Denník N

Denník N – keď má žurnalistika krvavé oči

Ľubomír Galko z SaS hodnotí prácu Denníka N.

Autor je podpredsedom SaS

Po založení Denníka N nastali veľké očakávania. Postaviť v dnešnej dobe na zelenej lúke skutočne nezávislé médium s ambíciou vydávať plnohodnotný elektronický aj printový formát a financovať ho bez peňazí domácich oligarchov bola skutočná odvaha. Dovoľte mi teraz pár myšlienok v opačnom garde – hodnotenie práce Denníka N z môjho pohľadu ako podpredsedu strany SaS.

Zdržanlivosť

Tej by sa v niektorých prípadoch žiadalo oveľa viac. Nie preto, že som útlocitný a neznesiem kritiku, ale preto, lebo príliš veľké nasadenie v hodnotiacich úsudkoch bráni novinárom pristupovať k témam s odstupom a ponúkať ich čitateľom v súvislostiach. Ukážem to na príklade. Viacerí redaktori Denníka N sú veľmi aktívni na sociálnej sieti. Karikaturista Martin Šútovec je presvedčený, že za pád vlády Ivety Radičovej je zodpovedná SaS. V tomto svojom postoji sa, žiaľ, tak zabetónoval, že nie je ochotný rešpektovať fakty a súvislosti, ktoré jeho presvedčenie minimálne problematizujú. Namiesto nadhľadu sa uchyľuje k zjavnej nevraživosti. Šíri status predsedu strany SaS a vyžíva sa v tom, ako ho šikovne (nenapadnuteľne) zaradil k nacistom. Len tak jednou vetou. Dobre, je to karikaturista, hyperboly, skratky, sarkazmy má v náplni práce.

Ale šéf online oddelenia Tomáš Bella nie je humorista. Uznávam, že som sa vyjadril kostrbato, ale mám naozaj obavy z nárastu radikálneho islamizmu, ktorý zastrešuje takzvaný Islamský štát, čo je nový geopolitický fenomén. Podľa Bellu som fašista.

Myslím si, že je to nefér a obsahovo je takáto komunikácia na úrovni nadávok. Znovu sme tak svedkami silných slov a vypätých emócií, čím sa novinári sami začleňujú medzi politikov. Potom ich však treba tak aj posudzovať. A aby toho nebolo málo, o pár dní ten istý Bella napíše komentár, ako máme vyliezť „obe strany zo zákopov“ a ako nemáme na seba vykrikovať oplzlosti. Súhlasím, preto idem ďalej.

Neprofesionalita

Niekto „múdry“ vymyslel, že kto je „ZA“ imigrantov, je liberál, a kto je „PROTI“, nie je liberál. Tento povrchný konštrukt sa stal mnohokrát mantrou pri zdôvodňovaní „neliberálnosti“ SaS. Kto však pozorne sleduje vývoj migračnej krízy, premenlivé reakcie Nemecka, Rakúska, skladbu migrantov, tak ten vie, že toto je zložitý problém a žiadny „hurá prístup“ alebo čisto ideologický prístup tu nemajú miesto. Skôr je to o tom, kto má zdravý rozum a aspoň kúsok zodpovednosti a kto je len frustrovaným idealistom bez zodpovednosti.

Postoj k utečencom je podľa môjho názoru aj zdrojom zle skrývaných sympatií redakcie k strane Most-Híd, ktorá sa rozhodla mať dve tváre. Jednu ukazuje väčšinovej spoločnosti – aj poslanci tejto strany hlasovali proti povinným kvótam a vyslovujú obavy z islamizmu (ale europoslanec Mostu povinné kvóty podporil…). Tá druhá tvár je obrátená k tým, ktorí akcentujú najmä humanitárne aspekty migračnej krízy. A tak sa z Mosta-Hídu ozýva naozaj len veľmi nesmelé volanie po väčšej solidarite, ktorej však chýbajú reálne návrhy. Toto zrejme stačí na to, aby spolupracujúci prispievateľ redakcie Adam Znášik dostával v Denniku N nadštandardný priestor aj v čase, keď jeho reklamná agentúra už pracovala pre Most-Híd. Takéto výsady nie sú bežné, či?

Takpovediac ikonou migračnej krízy je na Slovensku Martin Dubéci. Ten je tiež často v „hľadáčiku“ redakcie. Samozrejme, v pozitívnych (neutrálnych) súvislostiach. Ale kde sú tie iné súvislosti? Mňa napríklad jeho kandidatúra za Most-Híd prekvapila. Položil som si otázku, či ako signatár Výzvy za ľudskosť, ku ktorej sa, mimochodom, pripojil aj Richard Sulík, robil túto iniciatívu s tým, že presedlá na politiku. A keď drukujeme komplexným informáciám, tiež by sa patrilo povedať to, že najprv bol bývalým asistentom klubu OĽaNO, potom, „chalan“ od Rada Procházku a Siete „zhúkaný“ za jej financovanie, s ktorým bol komfortný. Potom pár dní občianskym aktivistom a dnes kandidát na poslanca Národnej rady SR strany Most-Híd. Ako by sa táto prudká výmena rolí dala parodovať, komentovať, kriticky skúmať… Lenže z tohto konca tému Denník N neuchopí. Názorovo blízki si takéto „padni, komu padni“ nerobia.

Nekorektnosť

Prax ukazuje, že keď chce nejaký začínajúci autor vyniknúť, je dobré písať nielen o Ficovi, ale aj o Sulíkovi. A najlepšie je kopnúť doňho a prípadne ho frknúť aj do nadpisu. Tak to spravil nedávno aj pre mňa neznámy doktorand žurnalistiky, od ktorého som dovtedy žiaden článok nezachytil.

Každý si môže písať, čo chce a kde chce, a je zrejme OK, že Denník N umožní blogovať či písať komentáre aj ľuďom, ktorí sa v nich zhovädia. Podarilo sa to aj tomuto mladíkovi – citujem: „Strana, ktorá svoj imidž postavila na riešeniach a nápadoch, ako posunúť krajinu dopredu, ponúka po šiestich rokoch svojej existencie už len recepty.“ Nemôžem vylúčiť, že táto intelektuálna povrchnosť je daná príkladom žurnalistov, ktorí majú problém s nadbytkom emócií a nadhľadom. Faktom však je, že tento blog sa objavil niekoľko týždňov po zverejnení vlajkovej volebnej lode SaS – ekonomického reformného programu Agenda 2020. Áno, Sulík varí rád, je to jeho hobby, a napísal knihu s vlastnými receptami. Ale napísal aj publikácie „Daňová reforma SR“, „Odvodový bonus I“ a „Odvodový bonus II“, ako aj rozsiahlu analýzu gréckej dlhovej krízy.

Ospravedlňujem sa za dlhší úvod, ale pointa je v tomto: Denník N dal tento poľutovaniahodný pamflet na svoju titulnú stranu a pomerne dosť dlho ho tam aj držal. Teraz máme na výber – je to nedbalosť editora, alebo zámer? Obávam sa, že jedno s druhým, že to môže byť zase onen dôsledok silného názorového zaujatia, ktoré vyústilo do akéhosi nepísaného redakčného úzu. V kopancoch do našich názorových oponentov nikoho nijako neobmedzujeme. Richard Sulík bol, pochopiteľne, z toho namrzený, a tak si dal výčitku do statusu na sociálnu sieť.

Jeden z diskutérov „otagoval“ a vyzval na zaujatie stanoviska Lukáša Filu, riaditeľa vydavateľstva N Press, ktoré stojí za Denníkom N.  Fila však nevyužil príležitosť ospravedlniť sa, alebo mlčať. Naopak, rozhodol sa pamflet brániť slovami, že sa mu v ňom „nezdá byť nič, čo by presahovalo rámec bežnej kritiky a spoločenskej diskusie“. Navyše je podľa neho všetko v poriadku, lebo aj viacerí predstavitelia SaS píšu do Denníka N, a nie sú predsa nijako cenzurovaní. Nie, pán Fila, nepožadujeme cenzúru, ale profesionalitu.

Tri dôvody pre Denník N

Napriek všetkým výhradám Denníku N drukujem. Z niekoľkých dôvodov:

1. Kritika, aj keď je nekorektná, by mala politika udržiavať v strehu. Mne to pomáha určite a neberiem ju na ľahkú váhu. Nechcem totiž dopadnúť ako Mikuláš Dzurinda alebo Iveta Radičová. To boli totiž svojho času nedotknuteľné ikony, aj zásluhou niektorých redaktorov. Výsledok, ako v politike skončili, je známy. Obzvlášť u Dzurindu je to tristné.

2. Myslím si, že redakcia Denníka N je „antikorupčná a protizlodejská“. Je pravda, že sem-tam niekto uletí a napíše úvahu v duchu, že veď vláda Fica a nejakej pravicovej strany by nebola až taká „nefasa“. Ale to sú zrejme len také chabé pokusy jedincov oslabiť silu posolstva našej Deklarácie zodpovednosti za Slovensko. Boj proti korupcii a tunelárstvu bol vždy mojou prioritou a ľuďom, čo majú podobné myslenie, viem odpustiť aj „podpásovky“ či odklon od profesionality, pokiaľ teda nie je systémový.

3. V Denníku N vedia nakoniec uverejniť aj pre nich „nepríjemné“ názory. Dôkazom je uverejnenie tohto môjho, ktorý práve čítate. Nepochybujem, že túto dobre mienenú kritiku z mojej strany prežijú, a budem naozaj rád, keď o nej aj trochu popremýšľajú. Chce to len trochu empatie pre iný pohľad na svet.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie