Starostu Dolného Chotára odsúdili za objednávky vrážd, ale jeho dedina je ešte stále plná strachu a tajomstiev (reportáž)

Do Dolného Chotára vedia dlhá cesta. Chvíľami sa zdá nekonečná, obchádzame jamy na ceste a potichu si to šinieme k dedine. Sadá na nás stiesňujúci pocit, ktorý sa človeka môže zmocniť len uprostred ničoho. V diaľke sa nečrtá kostolná veža ani červené strechy domov. Len niekde na stromami ohraničenom horizonte sa zlieva nebo s oráčinou.

Možno je to zveličenie alebo len novinárska predstavivosť, ktorá má v sebe predsudky, ale ako by sa tu aj vzduch ťažšie dýchal. Ako by sme prišli do nejakej bubliny, do sveta s vlastnými zákonmi fyziky. Dolný Chotár leží uprostred všetkého, a predsa je niekde na kraji sveta, kam nevedie ani poriadna cesta, len ku Kráľovmu Brodu sa tiahne uzučký pás asfaltu, ktorý nazývajú fajnoví ľudia z mesta cestou.

Útočisko na konci sveta, kde sa nikto nič nepýta

Toto miesto je naozaj stredom maďarského sveta na Slovensku a zároveň aj jeho okrajom. Galanta, Dunajská Streda, Nové Zámky, Kolárovo, Komárno – všetky sa od Dolného Chotára nachádzajú vzdušnou čiarou len pár kilometrov, takmer na dosah ruky, ak sa človek pozrie na mapu.

Obec je však úplne iná ako dediny, na ktoré si človek zvykol na Žitnom ostrove alebo na Matúšovej zemi. Nemá hlavné námestie ani hlavnú ulicu, rozprestiera sa pozdĺž oblúka, a keď človek prechádza dedinou, nevie, kde je hore a kde dole, kde má horný a dolný koniec. Návštevníka, ktorý nepozná svojské pravidlá tohto miesta, to môže ľahko zmiasť.

Tieto pravidlá písal starosta František Dora počas takmer tridsiatich rokov. A hlavným pravidlom bolo: nepchaj nos do cudzích vecí.

Dolný Chotár akoby bol výsledkom sociálneho experimentu: akceptuj to, čo je na povrchu, prijmi, že starosta František Dora, „Feri”, je územčistý usmievajúci sa spoločenský človek, ktorý chodí rád na poľovačky a má veľkolepé, niekedy trochu extravagantné nápady.

Jednoducho akceptujte, že jeho dom je dvakrát väčší ako ktorýkoľvek iný v dedine a aspoň desaťnásobne okázalejší. Prijmi, že pred „Feriho” domom niekedy zastavia zvláštne autá, a nestaraj sa, akých má kamarátov či obchody.

Nešepkaj, veď načo. Neklebeť, pretože klebety ešte nikomu nepriniesli nič dobré. Nepchaj nos do vecí iných, veď máš dosť starostí aj bez toho.

Tieto lekcie sa počas uplynulých desaťročí naučilo veľmi veľa Maďarov, ktorí žijú na Slovensku na Žitnom ostrove a Matúšovej zemi. A nie náhodou, veď ruka členov podsvetia na južnom Slovensku siahala ďaleko. František Dora a jeho syn František Dora mladší boli dlhé roky prstami tejto ruky.

Bohatý starosta svoj majetok nezískal z platu od samosprávy, ale zo svojich poľnohospodárskych podnikov a obchodov – a v tomto kraji platí, že ak sa niekomu dobre darí, musí za sebou niekoho mať. A za Dorovcami nestál nik iný ako hlava dunajskostredskej mafie Ľudovít Sátor.

Dolný Chotár bol pre sátorovcov akýmsi útočiskom, ak museli načas zmiznúť alebo ak potrebovali, aby zmizlo niečo iné. Povedzme auto – napríklad biela felícia, ktorú použili pri poprave Bélu Écsiho, obávaného nepriateľa Sátora. Alebo nejaké telo.

No zdá sa, že Sátor mal rád toto skľučujúce ticho pánu bohu za chrbtom, ktoré v Dolnom Chotári dodnes cítiť. Bol spokojný, keď sa tam mohol skrývať, a v istom čase dokonca plánoval, že sa tam „usadí”.

František Dora bol skvelým a poslušným hostiteľom, keď prišiel šéf, a časom sa dostal k Sátorovi ešte bližšie. Potom začal využívať aj služby vodcu mafie. A keď sa po Sátorovi zľahla zem, rodina Dorovcov – v prvom rade František Dora ml. – cítila, že dokážu robiť to isté s podobnými úspechmi. Lenže to viedlo k ich záhube.

Rozsudok

Nasledujú fakty. Súdny spor s mafiou v Dolnom Chotári sa skončil 11. júla – zatiaľ sa zdá, že definitívne. V tento deň vyhlásil Najvyšší súd právoplatný rozsudok nad starostom Františkom Dorom a jeho spoločníkmi, čím potvrdil rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu z 13. decembra 2021.

• František Dora starší dostal 25 rokov za objednávku dvoch vrážd, ako aj za objednávku tretej vraždy, ku ktorej napokon nedošlo, za ekonomickú trestnú činnosť a účasť v zločineckej skupine,
• František Dora mladší, starostov syn, dostal 25 rokov za objednávky troch vrážd a ekonomickú trestnú činnosť,
• Ladislav Alföldi, takisto z Dolného Chotára, dostal 25 rokov za spáchanie troch vrážd,
• Roland Szamaránszky bol odsúdený za spolupáchateľstvo na vražde, no keďže už bol odsúdený na 18 rokov, ďalší trest nedostal.

Vzostup a pád Františka Doru

František Dora starší viedol Dolný Chotár od svojich 30 rokov, celých 28 rokov a v dvoch posledných obecných voľbách, v roku 2014 a 2018, nemal ani vyzývateľa (hoci v roku 2018 bola v obci volebná účasť len 25,8 percenta).

Doru spočiatku podporovala SMK, neskôr presedlal k strane Most-Híd. Ako upozornil Plus 7 dní, aj Gábor Gál ako minister spravodlivosti osobne podporil Doru pred voľbami v roku 2018. Po zadržaní starostu však vzťah medzi nimi zapieral. Strana Most-Híd po prepuknutí káuz s mafiou zrušila členstvo Doru v strane.

František Dora nerušene uplatňoval svoju moc v Dolnom Chotári do roku 2019 – 21. februára ho zadržala NAKA spolu s jeho synom a Ladislavom Alföldim v rámci akcie s krycím názvom Valentín. Ako napísal aj server Paraméter, Dorovo meno sa už v minulosti objavilo v mafiánskom súdnom spore na Žitnom ostrove ako meno spolupáchateľa Ľudovíta Sátora. Svedčili o tom Krisztián Kádár a György Bugár, no v tomto prípade napokon Dora figuroval len ako svedok.

Dorovcov vzali do väzby a starosta sa dostal na slobodu až tento rok v marci po rozhodnutí prvostupňového súdu. Do Dolného Chotára sa mohol vrátiť s monitorovacím náramkom. Odtiaľ ho potom až po vyhlásení právoplatného rozsudku v júli previezli na výkon trestu 25-ročného odňatia slobody do väznice s najprísnejším dozorom.

Koho dali zabiť Dorovci?

Dorovci, zdá sa, spočiatku naozaj len „slúžili” Ľudovítovi Sátorovi: v roku 2002 mu zabezpečili pozemok na výstavbu tajnej chaty, potom mu pomohli ukryť to alebo ono. Neskôr však začali moc sátorovcov využívať.

Prvá dokázaná vražda sa stala v roku 2004, keď sa Ľudovít Sátor už roky skrýval pred políciou. Obeťou bol muž z obce Trstice, agronóm Imre Czakó, ktorý zmizol v januári 2004.

Starosta Dolného Chotára dal Czakóa zavraždiť pre spor o pozemok a jeho zavraždením poveril Sátorovu bandu. Zločin vykonali štyria Sátorovi ľudia: György Bugár, Roland Szamaránszky, Zsolt Nagy a Szilveszter Konkoly. Agronóm bol na ceste do práce do Kráľovho Brodu, keď jeho auto zastavili mafiáni prezlečení za policajtov a Czakóa uniesli. Na pátranie po ňom zmobilizovali početné jednotky, ale bezvýsledne.

O dva roky neskôr, v roku 2006, dal Dora zabiť podnikateľa z Trnavy Vojtecha Rampáka. Starosta Dolného Chotára s Rampákom uskutočnil fiktívny obchod s hnojivom, na základe ktorého si dal žiadosť o vrátenie DPH, a aby vec ututlal, Rampáka dal zabiť Sátorovými mužmi – muža zaškrtili György Bugár a Zsolt Nagy.

Tretia vražda sa mala uskutočniť v roku 2010 a jej cieľom mal byť József Kertész, vedúci spoločnosti s názvom Jopi Trade so sídlom vo Vlčanoch, ktorú zastupoval aj Gábor Gál. Kertész sa, mimochodom, takisto dostal do podozrivých machinácií s daňami. Medzitým však zabili aj Sátora, a tak Dorovu žiadosť už sátorovci nevykonali.

Starostov syn František Dora ml. dal v roku 2012 zabiť aj mladíka zatiahnutého do ekonomického podvodu, ktorého využili ako bieleho koňa. Išlo o Pétera Nagya z obce Baloň, ktorého zastrelil Ladislav Alföldi.

V tom istom roku došlo k nasledujúcej vražde, údajne priamo pri dome starostu Dolného Chotára. Dora mladší spolu s Alföldim ukončili život českého podnikateľa Martina Žalmánka, ktorý bol spolupáchateľom Doru ml. v ekonomickej trestnej činnosti. Aj tu bol vykonávateľom Alföldi.

Bola tu ešte jedna vražda, za ktorú bol však odsúdený len Alföldi: Krisztiána Madarásza z Andoviec zabili v roku 2013 po tom, ako ho použili ako bieleho koňa pri ekonomickom trestnom čine. Aj tu vraždil Alföldi.

Vyhlásenie rozsudku

Dora mladší a Alföldi začali ku koncu procesu svedčiť a priznali sa k vraždám, z ktorých boli obvinení; ani toto im však nepomohlo, dostali rovnako po 25 rokov ako Dora starší, ktorý celý čas svoju vinu zapieral.

Zaujímavosťou je, že v procese zastupoval Františka Doru ml. ten Marek Para, ktorý bol v máji vzatý do väzby pre podozrenie z účasti v zločineckej organizácii Norberta Bödöra.

Na júlové vyhlásenie právoplatného rozsudku sa Dora st. nedostavil osobne, odvolával sa na zdravotné problémy. Viac ako týždeň pred vyhlásením rozsudku už starosta žil pod prísnym policajným dozorom, pri jeho dome v Dolnom Chotári parkovali dve policajné autá – informoval podľa Aktualít na súde obhajca Ľudovít Štanglovič.

Na Najvyššom súde nebol osobne prítomný ani Ladislav Alföldi, rozsudok si osobne vypočuli len Dora ml. a Roland Szamaránszky.

Na súde bola aj matka Pétera Nagya, jednej z obetí, ktorého ako dvadsiatnika zavraždili v roku 2012. „Pán Dora mladší si nezaslúži dvadsaťpäť rokov, ale smrť a nič iné,” komentovala rozhodnutie súdu.

Ťažké dedičstvo Františka Doru

Prejdeme popred okázalý dom Dorovcov a susednú obrovskú peletáreň a zastaneme pred bielym ošumelým obecným úradom, ktorý bol niekedy dávno sedliackym domom. Sú tri hodiny popoludní a ticho v dedine sa dá takmer krájať: na ulici niet ani duše, autá tadiaľto veľmi nechodia, nepočuť dokonca ani brechot psov.

Za oknami s mrežami akoby ani nebol život, no napokon sa dostaneme na úrad, kde nás privíta Ladislav Culinka. Je zrejmé, že si od nás drží odstup a celá táto situácia je mu nepríjemná: novinári, rozruch, ako aj záležitosti okolo starostu, na ktoré sa ho pravdepodobne pýta každý.

Sadneme si v kancelárii starostu, ktorá je zároveň aj zasadačkou obecného zastupiteľstva. Je to malá úzka miestnosť so skromným zariadením, k stolu sa zmestia šiesti ľudia. František Dora sem údajne často nechodil, radšej pracoval z domu, kde svojich hostí vítal v obrovskom poľovníckom salóne.

V skutočnosti mu patrí aj pozemok pod obecným úradom – v mene obecného úradu ako starosta uzatvoril nájomnú zmluvu sám so sebou v hodnote 1 eura. Teraz je však otázne, čo bude: Dorov rozsudok totiž obsahuje aj zhabanie majetku. Podľa Ladislava Culinku zatiaľ nikomu nemajú nič platiť, no nedostali od nikoho ani oznámenie, čo bude ďalej.

Dora mal záležitosti obce viac-menej v rukách – uplynulé tri roky však boli pre Dolný Chotár ťažké. Zastupiteľstvo pravidelne zasadalo – jeho členom je, mimochodom, aj Nikolas Dora, starostov mladší syn –, napredovali však ťažko. „Moje kompetencie boli obmedzené,” hovorí zástupca starostu, ktorému na krku skončili popri jeho riadnom zamestnaní aj záležitosti obce.

Dorovo hlavné dielo

Culinka žije v Dolnom Chotári dvadsaťpäť rokov a poslancom bol počas štyroch volebných období. Počas posledných dvoch období pracoval pri Dorovi ako jeho zástupca, kým v civile pracuje ako elektrikár v chemickom závode Duslo v Šali.

„Podarilo sa nám odvrátiť mnoho vecí,” hovorí s tým, že obec sa vyhla zavedeniu nútenej správy, takže uplynulé obdobie v podstate nejako preskákali. No v obci veľa vecí nefunguje. Teraz sú napríklad problémy s verejným osvetlením. Pred dvoma rokmi sa objavili vážne problémy s vykurovaním obecných nájomných bytov, ľudia mrzli v 90 bytoch.

Veľká peletáreň, jedno z hlavných diel Františka Doru, ktorá stojí vedľa obecného úradu, momentálne nefunguje, hovorí zástupca starostu. Rozľahlá továreň je pre obec obrovskou záťažou, hoci istý čas s peletami, ktoré tu vyrábali, vykurovali obecné budovy vrátane nájomných bytov. Jej prevádzkovanie sa však obci neoplatí a nikdy sa ani neoplatilo.

Teraz je už jednoznačné, že sa im viac oplatí pelety kupovať. „Aj preto bola továreň zastavená,” hovorí Culinka, no nevedel povedať presne, odkedy nie je v prevádzke. „Aspoň rok určite.”

Činnosť továrne už pravdepodobne nikdy neobnovia. Jednoducho preto, lebo obec nedokáže uhradiť gigantické faktúry za elektrinu. V minulosti preto mali vážne problémy a bolo aj obdobie, keď v dôsledku obrovských dlžôb nemohli továreň prevádzkovať.

Aj doteraz ju udržovali pri živote len preto, lebo hrozilo, že obec bude musieť vrátiť dotácie EÚ, približne dva milióny eur, ak aspoň niekedy nespustia stroje. Teraz, keď v roku 2020 skončilo monitorovacie obdobie projektu, sa však zdá, že nebezpečenstvo bolo odvrátené a továreň môže ostať zavretá a za jej múrmi nastane ticho.

Živý pamätník činnosti Františka Doru však aj naďalej mrzačí obraz inak malebnej dedinky. Starosta podľa všetkého nevybudoval továreň v dedine od samej dobroty alebo megalomanstva. Realizátorom bola spoločnosť DD Stav, ktorá si za projekt pripísala 1,7 milióna eur.

Konateľkou firmy bola istá Irena Dudásová, ktorá podnikala spolu so starostom Dorom v jeho firme Agrotrade DCH. Aktuality neskôr písali o tom, že Irena Dudásová bola podľa dobre informovaného zdroja Dorovou družkou.

Nepovedz ani slovo…

Je ťažké získať si dôveru zástupcu starostu. Síce nás prijal, no na naše otázky odpovedá veľmi odmerane. Hlavne, ak sa ho pýtame na Dorove záležitosti. „Nechcem sa vŕtať v minulosti,” hovorí. Na otázku, či sa neobáva, že sa ešte môžu objaviť problematické veci z minulosti, odpovedá Ladislav Culinka negatívne. „Pravda vyjde aj tak vždy najavo,” dodá lakonicky.

Hoci za Dorových tridsať rokov sa v obci nepodarilo vybudovať kanalizáciu a aj cesty sú v hroznom stave, zástupca starostu nekritizuje činnosť bývalého starostu ani jedným slovom. Dokonca hovorí, že ako mnohých v obci, aj jeho prekvapilo, keď sa dozvedel o Dorových záležitostiach. „O niečom takom by sa mi ani nesnívalo. Chodili sme spolu na poľovačky,” hovorí.

Ladislav Culinka je ochotný napriek tomu všetkému vziať na svoje plecia dedičstvo Doru. Kandiduje aj v komunálnych voľbách, vo farbách Aliancie. Bude mať jedného vyzývateľa, nezávislú kandidátku Moniku Bedecsovú.

Culinka však viac nechce prezradiť. Darmo sa ho pýtame na Ľudovíta Sátora alebo na život v obci po roku 2000, dostaneme len veľmi stručné odpovede. Je načase ísť ďalej.

Miestna krčma, ktorá dostala miesto v zrekonštruovanej budove penziónu, je o takomto čase prázdna a darmo čakáme na návštevníkov. Keď sa barmanky pýtame na Doru, rozhovor rýchlo ukončí. Dosiahneme len toľko, že dostaneme pokyny k tajuplnému domu Ľudovíta Sátora, kam sa chcel šéf dunajskostredskej mafie utiahnuť.

Nájomné byty sátorovcov

Ani v okolí nájomných domov, ktoré boli postavené vďaka tandemu Sátor – Dora, sme nemali väčší úspech. Ulica je ako dystopické americké predmestie. Vedľa seba stoja radové bytovky, pred domami sú roztrúsené hračky a bicykle. O pár metrov ďalej začínajú nájomné bytovky.

Ako ďaleko a izolovane ležia od seba ostatné domy v dedine, tak blízko pri sebe sú tu. Na ulici sa hrá niekoľko mačiatok. Pred jednou budovou sedia dve mladé ženy, ale keď nás uvidia, radšej vojdu dnu.

Steny nájomných domov majú svetlé farby, sú však ošúchané. Projekt podľa výpovede Zsolta „Csontiho” Nagya, jedného z katov Sátora, dohodol Dora so samotným šéfom mafie a údajne dostal provízie za to, aby ju realizovala firma Jostav.

Táto firma bola napísaná na niekdajšiu Sátorovu družku Judit Csörgő, ktorá zomrela v roku 2018. Mimochodom, Csörgő mala aj politické ambície: toho času bola predsedníčkou miestnej organizácie Most-Híd v Gabčíkove, s Dorom boli teda aj kolegovia v strane.

Nájomné domy a aj susedná ulica sú tiché, neskôr to tu však ožije, keď sa ľudia vrátia domov z práce. Zaznieva veľa slovenských slov a je tu nápadne veľa áut s bratislavskou ešpézetkou. Obec s necelými 400 obyvateľmi má čoraz viac slovenských obyvateľov, ktorí prichádzajú na uvoľnené miesta po tých pôvodných, ktorí zomreli na starobu.

Pomaly si priznávame, že tu bude ťažké dopracovať sa k akejkoľvek informácii. Noví obyvatelia nemôžu vedieť o Dorovi veľa. A tí starí by asi radšej na starostu a jeho kamarátov zabudli. Vedia, aké je hlavné pravidlo: nepchaj nos do cudzích vecí.

Sátorov palác

Vydáme sa pozrieť si ďalšiu atrakciu v dedinke: haciendu Ľudovíta Sátora, ktorá nikdy nebola dokončená. Opustíme dedinu a vydáme sa na juh po neuveriteľne zlej poľnej ceste. Raz aj zablúdime: terigáme sa lesnými cestami, potom ideme pešo, aby sme medzi stromami objavili plánovanú skrýšu Sátora, no náš prvý pokus nie je úspešný.

Keď kráčame po lesnej ceste, dôkladne skúmame okolie, kde sa chcel Sátor usadiť. A okolie je naozaj fantastické. Ticho narúša len vietor hrajúci sa s listami stromov a nekonečné polia sa ťahajú, kam až oko dovidí.

Toto miesto je naraz šíre, skryté a tajuplné. Zanedlho naďabíme na správnu cestu, a keď na ňu odbočíme, objaví sa pred nami trojmetrový betónový múr, ktorý mal obkolesovať haciendu.

Oplotenie si už začala podmaňovať príroda, je bez brány, ale dokážeme si predstaviť, ako by vyzeralo, keby bolo dokončené – ako pevnosť drogového baróna so psami a s kamerami. Vnútri, v objatí obrovskej buriny a stromov, sa skrýva neveľký dom. Poskytol by priestor pre štyri skromné izby. Na oboch stranách domu sa týčia vežičky „mafiánskeho baroka” – sú bez okna, ich jedinou funkciou je veľkoleposť.

Sátor chcel tento dom naozaj skryť: v podstate ho staval spolu so svojimi mužmi a postavili takmer celú stavbu. Nikto o dome nesmel hovoriť a nemohli tam priniesť dokonca ani telefón.

Stavebný materiál a betón privážali na stavbu šoféri šéfa mafie – v dedine sa hovorí, že betónovanie základov je preto také masívne a hrubé, aby nebolo počuť, keď sa v pivnici strieľa.

Na terase leží pozostatok neidentifikovateľného zvieraťa, neďaleko od neho pár kostí, môžu patriť zajacovi alebo mačke. V dome je prekvapujúco málo odpadu, vidno, že sem ľudia nechodia. Niet sa čo čudovať – drobný palác je strašidelný, nie je pravdepodobné, že by ktokoľvek túžil po tom, aby ho noc zastihla práve tu.

Na sebe ležia naukladané vrecia s cementom, materiál v nich už dávno stvrdol. Na betóne leží staré číslo miestneho časopisu Dunatáj, možno práve tam, kde by bola v obývačke pohovka. Je to skľučujúci a strašidelný pohľad. Za domom je malý lesík: celé miesto pripomína hororový film.

Dvor pri dome, ktorý už takmer celý pohltila príroda, je pravdepodobne cintorín – údajne sem pochovali Krisztiána Madarásza, jedného z bielych koní Doru mladšieho, ktorého na pozemku Doru staršieho zastrelil Ladislav Alföldi, starostov podriadený. Polícia hľadala Madarászove pozostatky v roku 2018 bez úspechu.

Dom stojí prázdny už 20 rokov bez povšimnutia. Polícia tu bola najbližšie k tomu, aby chytila Ľudovíta Sátora. Jeho ľudia práve usilovne pracovali na dome, keď na nich v lete 2002 udrelo policajné komando. Sátor v poslednej chvíli trielil k núdzovému východu, potom naskočil do auta a utiekol cez polia – jeho stopu nezachytila ani helikoptéra.

Prejdeme von cez bránu a vežičky mafiánskeho baroka opäť pohltí les.

„Vedeli sme, že je to darebák”

Keď sa ešte raz prejdeme dedinou, objavíme miestneho, ktorý je ochotný sa s nami rozprávať aj o starostovi a jeho minulosti. Všetci sme vedeli, že je to darebák, ale nevedeli sme, že až taký veľký, rozpráva. Miestnych prekvapilo aj to, že miestny obyvateľ Ladislav Alföldi sa v správach objavil ako vrah v službách mafie.

Na našu otázku, prečo Doru zvolili znovu a znovu, keď vedeli, že to bol darebák, nám odpovedá, že Feri v skutočnosti pomohol každému, kto sa naňho obrátil. Ak bolo treba, okamžite poslal traktor a spravil poriadok.

Nemáme však rátať s tým, že sa nám z miestnych podarí vytiahnuť čokoľvek o Františkovi Dorovi, dodáva štyridsiatnik, ktorý žije na kraji dediny. Tunajší nie sú zvyknutí odpovedať na otázky cudzincov, vysvetľuje.

O Sátorovej prítomnosti vedeli všetci v dedine – vedeli o nej a brali ju na vedomie. A keď naňho udrela polícia, pozerali sa na to ako na film v kine. V miestnych ešte stále žije spomienka na ten deň, aj náš respondent oduševnene hovorí o tom, ako jeden jeho známy sledoval príchod kukláčov do dediny z kombajnu.

Dozvedáme sa, že mladší syn Františka Doru, Nikolas, žije údajne v Kolárove, ale ešte sa sem-tam objaví aj v Dolnom Chotári. V okolí má rozsiahle pozemky, o ktoré sa stará.

Nemáme rátať s tým, že hocikto v dedine nám povie viac, hovorí muž so širokým úsmevom. Potom sa trochu rozprávame o jeho záhradnej skalke – postavili a starajú sa o ňu šikovné ruky. Kúsok raja obklopený svetom, kde vo vzduchu cítiť pach smrti.

Dedinu opúšťame smerom na juh a nad poľami, cez ktoré toho času utekal Sátor, sa už stmieva.