Denník N

Je niekoľko dôvodov, prečo sa oplatí vidieť film Piargy

Judit Bárdos ako Juliša vo filme Piargy. Foto - CinemArt
Judit Bárdos ako Juliša vo filme Piargy. Foto – CinemArt

Keď filmový kritik Peter Konečný minulý týždeň v rozhovore pre Denník N spomenul, že na najlepší slovenský film minulého roka prišlo v kinách len 1500 ľudí, spustilo to veľkú diskusiu. Z nej vyplynulo, že napriek oceneniam a uvedeniam na svetových áčkových festivaloch u nás mnohých divákov dráždia slová „nový slovenský film“. Pretože novinkám našich filmárov nerozumejú alebo sa im nepáčia.

Aktuálny pondelkový rebríček Únie filmových distribútorov však ukazuje inú správu. Po prvom, takzvanom otváracom víkende, prišlo do kín na film Piargy dvetisíc návštevníkov. Na porovnanie – je to tretina z návštevnosti, ktorú na Slovensku dosiahla iná paralelne nasadená novinka, opakovanie prvej časti blockbustera Avatar.

Je to zaujímavé, pretože ide o adaptáciu rovnomennej knihy klasika lyrizovanej prózy Františka Švantnera (1912 – 1950), príbeh odohrávajúci sa na samote na strednom Slovensku krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny a je nakrútený ako čiernobiely film. Vysvetlením nie je len výrazný plagát s herečkou Judit Bárdos v kroji pred kostolným oltárom.

Magický (slovenský) realizmus

„Toto sú Piargy; dolina rovná ako rúra, stisnutá z oboch strán grúňmi, tuhore ústiaca do úzkej prte, ktorá sa škriabe horou a po kosodrevinu rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa končiar vršiska každej jari šedivé skaly, akoby chcel túto jedinú dieru do sveta zapchať, zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie