“V zjazde nemôžeš myslieť na to, čo by sa mohlo stať.” Strávil som deň na Okolo Slovenska a videl, aká riskantná je cyklistika

Bol to dlhý a vyčerpávajúci deň s divokými scénami, aké som nikdy v živote nevidel. Najväčšie prekvapenie však aj tak prichádza na jeho konci, keď si vyčerpaný sadnem k televízii a zo záznamu vidím to, čo som počas dňa sledoval naživo z bezprostrednej blízkosti.

O televízii občas počúvame, že je médiom, ktoré má tendenciu zdramatizovať realitu, aby bola v očiach divákov atraktívnejšia ako v skutočnosti. Teraz však mám pocit, že sa deje presný opak.

Kým cez obrazovku vyzerá všetko plynulo a jednoducho, v realite som nadobudol presvedčenie, že neexistuje veľa športov, ktoré by dokázali byť riskantnejšie a vyčerpávajúcejšie.

Hovorím o cyklistike, konkrétne o kráľovskej 3. etape pretekov Okolo Slovenska. Tá merala 210 kilometrov, cyklisti počas nej nastúpali 3500 výškových metrov a pelotón previedla z Detvy do Spišskej Novej Vsi.

Etapu som strávil v tímovom aute slovenskej reprezentácie a videl som, že cyklistika je tvrdá a riskantná aj ďaleko za pelotónom mimo záberov kamier. A neplatí to len o športovcoch. Aj jazda v sprievodnom vozidle občas pripomína motoristické preteky a od vodiča si vyžaduje skúsenosti aj poriadnu dávku odvahy.

V mojom prípade bol vodičom auta Jakub Vančo, športový riaditeľ slovenskej mužskej aj ženskej reprezentácie do 23 rokov, ktorý bude v piatok sprevádzať talentovaného Martina Svrčka na majstrovstvách sveta v Austrálii.

Počas etapy mi hovoril o tom, že pre prácu je 200 dní v roku mimo domu, aké to bolo, keď ako 25-ročný šéfoval Jurajovi Saganovi, že Martin Svrček má mimoriadne ambicióznu povahu, ale aj o tom, s akou taktikou išli na svetový šampionát.

Koniec po 15 kilometroch

Aj keď je bežný pracovný piatok a hodiny ukazujú čas obeda, námestie v Detve je plné ľudí. Pri prezentácii pretekárov patrí najväčší potlesk Jurajovi Saganovi. Ten na pretekoch štartuje práve vo výbere slovenskej reprezentácie, s ktorou sa chystám stráviť najbližšie hodiny.

Skôr ako nasadneme do tímového auta, Jakub Vančo zopakuje záverečné pokyny. Cieľom sedemčlenného tímu je dostať aspoň jedného jazdca do úniku, zverencom však zdôrazňuje, aby sa o to nesnažili hneď na začiatku. Už na 10. kilometri sa totiž nachádza rýchlostná prémia, kde najlepší traja získajú bonusové sekundy. Vzhľadom na vyrovnaný boj v celkovom poradí je pravdepodobné, že o prémiu budú mať záujem najsilnejšie World Tour tímy, a tak by bol pokus o účasť v úniku len plytvaním síl.

Vančo správne odhadol úvod etapy a pelotón prišiel na rýchlostnú prémiu pohromade. Potom však nasledovalo prekvapenie, s ktorým sa nepočítalo a ktoré pre niektorých cyklistov de facto ukončí preteky už 200 kilometrov pred cieľom.

Pelotón začal stúpať do Detvianskej huty na vrchársku prémiu najvyššej kategórie, kde sa – predovšetkým vzhľadom na dĺžku etapy – predpokladalo, že pelotón spomalí, vytvorí sa denný únik a prvé hodiny dňa budú pokojné. Cyklisti španielskeho tímu Equipo Kern Pharma však mali opačné plány.

Na čele pelotónu nasadili v kopci mimoriadne rýchle tempo a úplne znegovali akékoľvek ambície o vytvorenie úniku. Pre cyklistov slovenskej reprezentácie sa snaha o účasť v úniku zmenila na boj o udržanie sa v pelotóne. Už čoskoro zistíme, že viacerí z vedúcej skupiny vypadli. „Ak sa pôjde takto rýchlo celý deň, do limitu sa zmestia z tímu traja, možno štyria,“ pesimisticky odhaduje Vančo, keď sa v prvej odpadnutej skupine objaví aj slovenský dres.

Ten sme zbadali až v momente, keď sme už vedeli, že z pelotónu odpadli prvé skupiny cyklistov. V dlhom konvoji tímových vozidiel nám totiž patrí až poradové číslo 18. Poradie je určené podľa najlepšie postaveného cyklistu v celkovom poradí. Z 18. miesta vidíme pelotón len na dlhých rovinách a o selekcii v hlavnej skupine sa tak dozvedáme najprv z tzv. rádia tour, ktoré cez vysielačku pravidelne informuje o priebehu pretekov.

Ešte predtým, ako dobehneme najpomalšiu skupinu, míňame cyklistu z elitného World Tour tímu Israel – Premier Tech, ktorý odpadol ako prvý. Je ním francúzsky šprintér Rudy Barbier, pre ktorého je stúpanie príliš náročné, a hoci prešiel len 15 kilometrov, už zrejme tuší, že dnešnú etapu nedokončí.

O pár sekúnd už prichádzame k väčšej skupine a prvýkrát si naplno uvedomím to, čo cez televíznu obrazovku ľahko prehliadam. Cyklistika je mimoriadne náročná aj ďaleko za pelotónom a ďaleko pred cieľovou páskou.

Na rozdiel od Francúza Barbiera, ktorý pôsobil rezignovane, v tejto šesťčlennej skupine vidno enormnú snahu udržať sa v pretekoch. V zostave cyklistov, ktorí lapajú po dychu a zo všetkých síl stúpajú do kopca, je aj Matej Blaško z nášho tímu, stíhame ho však podporiť len slovne. Radi by sme mu pomohli aspoň podaním gélu či vody, to však pravidlá na prvých 30 kilometroch nedovoľujú. Zozadu navyše nervózne trúbia ďalšie tímové autá a Blaška tak nechávame za chrbtom. Za posledné povzbudzovanie sotva vládze poďakovať prikývnutím. V ten deň ho vidíme poslednýkrát, nikto z poltucta etapu nedokončí.

Zbesilý zjazd

Označenie „výber slovenskej reprezentácie” znie prémiovo, ide však o heterogénnu skupinu cyklistov, medzi ktorými sú výrazné výkonnostné rozdiely. V zostave je profesionál Juraj Sagan, ale napríklad aj Juraj Karas, ktorý sa cyklistike venuje popri práci. Nechýba skúsený Marek Čanecký, ale aj mladí cyklisti z menších slovenských tímov, ktoré na podujatí neštartujú. Ďalší Slováci pretekajú buď v drese Dukly Banská Bystrica, prípadne za český ATT Investments (Matúš Stoček) či belgický Quick-Step (Martin Svrček).

Po predbehnutí skupiny s Matejom Blaškom zakrátko dobiehame ďalšie, ešte početnejšie partie. Z nášho tímu je v nich 19-ročný Denis Hoza, Juraj Karas a takisto Juraj Sagan. Odpadajúcich skupín je mnoho a situácia za pelotónom začína byť neprehľadná.

Trojicu v slovenských dresoch už ani nestíhame povzbudiť. „Juro, kúsok za tebou je veľká skupina, môžeš ich počkať,“ hlási tréner Jakub Vančo cez vysielačku pokyny pre Juraja Sagana a radí mu, ako sa zariadiť, aby sa malým skupinám podarilo spojiť a ešte zabojovať o návrat do pelotónu. Stále sme však iba v polovici kopca a tempo v hlavnom poli nijako nepoľavuje. Všetci, ktorých sme práve predbehli, sa už na čelo pretekov nevrátia.

V inej situácii sú cyklisti, ktorých predbiehame tesne pod vrcholom. Pre nich ešte etapa nie je stratená, ak sa však chcú vrátiť do pelotónu, potrebujú stratu dohnať v zjazde. V praxi to znamená, že musia riskovať, čo aj robia. Navyše spôsobom, aký som si bez osobnej skúsenosti sotva dokázal predstaviť.

Zjazd z Detvianskej Huty do Kokavy nad Rimavicou je v mnohých miestach úzky a technický, no hlavný balík tu aj tak letí rýchlosťou, ktorá atakuje 90 kilometrov za hodinu. Navyše ak chcú slabší vrchári dobehnúť pelotón, musia byť v zjazde ešte rýchlejší. Pri predstave, že im v ceste prekáža dlhý konvoj tímových aut, sa táto úloha javí nemožná. Jedine, že by kolónu využili vo svoj prospech.

Zjazd z kopca je aj v sedadle auta adrenalínovým dobrodružstvom. Tímové vozidlá musia jazdiť tak, aby stíhali za pelotónom a zároveň nijako neobmedzovali cyklistov, ktorí sa snažia vrátiť do čela. V praxi to často znamená 100-kilometrovú rýchlosť, čo na úzkych a kľukatých cestách evokuje pocit, že ste súčasťou motoristických pretekov. Ten ešte umocňuje fakt, že pred nami aj za nami je kolóna áut, ktoré občas míňame len o centimetre. „Už sa mi párkrát stalo, že do mňa zozadu nabúrali,“ hovorí Vančo a po prudkom zabrzdení následne opäť rovnako prudko pridá plyn.

Predstava, že by som mal medzi autami letiacimi z kopca jazdiť na bicykli, je ešte bláznivejšia. Nie však pre cyklistov, ktorí sa svojmu športu venujú roky. Vo veľkej rýchlosti sa „nalepia“ tesne za vozidlo a využívajú nižší odpor vzduchu. Pri akomkoľvek spomalení auta prudko vyrazia vpred, vozidlo predbehnú a prilepia sa na ďalšieho člena kolóny. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by niektoré z áut muselo prudko zabrzdiť. „Na to nemôžeš myslieť, v zjazde často platí taktika buď – alebo,“ vysvetľuje mi Vančo. „Buď sa vrátiš do pelotónu a pokračuješ v pretekoch, alebo v nich nepokračuješ.”

Kým zídeme do Kokavy nad Rimavicou, odvážlivci sú naspäť v pelotóne. Odľahne mi za nás aj za nich. Prvý zjazd etapy máme za sebou.

Tak my ideme putovať

Hektická etapa sa upokojí až približne po 70 kilometroch, pelotón spomalí, na čele sa vytvorí 14-členný únik a prvýkrát pri ceste predbiehame cyklistov, ktorí si odskočili na malú potrebu. Doteraz na ňu nebol čas. Zastavenie v prvej hodine by zrejme znamenalo koniec etapových ambícií. Aj keď sa prvá hodina odohrávala v kopci, priemerná rýchlosť presiahla 43 kilometrov za hodinu.

Z nášho tímu zvládla ťažký úvod trojica Marek Čanecký, Samuel Kováč a Andrej Líška, ktorí sa udržali v pelotóne. Na 100. kilometri je prvý bufet, kde už máme pripravené iné tímové auto. To sa postará o spomínanú trojicu, my tak môžeme zastaviť a čakáme na druhú veľkú skupinu, takzvané grupetto, v ktorej je Sagan, Karas a Hoza.

Prichádzajú o štyri minúty neskôr, všetci sú zmierení s tým, že dnes prídu do cieľa so stratou. Ich jedinou úlohou bude postrážiť si časový limit, keďže ide o početnú skupinu, túto úlohu zvládnu s prehľadom.

Juraj Sagan berie situáciu s úsmevom. Pred Okolo Slovenska hovoril, že chce preteky hlavne odjazdiť v bezpečí a rozlúčiť sa so slovenským publikom. Po MS v Austrálii plánuje koniec kariéry. „Tak my ideme putovať,“ lúči sa s nami s úsmevom, keď mu z okna auta odovzdáme vodu a energetické gély. On aj celá skupina napokon prídu do cieľa so stratou 28 minút.

Sagan ako správny kapitán

Jakub Vančo má 27 rokov, a keď sa ho pýtam, aké je to šéfovať skúsenému Jurajovi Saganovi, priznáva, že keď bol prvýkrát v tejto pozícii, mal určitý rešpekt. To však bolo ešte v roku 2020 na majstrovstvách Európy vo francúzskom meste Plouay. Za reprezentáciu vtedy neštartoval Peter Sagan a úlohu športového riaditeľa namiesto Jána Valacha zverili práve 25-ročnému Vančovi – v tom čase športovému riaditeľovi mužskej aj ženskej reprezentácie do 23 rokov.

Svoju seniorskú premiéru zvládol výborne a bol pri jednom z najlepších výsledkov Juraja Sagana v kariére. Na ME obsadil 15. miesto. „Myslím si, že aj Juraj vtedy videl, že si robím svoju prácu svedomito, a odvtedy máme dobrý vzťah. Juraj je veľmi príjemná, veselá povaha, zároveň je skúsený. Vždy bol ideálnym kapitánom tímu,“ hovorí mladý športový riaditeľ, ktorý neskôr viedol seniorskú reprezentáciu aj na MS v roku 2020 v talianskej Imole.

„K cestnej cyklistike som sa dostal pomerne neskoro, keď si ma ako 14-ročného cyklokrosára a jazdca na horských bicykloch všimol Martin Fraňo z v tom čase kontinentálneho tímu CK Banská Bystrica,“ hovorí. Súťažne bicykloval osem rokov, neskôr sa presunul do pozície mechanika, skúsenosti zbieral aj v zahraničí a zakrátko sa vypracoval na pozíciu športového riaditeľa. Od roku 2018 vedie reprezentáciu žien do 23 rokov a od roku 2019 v rovnakej vekovej kategórii šéfuje aj mužom.

Ľudia z cyklistického prostredia o Vančovi hovoria, že je svedomitý a zanietený. „Pre cyklistiku som mimo domu minimálne 200, možno aj 250 dní v roku,“ hovorí. Aj po pretekoch Okolo Slovenska, ktoré sa skončili v sobotu v Košiciach, nasadol do lietadla a s reprezentáciou do 23 rokov odletel na majstrovstvá sveta.

„Našťastie, prípravu už mám za sebou.“ Tá zahŕňa okrem logistických vecí ako kúpa leteniek či vybavenie ubytovania aj detailné naštudovanie si trasy napríklad aj cez Google mapy. „Minulý týždeň som tomu venoval aj 16 hodín denne.“

V Austrálii má slovenská reprezentácia do 23 rokov smelé ambície, keďže v zostave figuruje aj talentovaný Martin Svrček, ktorý bol vlani v juniorskej kategórii na MS štvrtý. Dlho sa pritom špekulovalo, že Svrček na MS nebude štartovať v kategórii U23. „Martin je veľmi ambiciózny a chcel pretekať spolu s dospelými. Ja aj Ján Valach sme ho presviedčali, aby štartoval v kategórii do 23 rokov. Potom mu to odporučil aj tím Quick-Step a poslúchol.“

Svrček bol lídrom tímu, pomáhali mu Lukáš Kubiš, Pavol Rovder a Samuel Tuka z Dukly Banská Bystrica, na majstrovstvách sveta finišoval v hlavnej skupine a obsadil 16. miesto.

Tvrdý boj o 19. miesto

„Chalani, na začiatku kopca sa tlačte dopredu, máte na to udržať sa v pelotóne,“ povzbudzuje Vančo trojicu Slovákov vo vedúcej skupine, keď sa etapa prehupne do finálnej fázy. 70 kilometrov pred cieľom sa začína stúpať na Dobšinský kopec, po ktorom má nasledovať stúpanie na sedlo Grajnár. Je pravdepodobné, že dvojica kopcov rozdelí pelotón na menšie skupiny.

Deje sa tak už na Dobšinskom kopci, kde predbiehame napríklad partiu so skúseným Čechom Zdenkom Štybarom z Quick-Stepu, ktorý už v etape splnil úlohu domestika. Zakrátko sa objaví aj ďalší jazdec slávneho belgického tímu Michael Mørkøv a rovnako sa zdá, že jeho úloha v etape sa už skončila. V ďalších minútach však ešte zohrá dôležitú rolu.

V stúpaní na Grajnár stratí kontakt s pelotónom aj ďalšia početná skupina, v ktorej sú všetci traja zástupcovia zo slovenskej reprezentácie. Ich manko na pelotón narástlo na pol minútu a zdá sa, že do vývoja etapy už nezasiahnu.

Opäť však zohrá úlohu zjazd, ktorý sa neodohráva na hladkom asfaltovom koberci, ale len na čerstvo zaplátaných cestách, kde je ešte divokejší. Našťastie, išlo o jedno z mála miest s nekvalitnou cestou a všetci ho zvládli bez ujmy. Vrátane rozhodcovského auta, ktoré vo veľkej rýchlosti vyšlo z cesty a muselo zastaviť, aby sa posádka presvedčila, že nedostali defekt.

Na rovine pred cieľovou Spišskou Novou Vsou pomôže v sťahovaní pelotónu aj spomínaný Michael Mørkøv a nádeje druhej skupiny na návrat do pelotónu opäť ožijú. Mørkøv by za iných okolností nemal dôvod snažiť sa, do druhej skupiny však spadol aj v zelenom drese jazdiaci kolega Ethan Vernon a dánsky cyklista sa mu snažil pomôcť.

Z auta sa ešte stihneme pristaviť pri Andrejovi Líškovi, ktorý vyzerá unavený, no odhodlaný. Rýchlo a bez slova si berie vodu a energetické gély a ponáhľa sa do čela stíhacej skupiny. Okrem neho je v nej z nášho tímu ešte Marek Čanecký.

Skôr ako prídeme do Spišskej Novej Vsi, Vančo dvojicu cez vysielačku prosí, aby „sa dohodli, ak sa podarí pelotón dobehnúť, kto bude v etape šprintovať na umiestnenie“. V tom momente to znie utopisticky a strata na pelotón sa zdá priepastná. Až večer sa z televízie dozviem, že na čele pelotónu cyklisti taktizovali a aj vďaka tomu sa Líška a Čanecký dokázali vrátiť do vedúcej skupiny.

Nebolo to však len taktizovaním pelotónu. Obaja Slováci museli „prežiť” hektický úvod, zvládnuť strmé kopce aj krkolomné zjazdy a na 210 kilometroch využiť vo svoj prospech aj priaznivé okolnosti – napríklad prácu Mørkøva.

Andrej Líška napokon v etape obsadí 19. miesto a skončí ako najlepší zo Slovákov. Pri televíznom pohľade na početný pelotón v cieli to vyznieva trochu obyčajne, no pre 21-ročného cyklistu BRS – Kaktus bike je to výborný výsledok.

Dnes ho aj ja dokážem naplno oceniť.