Denník N

Jej rozprávku preložili aj do čínštiny, neskôr založila v Starej Turej sirotinec a nemocnicu

Podobizeň Kristíny Royovej z roku 1877. Fotograf: Fleck & Lurz, Viedeň. Zdroj - Slovenská národná knižnica, Literárny archív
Podobizeň Kristíny Royovej z roku 1877. Fotograf: Fleck & Lurz, Viedeň. Zdroj – Slovenská národná knižnica, Literárny archív

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis

Spisovateľke Kristíne Royovej zmenilo život čítanie časopisu. Mala vtedy 26 rokov a vracala sa z druhého konca republiky od svojho strýka, ktorý jej dal do ruky výtlačok Betanie – novín protestantského prebudeneckého hnutia.

Viera v Boha pre ňu nová nebola, tú poznala z domu. Royovci boli luteráni zo Starej Turej a Kristína vyrastala na otcovej fare. August Roy bol známy štúrovec, ktorý v revolučných rokoch 19. storočia hostil vášnivé spoločensko-politické debaty. Kde mohol, podal pomocnú ruku, hoci ani jeho rodina – ako vtedy na Podjavorine mnohé – nemala peňazí nazvyš.

Kristínu v spomínanom časopise zaujal iný, praktickejší pohľad na vieru, než na aký bola zvyknutá. Dôležité nie je chodiť do kostola a dodržiavať rituály, ale žiť podľa kresťanských princípov, hoci aj pri modlitbách na lúke, vraveli v prebudeneckej cirkvi – a dievčaťu z kopaníc to imponovalo.

O dva roky neskôr sa vybrala do Česka, aby vydavateľa Betanie spoznala osobne. V tom čase mala za sebou prvú zbierku poviedok, no na cestu si aj tak musela požičať od rodičov.

Postupne navštívila prebudenecké spoločenstvá vo Veľkej Británii, Švajčiarsku, v Poľsku či Nemecku. Ako zistila, všade sa to hemžilo charitatívnymi pracovníkmi, ktorí sa starali o chudobných či zdravotne znevýhodnených.

Rozhodujúcu iskru v nej zapálila cirkevná služba núdznym v sliezskom Friedenshorte. Keď videla, ako príkladne funguje, povedala si, že také zariadenie prinesie aj do Starej Turej.

Kristína Royová s príbuznou a priateľmi. Zdroj – Slovenská národná knižnica, Literárny archív

Magnet pre darcov

Koncom 19. storočia mali na kopaniciach problém s hauzírmi – podomovými obchodníkmi, ktorí odišli na skusy a deti nechali samy pokojne aj deväť mesiacov. Royová im hovorila „siroty živých rodičov“ a dlho rozmýšľala, ako im pomôcť.

V roku 1900 sa jej to podarilo. So sestrou Máriou kúpili dom, ktorý prestavali na – dnes by sme povedali – zariadenie náhradnej starostlivosti. Malo dvor, kuchyňu, komoru, izbu pre deti a pomocníčky, ba dokonca v ňom bývala aj sama spisovateľka.

Neskôr sa v jej útulni starali aj o siroty, tulákov, chorých či chudobných. Sestry to robili na vlastné náklady, hauzíri platili za opateru detí len symbolické sumy.

Royová zvykla hovoriť, že ľudí nikdy neprosila o príspevky na charitu a spoliehala sa iba na „Božiu pomoc“. Peniaze napriek tomu prichádzali. Pre darcov bola totiž dostatočným magnetom jej práca.

Mnohí ju poznali z Modrého kríža, medzinárodného abstinentského spolku, ktorý mal po novom sídlo aj v Starej Turej. Iní registrovali nedeľnú školu, v ktorej so sestrou pestovali v deťoch vieru a dávali im praktické rady do života.

Tieto aktivity si všimol istý farár z Nemecka, ktorý o nich napísal v miestnom cirkevnom časopise a požiadal svoj zbor o podporu. Za krátky čas útulňa získala dar 2000 mariek a ďalších 6000 ako pôžičku s malým úrokom. Oboje bol vtedy veľký peniaz.

Napokon tisíce ľudí Royovú poznali ako populárnu náboženskú spisovateľku. Jej rozprávka Bez Boha vo svete bola preložená do 28 jazykov vrátane čínštiny, len v Nemecku ju do prvej svetovej vojny vydali osemkrát.

Jednu z čitateliek vo Francúzsku dojala natoľko, že chcela z banky vybrať úspory v hodnote 3000 frankov a požičať ich autorke na jej sociálnu prácu. Kto nemohol prispieť peniazmi, posielal útulni uteráky, posteľnú bielizeň, obilie, kapustu alebo mäso.

Kristína Royová so svojimi zverencami a sestrami diakonie v Starej Turej v roku 1911. Zdroj – Slovenská národná knižnica, Literárny archív

Crowdfunding na nemocnicu

Bol to „blažený pocit vykonanej povinnosti lásky“ a „v srdci také nebu blízke šťastie“. Tak Royová opísala, čo prežívala po jednom z mnohých prípadov, keď v útulni komusi pomohli. V nedeľu 12. mája 1912 sa mohla tešiť, že takýchto chvíľ zažije ešte viac.

Hoci tomu takmer nik neveril, podarilo sa jej v Starej Turej otvoriť nemocnicu. Ako neskôr povedala, postavila ju „slovenská chudoba“, pretože väčšinu príspevkov tvorili malé dary bežných ľudí. Jeden zaplatil okno, ďalší dvere, tretí komín – bol to akýsi súdobý crowdfunding na budovu. A darcov k nemu motivovala Royová.

Pre nemocnicu tiež získala pomoc z ústavu v sliezskom Friedenshorte, ktorý kedysi tak obdivovala. Poslali jej nemeckú diakonku, teda kresťanskú zdravotnícko-sociálnu pracovníčku, ktorá hovorila po slovensky, a vedela tak zaúčať miestne ženy.

Netrvalo dlho a zariadenie v malom mestečku pod Veľkou Javorinou bolo schopné liečiť 500 chorých ročne. 300 pacientom previazali rany a 50 ľudí prijali na dlhodobú hospitalizáciu.

Aj náklady na zdravotnú starostlivosť pokrývali z milodarov. Darcovia, napríklad aj spolky Slovákov v Amerike, prispievali na liečbu konkrétnych pacientov.

Takto sa Royovej okrem nemocnice podarilo sprevádzkovať aj detský sirotinec. Naň sa zas snažila získať peniaze medzi čitateľmi a čitateľkami časopisu Večernica, ktorý redigovala. Za dva týždne vyzbierala 10-tisíc československých korún, ktoré aj tentoraz prišli z rôznych kútov Európy.

Popritom stíhala prednášať, písať a vydať desiatky kníh. Vravela, že to bola jej „práca pre slovenský národ“. Stále sa však myšlienkami vracala k jednej zo zraniteľných skupín, pre ktorú v Starej Turej zatiaľ nevybudovala bezpečný priestor.

A hoci sa v tých rokoch začínala celosvetová hospodárska kríza, nenechala sa odradiť.

Budova nemocnice v Starej Turej, ktorú založila Kristína Royová. Fotograf – Filip Lašut, MS Martin. Zdroj – Slovenská národná knižnica, Literárny archív

Pomoc od prezidenta Masaryka

Aj keď Royová medzičasom prekročila sedemdesiatku, ľudia z rôznych krajín jej stále ďakovali a posielali peniaze na charitatívne aktivity. Pri svojom poslednom veľkom pláne sa opäť obrátila na čitateľov Večernice, no tiež na rodinu prezidenta Masaryka.

Na Sviatok práce v roku 1933 tak mohla slávnostne otvoriť Dom šedivých hláv, v ktorom prichýlila starších ľudí v núdzi, aby mohli dožiť zvyšok života v dôstojnosti.

O tri roky neskôr, len pár dní po Vianociach, v starobinci sama zomrela. Mnohé z jej sociálno-zdravotných zariadení však fungovali ďalej a zďaleka neboli jediným odkazom, pre ktorý si ju svet pamätal.

Kto sa ešte v šesťdesiatych rokoch vybral do kníhkupectva, našiel na policiach jej knihy – nech už bol v Osle, Štokholme, Helsinkách alebo v Berlíne.

Kristína Royová s členmi Modrého kríža v Starej Turej. Zdroj – Slovenská národná knižnica, Literárny archív

Ďakujeme autorom a autorkám, z ktorých prác sme v texte vychádzali.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Filantropia

História

Silné ženy

Slovensko

Teraz najčítanejšie