O dcéru prišla pár dní pred termínom pôrodu: Mala som pocit, že sa môj život skončil a už nikdy sa nebudem tešiť

Andrea Skákalová pôsobí v občianskom združení Tanana, ktoré pomáha rodičom po strate dieťaťa počas tehotenstva, v priebehu pôrodu či krátko po ňom.

Do Tanany ju nasmerovala osobná skúsenosť so stratou dcéry Sáry, ktorá zomrela v lete 2020 dva týždne pred plánovaným termínom pôrodu. Andrea už v tom čase žila a pracovala v Nemecku.

V rozhovore hovorí o tom, s akým prístupom sa stretla v nemeckej pôrodnici, čo jej najviac pomáhalo spracovať stratu, ako zvládla druhé tehotenstvo a čo by sa malo zmeniť v pomoci rodičom po strate dieťaťa na Slovensku.

Aké bolo vaše tehotenstvo s prvou dcérou? Neboli žiadne náznaky, že by mohol byť nejaký problém?

Celé tehotenstvo som mala úplne ukážkové a aj výsledky všetkých vyšetrení boli v poriadku. Nemala som teda žiadny dôvod na obavy.

Len som zrazu jedného dňa v 38. týždni necítila dcérkine pohyby. V ten deň som mala naplánovaných veľa aktivít, aj preto trvalo istý čas, kým som si uvedomila, že som už celé doobedie necítila pohyby. Stále som sa však upokojovala tým, že som sa na to možno len popri práci nesústredila a pohyby si nevšimla.

Poobede som už zavolala svojej hebamme – v Nemecku je to pôrodná asistentka, ktorá vás má na starosti od začiatku tehotenstva až po obdobie šestonedelia. Povedala mi, nech ešte hodinu vydržím – mám vraj vypiť niečo sladké, a keď sa ani potom žiadne pohyby neobjavia, mám ísť do nemocnice. Vtedy som už mala dosť veľké obavy, ale dúfala som, že som len paranoidná.

Do nemocnice som tak išla až večer.

Čo sa dialo tam?

Urobili mi CTG vyšetrenie (zaznamenáva ozvy srdca bábätka, teda tepovú frekvenciu – pozn. red.). Nebolo nič počuť, takže som už v podstate vedela, čo sa stalo, no ani vtedy si to nechcete pripustiť. Sestrička, ktorá ma prijala, mi navyše ešte dala aspoň nejakú nádej, vravela: „Zdá sa, že niečo počujem…“ Ja som však nepočula nič.

Zobrala ma na ultrazvuk, kam už dobehla aj lekárka.