Väčšina nepozná systém, takže sa zľutuje a peniaze mu nechá, čo mu umožňuje podvádzať ďalej.

To nie je náš predajca. Mnohí sa k jednému číslu dostanú tak, že si ho kúpia u reálneho predajcu, alebo ho nájdu v kontajneri a potom ho takto ponúkajú celý mesiac.

Ak vám niekto nechce dať údajné posledné číslo, najčastejšie to býva podvodník, ktorý zneužíva systém a dôveru ľudí. Keby vám ten kus dal, stratil by možnosť obživy a tohto typu žobrania.

S tlačiarňou sme tiež riešili problém, že brigádnici odtiaľ zvykli vyniesť náš časopis a predávať ho na rôznych miestach. Odpoveď bola, že tam tlačia aj Forbes či Playboy, ktoré nik nekradne, prečo by teda mizol práve náš titul.

Museli sme vysvetľovať, že s Playboyom sa nik nepostaví na ulici, aby ho predával, kým na našom projekte sa ľudia snažia zarábať. Dnes je to dokonca asi najstráženejší časopis v tlačiarni, je v osobitnej miestnosti s kamerami. V podstate je to až komické.

Čo budú nosné veci vo vašej práci budúci rok?

Nové projekty otvárať nebudeme, hoci veľmi túžime po rozbehnutí špeciálneho projektu pre ženy bez domova. Je to však zrejme až záležitosť roka 2017.

Obrátime sa skôr do nášho vnútra, budeme zefektívňovať a vyhodnocovať už bežiace procesy, popri tom budeme veľmi aktívni pri sčítavaní ľudí bez domova, aby bol výsledok hodnoverný. Sčítanie bude súčasťou prvého výskumu o bezdomovectve na Slovensku, ktorý pripravuje Inštitút pre výskum práce a rodiny, a my sa na ňom výrazne podieľame.

Určite sa tiež budeme naďalej snažiť o systémové zmeny v legislatíve a urobiť národnú stratégiu, ktorú sme tento rok začali pripravovať s odborníkmi zo Slovenska i z Čiech.

Výhľadovo by sme chceli spustiť aj pilotný housing first alebo rapid re-housing projekt na Slovensku, a z mesačníka urobiť dvojtýždenník. To však chce veľké investície.

Čo by vás potešilo?

Keby si čo najviac ľudí kupovalo časopis Nota Bene, lebo až 60 percent rozpočtu tvoria príjmy z neho.

Mesačne si ho kupuje 30-tisíc ľudí, ale keby tak urobili viacerí, napríklad všetci naši čitatelia, ktorých máme podľa posledného prieskumu 87-tisíc, vedeli by sme rozvinúť aj viac služieb pre ľudí bez domova, nehovoriac o tom, že aj samotní predajcovia by mali lepší pocit.

Vyskúšali ste si niekedy pozíciu predajcu časopisu?

Áno, urobili sme to všetci zamestnanci. Bola to zaujímavá skúsenosť, lebo prvé číslo som predala až po hodine státia na ulici, keď som konečne zarobila 70 centov. Nie je to teda ľahká práca, a aj preto si želám, aby si ľudia takto pracujúcich viac všímali.

Napríklad v novembrovom čísle máme rozhovor s dalajlámom a v decembrovom bude s pápežom Františkom, teda s ľuďmi, ktorí bežne rozhovory nedávajú, kúpou teda nič neoľutujú.

Ak si aj nechcú kúpiť časopis, tak nech predajcov aspoň pozdravia, alebo sa s nimi porozprávajú. Dajte im, prosím, pocítiť, že pre vás nie sú neviditeľní.

Počas celej debaty sa vyhýbate slovu bezdomovec a používate termín ľudia bez domova. Prečo?

Lebo sa to dotýka samotných ľudí bez domova. Môže im to ublížiť. Pojem „bezdomovec“ má pejoratívny nádych a väčšina ľudí ho vyslovuje opovržlivým, prípadne ľutujúcim spôsobom s predstavou človeka, ktorý zlyhal, či dokonca morálne degenerovaného a čudného indivídua.

Výraz „človek bez domova“, naopak, poukazuje na to, že v prvom rade hovoríme o človeku, ktorý je hendikepovaný tým, že nemá domov. Neškatuľkuje teda.

Rozlišovanie týchto výrazov je dôležité najmä v mienkotvorných médiách. Práve tie často slovám bezdomovec či bezdomovci prisudzujú pejoratívny nádych už len tým, ako znevažujúco o ľuďoch bez domova hovoria a ako ich prezentujú.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie