Katarína Zagorski
Cez víkend sa v hlavnom meste odohrali dve dôležité kultúrne akcie. Počas Bielej noci sa predstavením Veľký nádych predznamenal októbrový festival Bratislava v pohybe a najznámejší „biely balet“ sa vrátil na dosky Slovenského národného divadla. Bez špeciálnych efektov – ako tieto predstavenia vidíme, určuje hlavne svetlo súčasnosti.
Rôzne podoby ženskej zrelosti
Viac než štyridsať postáv v bielom je počas príchodu divákov nehybne rozmiestnených vo vnútornom nádvorí Primaciálneho paláca, za zvukov hudby začnú trhavými pohybmi ožívať. Sme k nim dosť blízko a zisťujeme, že na sebe majú svadobné šaty a že to nie sú len typické tanečné telá. V pohybovo-hudobno-výtvarnej inštalácii Veľký nádych sa predstavujú ženy v rôznych podobách zrelosti, od tých, ktoré svadbu ešte nezažili, až po tie, čo áno, a možno nielen raz.
Režisér Jozef Vlk s choreografkou Stanislavou Vlčekovou z Debris Company sa tu rozhodli spojiť zopár profesionálnych tanečníc s amatérskymi, vybranými na otvorenú výzvu festivalu Bratislava v pohybe, v ktorého produkcii predstavenie vzniklo. Vytvorili súvislý tanečný kus, citlivo pracujúci s veľmi rozdielne pripravenými tanečníčkami. Tie občas klopia oči, občas ich zapichnú do divákov, veselo, až víťazne. Je v tom hrdosť aj zraniteľnosť, sústredené nasadenie, obradná vážnosť aj neviazanosť, hlavne keď sa prejavujú každá samostatne. Občas sa spoja do jednoduchých pohybových figúr, do výrazného obrazu, keď víria okolo či keď sa všetky zomknú okolo Fontány svätého Juraja s drakom. Alebo do silného momentu, keď do ticha všetky spoločne vydýchnu. Jemne napätá atmosféra sa uvoľní, napojíme sa.
Lebo napätie tak trochu vládne. Bolo by neúprimné nepriznať, že na tých štyridsať neviest pokope je trochu znepokojivý pohľad, čo sa ešte umocní, keď sa zrazu spomedzi nich ozve také to naozaj hlasné zrevanie, sčasti oslobodzujúce, sčasti desivé. Aj ten rozmer, ktorý defilé neviest má, sa proste spája s veľmi osobným a možno aj veľmi kontroverzným momentom v živote či už účinkujúcich, alebo prizerajúcich sa. Závisí od skúsenosti, a nielen tej osobnej, niekto môže vidieť prípravu hromadnej svadby, niekto tú prevahu žien, čo sem utiekla pred vojnou. Scénu doplňuje sláčikové trio na balkóne paláca, dotvárajúce elektroakustickú kompozíciu Jozefa Vlka.
Autorka kostýmov Andrea Pojezdálová pracovala s upcykláciou dlhodobo nenoseného odevu, akokoľvek zvláštne vám to v súvislosti so svadobnými šatami môže znieť. Produkciu tým určite zbizarnila, hocijaké iné šaty by boli asi menej rozporuplné, aj vzhľadom na to, ako úzkostlivo si tvorcovia Debris Company strážia svoju vizuálnu estetiku. Odvážne sa zhostili sprievodného programu Bratislavy v pohybe s témou génius loci už minulý rok, keď na tom istom nádvorí predviedli výborný Water Project.
Veľký nádych počas Bielej noci je atraktívnym pokračovaním, síce nijako špeciálne nasvieteným, ale jasne vidíme, že aj trendovým a jemne feministickým. Inšpirovaným poéziou Ivana Štrpku, a aj keď tá priamo nezaznie, štyridsať interpretiek tu dostalo svoj hlas. Cítime, že to je hlavný cieľ tohto projektu, v dĺžke dvadsiatich minút tak akurát na to, aby to diváci v dvanástich stupňoch na nádvorí ustáli, aby niečo letmým nádychom stihlo príjemne prebehnúť a niečo nepríjemné sa príliš neotvorilo. Však skúsili by ste na to v dobe #MeToo povedať niečo zlé.
Ukrajina – Rusko 2:2
A teraz trochu drsnejší feminizmus o babenke, čo ju oklame frajer, ona pre to umrie a vráti sa ako duch, aby ho spolu s kamoškami vílami v noci na cintoríne utancovali k smrti. Teda Giselle, ktorú počas korony Balet SND stiahol z repertoára, aby ju teraz vrátil späť v štyroch predstaveniach krátko za sebou, čo okrem obľúbenej klasiky prináša pravdepodobne aj prvý pokus vedenia baletu o zmenu spôsobu uvádzania titulov – takzvané hranie v bloku.
Giselle v naštudovaní majstra Rafaela Avnikjana je v repertoári s malými prestávkami a obmenami od roku 1999, čo sa dá vysvetliť asi len tak, že je to jeho absolútny klenot. Ballet blanc, teda romantický biely balet, čo sa pekne hodí na poobedie nedeľnej Bielej noci, aby aj malé deti mali šancu zistiť, o čo v klasike ide, ako to urobili, že Giselle mizne v hrobe, a prečo je „líderka“ víl taká neúprosná. Že práve táto Myrtha alias záhrobne mrazivá Victoria Zinovieva je tá skutočná drzaňa, ktorá chce po uhrančivom Hilarionovi Viacheslava Kruťa utancovať aj Alberta, Gisellinho miláčika aristokrata, ktorý ju v preoblečení obalamutil, keďže tá ako pravá romantická hrdinka mäkne a tak dlho celú vec s Albertovým koncom naťahuje, až príde úsvit a víly už nemajú moc dotiahnuť to.
Ako sa podarilo tomuto baletu prežiť na divadelných doskách od roku 1841, podávajúc sa z generácie na generáciu bez videa, len prostredníctvom baletných majstrov? Dvaja skladatelia, Adolphe Charles Adam a Friedrich Burgmüller. Dvaja libretisti, Jules-Henri Vernoy de Saint Georges a Théophile Gautier. Plus Jean Coralli, Jules Perrot a neskôr Marius Petipa, z ktorých rukopisu Avnikjan vychádza, geniálni choreografi. Ak nemáte srdce z kameňa, tak v momente, keď Giselle zistí, ako sa veci majú, účinkom spoločného úsilia skvelých umelcov svojej doby nielen jej, ale možno aj vaše srdce pri absolútnom tichu v hľadisku praská. Ten príbeh je pekelne dobrý a nejakým zázrakom vôbec neprekáža, že sa hovorí pomocou tanečných krokov, realistických dekorácií, dobových kostýmov a (dobrý bože) pantomímy.
V majstrovskej choreografii a réžii, ktorú Rafael Avnikjan u nás predvádza aj v Labuťom jazere (v repertoári SND od roku 1991) pod taktovkou Američana Kevina Rhodesa, v geometricky vymeranej architektúre balerínok, v hierarchii, kde gesto hlavnej postavy nenápadne dotvára celý nastúpený baletný zbor a v interpretačných výkonoch, na aké môžete navždy zabudnúť, ak svoje špecifické, bohom dané telesné dispozície systémovo netrénujete od štyroch rokov.
No ale späť k svetlu súčasnosti, chirurgicky presná Giselle je neskutočná Olga Chelpanova, ktorá ešte nikdy nepoložila špičku čo len milimeter vedľa pomyselného zlatého rezu javiskového umenia a pochádza z Komijska, republiky Ruskej federácie. Bum. Albert je Vladyslav Bosenko, najnovší sólista a zdá sa, že nadupaná vychádzajúca hviezda nášho baletu, Ukrajinec z Charkiva. Bum. Giselle, vieš čo, dobre ti tak, mohol by povedať. Do príbehu tak pevne utkanom divadelnou niťou reálie presvitajúce zo súčasnosti však nemajú šancu preniknúť, len keď opona padne, Biela noc sa končí a prichádza úsvit, máme otázky. Veď štyria spomínaní hlavní protagonisti sú tu Ukrajina – Rusko v pomere dva k dvom.
Balet SND má viacero ruských tanečníkov, s nimi v súbore pôsobia Ukrajinci, ale je ticho ako pod pokrievkou. V marci sa z programu stiahla inscenácia Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci, pred niekoľkými rokmi ju s naším baletom naštudoval ruský choreograf Boris Eifman, ktorý je, ako v komentári na Facebooku Baletu SND podotkol skladateľ Peter Breiner, od roku 2018 na zozname Putinových dôverníkov. Alebo bol dôvodom stiahnutia Dostojevskij? Či nechodili diváci? Veď Putin už mobilizuje, debata o vnímaní ruských umelcov počas vojny na Ukrajine je aj u nás, ruskí umelci tu reprezentujú slovenský balet.
Tak trochu prisvieťte, nech vieme, že stoja na správnej strane a robia dobrú vec. Nielen v Giselle.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
