„My sme potešili ľudí, čo ste dokázali vy?“ Iránski futbalisti bojujú s politikmi

Ali Daei and Ali Karimi have been banned from being mentioned on TV – due to publicly supporting #MahsaAmini and #IranProtests.

These heroes live in our hearts and not on propaganda outlets like IRIB and Press TV. pic.twitter.com/iqy7DpPXST

— Persian Soccer (@prznsoccer) September 21, 2022

Po smrti 22-ročnej Mahse Amíniovej, ktorá bola zatknutá mravnostnou políciou pre nesprávne nosenie hidžábu, sa v Iráne opäť protestuje. „Smrť diktátorovi,“ kričali niektorí demonštranti, pričom mysleli na ajatolláha Alího Chámeneía, najvyššieho duchovného vodcu v krajine.

A aj teraz do napätej politickej situácie v krajine zasahuje futbal. Ten je populárnejším športom v Iráne a vždy bol prostriedkom na vyjadrenie politických názorov. Viacerí futbalisti na sociálnych sieťach vyjadrili svoju podporu protestujúcim.

Najznámejším z nich je 127-násobný reprezentant Ali Karimi, bývalý záložník Bayernu Mníchov, ktorého kedysi opisovali ako „ázijského Maradonu“. „Nesnažím sa o zisk politického postu ani moci. Chcem iba mier, komfort a blahobyt všetkých Iráncov – po celej našej krásnej a veľkej krajine,“ napísal na Instagrame.

Ďalší futbalista, hviezdny útočník reprezentácie Sardar Azmoun, zase na Instagrame na vyjadrenie podpory protestom napísal: „Ak sú toto moslimovia, môj bože, tak potom nech je zo mňa neveriaci.“

43-ročný Karimi pred rokom kandidoval na post šéfa Iránskej futbalovej federácie, ktorú v minulosti viackrát obvinil z korupcie. Aj keď s hráčskou kariérou skončil v roku 2014, svoju pretrvávajúcu popularitu často využíva na kontroverzné vyhlásenia namierené proti miestnym politikom. To hnevá podporovateľov režimu a aj samotného Chámeneía.

Karimi totiž kritizoval aj vyhlásenia vtedajšieho ministra zahraničných vecí Mohammada Džavád Zarífa, keď presadzoval tvrdšiu politiku voči Izraelu. Do Karimiho sa potom pustil Hassan Abbasí, člen Iránskych revolučných gárd, mocnej časti armády. Ten nazval futbalistov „bezcennými ľuďmi, ktorí nechápu politiku, spoločnosť a náboženstvo, a morálne a islamské princípy“. Karimi mu odpovedal: „Aspoň sme potešili srdcia niektorých ľudí. Čo ste dokázali vy?“

Do sporu sa vtedy zapojil aj ajatolláh Chámeneí. „Niektorí ľudia, ktorí profitujú z mieru a bezpečnosti v našej krajine, sa tešia zo svojej práce a svojich obľúbených športov, hryzú ruku, ktorá ich kŕmi. Mali by vedieť, že bezpečnosť zabezpečuje práve terajšia politika Islamskej republiky,“ vyhlásil. Chámeneí vraj myslel práve futbalistov ako Karimi.

Teraz ho Iránske revolučné gardy opäť opisujú ako nepriateľa. Pre bežných Iráncov je však veľmi dôležitý: stal sa populárnou osobnosťou, ktorá sa verejne postavila na ich stranu, keď začali protestovať po smrti Amíniovej.

Stránka PersianSoccer na Twitteri informovala, že Karimiho ani legendárneho strelca Alího Daeía teraz nemôžu spomínať v televízii.

Uvidíme sa v Paríži

Futbal má v Iráne zvláštne postavenie. Krajina sa stala členom FIFA po druhej svetovej vojne a futbal si získaval popularitu len postupne. Po revolúcii v roku 1979, keď sa Irán zmenil z absolútnej monarchie Mohammada Rezu Šáha Pahlavího na islamskú republiku ajatolláha Chomejního, bol futbal spolu s ďalšími športmi zakázaný. Lídri hovorili, že bol v rozpore s náboženstvom. Ďalšou prekážkou bola vojna s Irakom, počas ktorej vláda zakázala národnému tímu nastupovať na neutrálnej pôde – a v dôsledku toho prišiel trest od FIFA.

Futbal sa však nikdy nepodarilo úplne potlačiť. Súťaže pokračovali na uliciach a po smrti Chomejního vznikla aj poloprofesionálna liga. Futbal rýchlo naberal na popularite.

Keď sa v roku 1997 Irán kvalifikoval na svetový šampionát do Francúzska, v Teheráne podľa spisovateľa Davida Goldblatta oslavovali tri milióny ľudí.

„Ženy a muži sa otvorene miešali. Hrala hlasná hudba. Niektoré ženy si dali dole závoj, niektoré tancovali na strechách Toyot, na ktorých sa vozila mravnostná polícia. Pred francúzskou ambasádou sa zhromaždili obrovské davy ľudí a jej zamestnanci sa báli najhoršieho. Iránci však doniesli kvety, hádzali ich do záhrady ambasády a kričali: ‚Uvidíme sa v Paríži‘,“ opisuje novinár David Goldblatt v knihe The Ball Is Round (Lopta je guľatá).

Vláda si nedokázala s oslavami poradiť. Návrat tímu z kvalifikačného zápasu v Austrálii oddialila o dva dni, aby si všetko premyslela. Na štadión Azadí prišlo futbalistov privítať okolo 100-tisíc ľudí vrátane 5-tisíc žien.

„Bol to najväčší prejav sekulárneho nacionalizmu za posledných osemnásť rokov,“ myslí si Goldblatt.

Podobné oslavy prišli o pár mesiacov, keď Irán na záverečnom turnaji porazil Spojené štáty americké v zápase, ktorý mal aj politický náboj. Do roka vypukli rozsiahle protesty – príčinou bol konflikt medzi náboženskými lídrami a víziou časti obyvateľstva, ktorá požadovala reformy.

Mladých treba ovládať

Futbal je často ideálnym miestom, kde môžu Iránci vyjadriť svoju nespokojnosť. Z toho dôvodu režim robí všetko pre to, aby si nad ním udržal kontrolu.

Keď v auguste zbor pred zápasom v Teheráne na štadióne Azadí spieval pieseň s názvom „Ahoj, veliteľ“, popovú skladbu, ktorá vyjadruje podporu režimu, tisíce ľudí na tribúne pískali. Začali dokonca skandovať meno Voriu Ghafouriho, bývalého kapitána klubu Esteghlal, ktorého z tímu vraj vyhodili po tom, ako kritizoval režim. Hovorí sa, že Ghafouri je druhým mužom popri Karimim, na ktorého ajatolláh Chámeneí myslel pri svojom vyhlásení.

Futbalisti boli kritickí aj v minulosti. Keď v roku 2009 nastúpili v kvalifikácii na MS v Soule proti Južnej Kórei, v Teheráne práve prebiehali protesty proti režimu a jeho korupcii. Futbalisti si dali na ruky zelené pásky, ktorými vraj podporili Míra Hosejna Músávího, neúspešného kandidáta na post prezidenta, ktorý spochybňoval výsledok volieb.

Reprezentanti sa odvtedy k politike vyjadrujú často. Karimi a Ghafouri dokonca spochybňovali, keď vrcholní politici bagatelizovali význam západných sankcií.

Keďže futbal je prostriedkom kritiky, režim chce mať nad ním kontrolu. Jeden poslanec parlamentu dokonca vyhlásil, že udeliť miestnej futbalovej federácii nezávislosť je „nemožné“. Ázijská futbalová konfederácia (AFC) dlhodobo vyžaduje, aby iránske kluby prešli privatizáciou a vytvorili podmienky na to, aby na ich zápasy mohli chodiť ženy. Aj keď zákaz navštevovať mužské zápasy pre ženy nie je výslovne uvedený v žiadnom zákone, podľa Human Rights‘ Watch im miestne úrady účasť na zápasoch nepovoľujú už štyridsať rokov.

„Zákaz viedol k zatýkaniam, bitkám, zadržiavaniu a zlému zaobchádzaniu so ženami,“ konštatovala organizácia. FIFA odvtedy Irán núti, aby ženám umožnil vstup na tribúny. Nefunguje to však dokonale. V marci si na zápas s Libanonom mohlo kúpiť lístok 2-tisíc žien, ale keď prišli na štadión, polícia ich nepustila a nakoniec proti nim použila slzotvorný plyn. Futbalista Alireza Jahanbakhsh z Feyenoordu po zápase povedal, že v budúcnosti by rád videl na tribúnach aj ženy, „aby sme im mohli spraviť radosť“. Štátna televízia však jeho výrok o ženách vystrihla.

Miestne futbalové kluby takisto nemôžu fungovať bez vplyvu režimu. AFC preto z poslednej sezóny ázijskej Ligy majstrov vylúčila tri iránske mužstvá: Persepolis FC, Esteghlal FC aj Gol Gohar Sirjan FC. Dôvodom bolo, že nesplnili licenčné kritériá z hľadiska infraštruktúry a vlastníckej štruktúry.

Dve z nich totiž ovláda ministerstvo mládeže a športu. Vo vedení klubov sedia muži z Iránskych revolučných gárd. Persepolis a Esteghlal, dva najpopulárnejšie kluby v Iráne, riadia bývalí členovia gárd alebo funkcionári, ktorí sú s nimi nejakým spôsobom prepojení.

Miestny novinár Kambiz Foroohar vysvetľuje: „Finačné výhody z riadenia športového klubu sú príliš veľké, aby ich revolučné gardy ignorovali. Ich motívom však nie sú len peniaze. Gardy považujú šport za formu sociálnej kontroly, ktorú môžu použiť na dosiahnutie vnútropolitických cieľov. Dva najpopulárnejšie športy v Iráne – futbal a wrestling – priťahujú mladých mužov, často z chudobných pomerov, ktorých je potrebné riadiť a ovládať.“ Aj miestne športové zväzy sú preto pod kontrolou politikov, ktorí majú so športom minimálne skúsenosti.

Chlapci si zaslúžia úsmev

Irán sa teraz kvalifikoval na tretie majstrovstvá sveta po sebe, o necelé dva mesiace, rovnako ako v roku 1998, aj teraz nastúpi proti USA.

Nemal to však jednoduché. Portugalský tréner Carlos Queiroz, ktorý bol koučom Iránu v rokoch 2011 až 2018 a teraz sa znova vrátil, aby ho viedol aj na šampionáte do Kataru, o tom rozprával vo veľkom rozhovore pre britský magazín GQ.

Keď prvý raz prišiel, Irán nemal žiadnych skautov, futbalisti mali nízke platy a chýbali mu peniaze na ubytovanie a cestovanie. Queiroz musel niekedy s tímom cestovať aj šesť hodín len preto, aby zväz ušetril. FIFA najskôr Iránu ani nevyplatila peniaze za MS 2014, lebo banky pre sankcie nemohli uskutočniť transfer. Okrem toho mal Irán aj problém zohnať si súperov na priateľské zápasy či potrebné vybavenie.

Iba pár dní pred štartom MS 2018 firma Nike odstúpila od zmluvy, podľa ktorej mala hráčom dodať kopačky na turnaj.

„Môj odkaz pre svetový futbal je jednoduchý: nechajte nás hrať. Naši hráči si zaslúžia túto šancu. Nedovoľme, aby sankcie vytvorili takúto stigmu. Nedovoľme, aby to išlo proti duchu tejto hry. Máme futbalistov, ktorí túto hru milujú. Irán miluje futbal. Ľudia vedia, že máme problémy, a teraz sa pozerajú na Irán odlišne, s väčším rešpektom… Títo chlapci si od zvyšku sveta zaslúžia úsmev,“ povedal Queiroz.