Nezávislí sudcovia Ústavného súdu? Smer tam vidí svojich poslancov

V stredu a vo štvrtok ústavnoprávny výbor parlamentu vypočuje deväť kandidátov na sudcov Ústavného súdu  a skonštatuje, či sa môžu nasledujúci týždeň zúčastniť voľby.

Najväčšiu šancu na zvolenie majú vládni politici: podpredsedníčka parlamentu za Smer Jana Laššáková a poslanec Smeru Mojmír Mamojka. Laššákovú navrhli za kandidátku stranícki kolegovia Miroslav Číž a Anna Vitteková, Mamojku prodekan právnickej fakulty v Banskej Bystrici.

Prečítajte si

Tri problémy Laššákovej a Mamojku

„Smer sa už ani nesnaží zakrývať svoju snahu ovládať Ústavný súd. Nemôže ešte dnes pani Laššáková dávať pokyny poslancom Smeru, ako majú v parlamente o zákonoch hlasovať, a zajtra tie isté zákony vykladať ako nezávislý sudca,“ reaguje na tieto nominácie bývalá ministerka spravodlivosti a poslankyňa strany Most-Híd Lucia Žitňanská. Laššáková je všeobecne známa ako parlamentná autorita Smeru, na ktorú sa vládni poslanci pozerajú pri hlasovaní. Ak ukazuje palec hore, hlasujú „za“, ak dole, sú „proti“.

„Je logické, že strany, ktoré sú pri moci, nominujú za ústavných sudcov sebe hodnotovo blízkych ľudí, no v tomto prípade zašiel Smer priďaleko,“ myslí si Žitňanská.

Parlament zvolí dvoch kandidátov a prezident vyberie jedného z nich za sudcu. Ten by mal nastúpiť vo februári na miesto po sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi, ktorému sa končí 12-ročné funkčné obdobie.

Prezident Andrej Kiska nechcel voľbu dopredu komentovať. Neodpovedal ani na otázku, či vôbec pripúšťa, že by na súd vymenoval aktívneho politika.

Madej: Zákon to umožňuje

Smer v nominácii žiadny problém nevidí. „Každý, kto spĺňa zákonné a ústavné podmienky, má právo zúčastniť sa voľby,“ hovorí predseda ústavnoprávneho výboru a poslanec Smeru Róbert Madej. Laššákovú si váži „ako osobu aj ako právničku“.

Nemyslí si, že zvolením Laššákovej či Mamojku len ďalej skomplikujú situáciu s už doteraz navolenými kandidátmi, ktorých prezident nepovažuje za odborníkov. „Pán prezident sám doteraz konal spôsobom, ktorý je veľmi otázny, je zrejmé, že nezabezpečuje riadny chod ústavných orgánov, keď nevymenoval zvolených kandidátov,“ hovorí Madej. Súd má len jedenásť sudcov namiesto trinástich.

Sudkyňa Katarína Javorčíková zo Združenia Za otvorenú justíciu považuje prepájanie politickej a súdnej moci za problém. Ak politici prechádzajú z politickej funkcie do súdnictva, spochybňuje to ich nestrannosť a nezávislosť pri rozhodovaní. „Verejne sme tento problém kritizovali pri prechode Štefana Harabina z pozície ministra spravodlivosti do funkcie predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady,“ pripomína Javorčíková.

Madej tvrdí, že táto situácia sa s Harabinovou kariérou nedá porovnávať. Argumentuje aj tým, že už teraz sedia na Ústavnom súde bývalí poslanci – napríklad Ladislav Orosz (SDĽ), Peter Brňák (HZDS) alebo Lajos Mészáros (SMK). Podľa niektorých sudcov to neznamená, že v tejto praxi sa má pokračovať.

Čo si o kandidatúre Laššákovej a Mamojku myslia súdne funkcionárky? Predsedníčka Súdnej rady Jana Bajánková najprv upozorňuje, že toto rozhodovanie nie je v kompetencii Súdnej rady. „Možnosť, že kandidátom na sudcu Ústavného súdu sa stane člen politickej strany, ústava predvída v článku 137. Ak je vymenovaný sudca členom politickej strany alebo hnutia, je povinný vzdať sa členstva ešte pred zložením sľubu,“ napísala Bajánková.

Dvoch kandidátov navrhla predsedníčka Najvyššieho súdu Daniela Švecová – sudcov Miroslava Gavalca a Michala Trubana. „Považujem ich za veľmi dobrých odborníkov s bohatými skúsenosťami. Majú ľudské a morálne predpoklady,“ zdôvodnila ich výber. Čo si myslí o kandidátoch politikoch? „Svoj názor na predpoklady na kandidáta na sudcu Ústavného súdu som vyjadrila v mojej vlastnej nominácii.“

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková „nepovažuje za vhodné vyjadrovať sa k akémukoľvek kandidátovi, ani k tejto téme“.

Čo urobí Kiska?

Keď prezident naposledy odmietol vymenovať za ústavných sudcov Imricha Volkaia, Jána Bernáta, Evu Fulcovú, Miroslava Ďuriša a Juraja Sopoligu, zdôvodnil to tým, že na funkciu nemajú dostatočné právne skúsenosti. Vymenoval len sudkyňu Najvyššieho súdu Janu Baricovú.

Prezidentov poradný výbor sa podľa dokumentu o jeho zriadení zaoberá pri výbere kandidátov profesionálnou spôsobilosťou, znalosťou ústavného práva a súdnictva alebo európskej judikatúry. O politickej angažovanosti sa tam nepíše.

Laššáková pracovala do roku 2002 takmer 26 rokov ako podniková a komerčná právnička. Mamojka je profesor práva a pôsobil na viacerých školách. Poslancom je od roku 2006.

Parlament v roku 2006 prijal uznesenie, ktoré od kandidátov na sudcov Ústavného súdu vyžaduje minimálne 15-ročnú prax, pričom pôsobenie v parlamente sa za také nepovažuje, pretože podmienkou na to nie je právnické vzdelanie. Uznesenie však nehovorí, v ktorom období mal kandidát túto prax vykonávať, obaja ho preto zrejme spĺňajú.

Ani Laššáková, ani Mamojka nechceli svoju kandidatúru komentovať predtým, ako vystúpia na výbore. Laššáková má 62 a Mamojka 65 rokov. To už je vek, po ktorého dosiahnutí dnes prezident môže odvolať sudcu z funkcie. Ak by boli zvolení, funkčné obdobie by sa im končilo ako 74- a 77-ročným.

Prezident teraz navrhuje, aby sudcovia všeobecných súdov končili vo funkcii automaticky po dosiahnutí veku 67 rokov. „Ak má byť zavedený jednotný systém 67 rokov veku na odchod do dôchodku,  malo by sa to vzťahovať aj na Ústavný súd, aj keď má v systéme súdnej moci špecifické postavenie,“ myslí si Javorčíková. Vychádza sa podľa nej z toho, že do 67 rokov je sudca v takej fyzickej a psychickej kondícii, že funkciu zvládne, „neskôr sa už prirodzene prejavia známky únavy organizmu“.

Aj medzi terajšími sudcami sú dvaja, ktorí budú mať po skončení výkonu funkcie vyšší vek – Jana Baricová skončí v roku 2026 ako 73-ročná a Sergej Kohut skončí na budúci rok ako 78-ročný.

Politici sú aj inde, ale sú to odborníci

Právnička Via Iuris Eva Kováčechová nevníma predchádzajúcu politickú angažovanosť ako prekážku na výkon funkcie. Aj v zahraničí podľa nej sú ústavní sudcovia, ktorí boli predtým v politickej funkcii.

Za problém považuje spôsob výberu kandidátov. „Na rozdiel od vyspelých demokratických krajín, kde samotnému výberu predchádza dlhodobá verejná a odborná diskusia, u nás je výberový proces skôr formalitou. To vedie k tomu, že sa presadzujú skôr kandidáti, ktorí nepresvedčia svojou odbornou erudovanosťou, ale väčšinovou podporou v parlamente.“