Prinajhoršom umriete, a to vás čaká aj tak

Začnem osobnými skúsenosťami. Predvčerom večer som hral futbal v presbyteriánskom kostole na 105. ulici. Nastúpilo proti nám štvorčlenné družstvo arabsky hovoriacich mladých mužov v čiernych dresoch. Jeden z nich mal na tričku nápis Martyrs never die (Mučeníci nikdy neumierajú).

Rozstrieľal som ich na kúsky. Než sa stihli spamätať, mali ich tam odo mňa päť, nekompromisných a presne mierených. A to ani neviem, či boli moslimovia. V New Yorku to splýva. Je pravdepodobné, že v ďalších futbalových družstvách, v ktorých hrám, ešte nejakí budú, ale koľko ich je a ktorí to sú, netuším.

Pred rokmi som letel z Istanbulu do Ankary. Okrem organizátora koncertov sedel vedľa mňa chlapík, ktorého na letisku vítala delegácia s kvetmi. Bol to vtedy ešte primátor Istanbulu, budúci architekt zmeny Turecka zo sekulárneho na viac moslimský štát, poťažmo diktatúru, Erdogan. Počas letu sa správal slušne, nemliaskal.

Organizátor koncertov bol tiež moslim, ale zároveň slobodomurár a milovník single malt whisky. Trval na tom, aby sme si aj s ďalšími členmi slovenského komba dali vždy pred koncertom jednu na guráž. Potom kombu vybavil veľmi dobré koncerty v USA.

Palestínsky študent Maher so svojím bratom Marwanom mi pomáhali v Bratislave sťahovať klavír a Maherov syn Radovan je môj veľký fanúšik na Facebooku.

Islam je ešte v puberte

Mal som v živote šťastie, počas 9/11 som ešte nežil v New Yorku, keď som mal koncerty v Izraeli, nezažil som teroristický útok (okrem chlapa v obecenstve, ktorý odmietal prestať vyrušovať, až kým ho moja mama nespacifikovala), takže moje osobné skúsenosti s moslimami sú skromné a jednostranné. Ale aspoň som nejakých ozajstných stretol.

Samozrejme, islamský extrémizmus a teroristi sú nepopierateľný fakt a zasahuje nás všetkých. Okrem socioekonomických faktorov a veľmocenských politických aj vojenských zásahov majú islamské krajiny smolu aj v tom, že islam je ešte v puberte, na rozdiel od svojich starších bratov. Židia si svoje odkrútili v starozákonných časoch a kresťania sa za dvetisíc rokov tiež celkom slušne vybláznili. Mŕtvol neúrekom.

Ďalšia smola je v tom, že ostatné náboženstvá existujú poväčšine v sekulárnych štátoch, takže prípadných extrémistov držia ako-tak pri zemi civilné zákony a ťažko je spolunažívať s krajinami, kde majú ako normu šaríu a iné stredoveké nezmysly. Všetci vedia, že na puberťáka by bolo najlepšie pár poza uši, ale tento puberťák má naftové zásoby.

Počúvať niektorého z drbnutých islamistov, ako blúzni o svetovom kalifáte alebo očiste islamu pred súdnym dňom, je rovnako absurdné ako vyhlásenie izraelského rabína, že atentát v Paríži je trest Európe za holokaust, či republikánska konferencia v USA, kde delegáti rozoberajú, či je lepšie homosexuálov zhadzovať z útesu alebo kameňovať.

Aj rozmýšľať nad tým je zbytočné

Poradím vám, ako vybabrať s teroristami a prestať sa báť a znervózňovať – nesledujte správy, nečítajte noviny, vykašlite sa na internet. Ono je to totiž jedno. Čísla nepustia.

Pravdepodobnosť, že zahyniete pri teroristickom útoku, je stále mizivá, najmä ak žijete na Slovensku. To, čo sa stalo v Paríži, je tragédia a to, prečo sa to stalo, je idiotské a odporné. Ale rovnaký počet ľudí zahynie každý rok v New Yorku na zrážku so súpravou metra. A v USA zahynie ročne rovnaký počet ľudí na to, že ich zastrelí dieťa pod 10 rokov voľne prístupnou zbraňou.

Boko Haram zabili v Nigérii už 17000 ľudí. To je akoby niekto vyvraždil celý Kežmarok. Nigéria je krajina v Afrike, asi dvadsaťkrát väčšia ako Slovensko, a žije tam 36-krát viacej ľudí ako na Slovensku. Boko Haram sú islamskí teroristi.

Ale aj s teroristami sa dá žiť. V Izraeli majú teroristické útoky takmer denne. Posledný mali dnes. Päť mŕtvych, z toho jeden americký turista. Mimochodom, však ste o tom ani len netušili? Nejdem sa vôbec púšťať do diskusie, kto je agresor a prečo a ktoré územie je čie, lebo je to len ďalší neriešiteľný problém, ale jedno je isté – už si zvykli. Na letisku strávite síce celý deň, ale už aj deti vedia, čo majú robiť, keď počujú sirénu, dospelí zavolajú záchranku, policajti a vojaci si urobia, čo majú, a život ide ďalej.

Dokonca aj rozmýšľať nad tým je zbytočné – ľudia s väčším prehľadom a lepšími informáciami než my zatiaľ nič nevymysleli. Mali by ste dokonca prestať čítať práve tu, lebo to bude len horšie.

Kto je vlastne nepriateľ

Problém má množstvo príčin i účastníkov. Môžeme začať ktorýmkoľvek rozhodnutím, ktoré veľkí hráči v oblasti urobili – takmer všetky sa ukázali ako zlé. Rusi v Afganistane, ozbrojovanie mudžahedínov, Irak, Irán, dodávky zbraní každého každému, frustrovaní a neadaptovaní a sociálne ostrakizovaní imigranti po celej Európe, všeobecná ľudská úchylka hľadať univerzálne riešenia v absurdných náboženstvách…

Belgičania sú prekvapení, čo sa im nakotilo, a pritom už v júni uverejnil New Yorker rozsiahlu reportáž o podhubí a verbovaní mladých do ISIS v Belgicku. Dokonca sa to volalo Cesta k džihádu. Asi nemajú predplatené.

Politici musia ukázať takzvané rázne riešenia, takže francúzsky prezident vyhlásil, že je vo vojne, ale len diaľkovej. Bude sa bombardovať a dronovať a čakať. Živú silu momentálne nepošle nikto. A bez nej sa to len tak neporieši. Je reálny predpoklad, že ISIS niekam pred bombardovaním zalezie. Samozrejme, ak budú v terore pokračovať a mediálno-voličský tlak sa bude zväčšovať, všeličo sa môže zmeniť.

A ako sa dá poznať, kto je vlastne čí nepriateľ? Asadov nepriateľ je jeho opozícia, proti ktorej mu pomáhajú Rusi. Teraz si Asad bude trošku voľkať, lebo bez neho sa bude ťažko v regióne čokoľvek robiť. Rusom ide hlavne o to, aby vyzerali ako akcieschopná veľmoc a Putin ako Robur. Turci potrebujú dať na poriadok Kurdov, takže sa im až tak veľmi nehodí, aby sýrski Kurdi vyhrávali nad ISIS, lebo by mali navrch. Pritom Kurdom ani tak nejde o to, aby vybili ISIS, ale o územie, ktoré by mohli získať, prípadne o to, aby iracká vláda nezosilnela, lebo si chcú udržať iracký Kurdistan.

Izrael sa bude pobavene prizerať a užívať si, že palestínske problémy boli odsunuté. Problémom, ktoré sú medzi sunnitmi a šiítmi a Kurdmi a alawitmi a Libanoncami a Jordáncami, nemožno obyčajnou hlavou rozumieť, ale vďaka nim Saudi, ktorých hlavný nepriateľ po kmeňovej linke je Irán, nebudú podnikať proti ISIS nič.

Saudská Arábia. Milá krajinka, nerušene v stredoveku, stínanie hláv, kameňovanie žien, ktoré sa nechali hromadne znásilniť, cenzúra a tak. Napriek tomu požívajú saudskí princovia v celom civilizovanom svete totálnu imunitu voči všetkému. V OSN predsedajú komisii ľudských práv, čo tiež niekto odhlasoval, a britský princ Charles sa práve vrátil už z neviemkoľkej návštevy, kde dohodol masívnu dodávku bojových lietadiel. Podľa všetkého sú teda Saudi spojenci, až na to, že nie sú. A ešte aj financujú mešity a imámov, ktorí potom robia nábor do ISIS. Pekne sa to zamotáva, všakže?

Logika a súcit neplatia

Utečenci. Ja som viacnásobný imigrant, ale išiel som legálne a papierovo, lebo v Československu ani v Kanade vojna nebola. V Sýrii a priľahlých krajinách sa dosť urputne bojuje. Niekoľko miliónov ľudí uteká o život a podľa pomerne platných konvencií majú nárok na azyl. Čestné slovo, neviem si predstaviť, že by si jedného dňa nejakých sedem miliónov ľudí povedalo, že sa im nepáčia ich ekonomické pomery, a zobrali by sa kadeľahšie.

Iste, nejakí ekonomickí migranti sa tam pripletú, možno aj prípadný terorista. Osobne si myslím, že ak si už nejaká firma dá robotu s plánovaním teroristického útoku, tak jeho vykonávateľom naplánujú príchod na pracovisko jednoduchším a spoľahlivejším spôsobom, než je pripletenie sa medzi milióny azylantov. Skúsenosti dokonca hovoria, že to tak spravidla aj robia.

Logika, súcit neplatia. Hysterické, agresívne a vulgárne odmietanie azylantov nie je ničím obmedzené a všade s ním majú výdatné skúsenosti. V mojej starej vlasti bolo máločo tak dobre zorganizované ako arizácie a deportácie. A to dokonca boli občania krajinky len vyhlásení za cudzorodý prvok, ktorý ohrozoval kultúru a blahobyt.

Moja nová vlasť sa tiež veľmi nemá historicky čím chváliť. 1939 – loď St. Louis s 908 židovskými utečencami bola vrátená od brehov Floridy a polovica z pasažierov zahynula v holokauste. Tiež panoval slušný konsenzus v tom, že ich netreba prijať, lebo sa nebudú vedieť adaptovať a mohli by byť medzi nimi zamaskovaní nacisti. Nič sa nezmenilo. A po Pearl Harbour internovali svojich vlastných občanov japonského pôvodu. Teraz sa to prezentuje ako čierna škvrna v histórii USA.

Duševní mrzáci okamžite nasadli na tento vláčik a jeden z nich, kandidát na prezidenta Trump, už požaduje internáciu Sýrčanov, zatvorenie všetkých mešít a registráciu mohamedánov. Predaj strelných zbraní regulovať neslobodno, to je tabu téma. Sýrčanov sa treba báť a treba zaviesť koncentračné tábory, ale fakt, že 2000 ľudí zo zoznamu osôb podozrivých z terorizmu si už kúpilo strelnú zbraň, je úplne v pohode.

Štatistiky nepustia

Opäť, štatistiky nepustia: za posledné štyri roky prijali USA 2000 sýrskych utečencov. Počet zatknutých alebo vyhostených pre terorizmus – nula. Počet slobodných mužov vo vojenskom veku – 40.

Napriek tomu dnes v Chicagu meškali dve lietadlá, lebo nejaký blbý hysterický pasažier odmietal nastúpiť, kým budú v lietadle po arabsky rozprávajúci spolucestujúci s podozrivou bielou krabičkou. Dvaja Arabi boli americkí občania a v krabičke mali zákusky. Takto sa to začína.

V Poľsku mali demonštráciu proti sýrskym imigrantom, ale na záver spálili bábku ortodoxného žida, pre istotu a kvôli tradícii.

Slovenský premiér by pokojne mohol byť krajne pravicový republikánsky kandidát na amerického prezidenta. Hoci o sebe tvrdí, že je sociálny demokrat, americké trio Tramp, Jeb a Krúž má proti migrantom rovnaké argumenty – treba prijímať iba kresťanov a radšej ani tých, lebo by si nezvykli na počasie.

Nafta a zbrane rozhodujú

Strach. Ľudia sa boja. Nevedia presne čoho, ale šírenie paniky je epidemické. A pritom EÚ financuje utečenecké tábory v Iraku, kde sú tri milióny ľudí, ktorí zatiaľ nejdú ďalej. Malinké krajiny ako Libanon a Jordánsko hostia ďalšie milióny utečencov.

Na Slovensku zatiaľ žiadni nie sú, ale prevládajúca rétorika znie, akoby sa po chodníkoch váľali mŕtvoly udatných bojovníkov proti džihádu a ich znásilnené manželky a v Žiline na námestí stála narýchlo postavená mešita.

V realite Slováci umierajú predčasne a hromadne na mizernú a rozkradnutú zdravotnú starostlivosť a stresy z nefunkčnej štátnej správy a skorumpovanej justície. Ale pre to žiadna panika neprepukla.

Dobre je, že sa budú školiť elitné vojenské a policajné jednotky, to sa vždy hodí. Jedna z prvých lekcií by mala byť doručovanie predvolanky na súd predsedovi vlády. To im nejde.

Niektoré reakcie sú vystrašené, niektoré hanebné. Meniť kvôli teroristom ústavu a umožniť väzbu bez súdu by neznelo absurdne vo vyššie opísanej situácii. Takto je však jasné, že sa už po neviemkoľký raz manipuluje ustráchané obyvateľstvo, aby sa ešte lepšie dalo ovládať. Keď sa takto pomenia zákony, aj z novinárov, karikaturistov a inak nepohodlných občanov sa dajú vyrobiť teroristi.

(Doplnok: predošlý odsek som napísal 20. novembra. O deň neskôr napísal slovenský premiér toto: „…denník SME, ktorý sa vo svojej posadnutosti voči vláde SR v otázkach teroristického ohrozenia úplne pomiatol. Až sa stáva nebezpečným… Na mimoriadnu situáciu – mimoriadne opatrenia.“ Robí zo mňa jasnovidca.)

Nie je to slovenské špecifikum, väčšina politikov vycítila príležitosť na populistické orgie, „bezpečnostné“ opatrenia a masové odpočúvanie. Výdavky na zbrojenie sa nikto neodváži obmedzovať. Zase jedna vec, čo sme si stále mysleli, že musí byť komunistická propaganda, a ono je to pravda. Nafta a zbrane rozhodujú.

Ak Rusom preskočí ešte viac

A potom je zopár jednotlivcov, ktorí sa prosto nemôžu dívať na utrápené a choré deti a idú pomáhať na hranice. Len tak, nerozmýšľajúc nad dôsledkami. A v synagógach v Amerike a Kanade sa robia zbierky na sýrske rodiny.

Jasné, treba to robiť racionálne a bezpečne. Vo svete, v ktorom sú dosť viditeľné známky systémového kolapsu, kde oligarchický kapitalizmus priepastne zvyšuje rozdiely medzi ľuďmi, budú takéto neplánovane putujúce masy existujúce problémy len zväčšovať a ešte sa k nim pridajú aj nepredpokladané následky.

Ale ak Rusom preskočí ešte viac a trebárs Ukrajina, na ktorú sa medzičasom trošku zabudlo, sa stane miestom vojnového konfliktu, čo sa prevalí cez hranicu, cez ktoré už vrtuľníky lietajú, ako sa im zachce, môžu sa Slováci ocitnúť v situácii utečencov ako nič.

Netreba sa báť ani o kultúru, najmä nie tí, ktorí s ňou prichádzajú do styku, len keď si špárajú medzi prstami na nohách a v živote nepočuli o Slovákoch, čo sa o ňu pričiňujú každý deň.

Ten posledný deň

A ak by aj došlo k najhoršiemu, sme na to pripravení. V niektorých ľudových pesničkách stačí zmeniť jedno písmenko, aby boli ideovo prípustné aj pre džihád. Môžeme začať všeobecne obľúbenou „Dnes je sobota, šaría juchachá, ten posledný deň“, ktorá zároveň citlivo poukazuje na súdny deň po očiste islamu.

Veď viete, ešte dva-tri také útoky, ako bol Paríž, a od samej bezpečnosti sa nám celý systém zrúti ako domček z kariet. Bude aj po demokracii, aj po trhovom hospodárstve.

Dovtedy by som odporúčal, aby sme sa upokojili. Veď najhoršie, čo sa vám môže stať, je, že umriete, a to vás jedného dňa neminie tak či tak. Nebude lepšie si to dovtedy užiť v kľude a snažiť sa, aby vám, ľuďom vo vašom okolí a prípadne aj ostatným bolo lepšie?

Ja som sa tiež rozhodol, že dám random act of kindness a pozvem moju mamu na návštevu New Yorku. A dozvie sa to odtiaľto, aby bola sranda. Skúste aj vy niečo podobné.