Denník N

Vážení susedia, zamykajte vchod

… to je nová čierna komédia, ktorá s humorom a nadhľadom komentuje dnešnú Bratislavu. Premiéru bude mať vo štvrtok 6.októbra v Divadle GUnaGU. O Vážených susedoch, o šialenej realite okolo nás, aj o tom, prečo je doležité dívať sa do histórie s autorom a režisérom Komédie o Bratislave Viliamom Klimáčkom.

Nová premiéra divadla GUnaGU má podtitul Komédia o Bratislave. Prečo komédia a najmä – prečo Bratislava?

Začnem druhou časťou otázky. Bratislava je moje mesto, žijem v ňom takmer päťdesiat rokov. Prišiel som doň ako vysokoškolák na medicínu a hoci som mal dovtedy veľa kamarátov, priateľov som našiel až tu. Bol som ako špongia, nasával som nové prostredie, chodil na jazzové koncerty, do filmových klubov, objavil Divadlo u Rolanda, v ktorom som neskôr hrával a samozrejme som sa zamilovával a odmilovával, ako to už k osemnásťročnému patrí. Ale najviac som si vážil anonymitu, ktorú mi Bratislava poskytla a ktorá po rokoch v rodnom meste, kde každý pozná každého a všetko o ňom vie, znamenala slobodu. Prežil som tu najlepšie roky svojho života, nie všetky boli úžasné, ale bol som so svojim mestom ako jazdec na húsenkovej dráhe – raz hore, raz dolu. Túto hru som Bratislave dlhoval. A prečo komédia? Pocta mestu nesmie mať vrásku na čele, nerobili sme s kolegami dokumentárnu drámu, ale evokáciu dnešných čias, ktoré sú všetko, len nie veselé, no napriek tomu sa smejeme a snažíme sa žiť najlepšie, ako dokážeme, aj keď sa nad nami pomaly zaťahuje to tmavé mračno.

režisér a autor Viliam Klimáček

V GUnaGU ste už v roku 1986 spolu s Ivanom Mizerom, spoluzakladateľom divadla, napísali hru Osídla mladého muža, o predvojnovej Bratislave. Bola jej história vždy taká roztancovaná, ako vaša travestia na operetu?

Dobre viete, že nebola. Len v dvadsiatom storočí si hlavné mesto prešlo dvoma vojnami, vláda odviezla židovských obyvateľov do koncentračných táborov, ukradla im majetok, čo po februári 1948 zopakovali aj komunisti, ktorí vysťahovali intelektuálne rodiny na vidiek a v osemdesiatych rokoch zbúrali starú Petržalku aj židovské mesto a všetko zaliali betónom. Tá tvrdá poleva na torte už pomaly praská, Petržalka sa poľudšťuje, viem to osobne, vyše tridsať rokov som v nej býval. V našej operetke sme vytvorili poctu zaniknutým viecham, bohémom, starému jazzu a ručne maľovaným reklamám. Nás tridsiate roky dvadsiateho storočia fascinovali, milovali sme reč vtedajších inzerátov, novinový jazyk a výtvarnosť reklám, celý ten zmiznutý svet, ktorý nám v socializme pripadal naveky stratený, pretože s ním odišla demokracia prvej republiky o ktorej sme si mysleli, že sa už nikdy nevráti. Preto sme ju evokovali cez výrazové prostriedky minulosti ako pripomienku, že aj toto mesto bývalo slobodné a električkou sa dalo zájsť do Viedne, aj keď v roku 1985 sme žili za ostnatým drôtom.

Vážení susedia, zamykajte vchod je hra zo súčasnosti, o dnešnej Bratislave a dnešných Bratislavčanoch. Myslíte si, že o päťdesiat rokov sa niekto nadchne dnešnými reklamami a novinovými správami a urobí o nás hru?

Ja neviem, čo bude zajtra, ale myslím si, že minulosť treba študovať, aby sme nezopakovali jej chyby. Ani tie staré inzeráty neboli tak neškodné, ako vyzerali, bavilo nás síce, že jedálny lístok sa nazýval jedlopis a na pranie bolo Schichtove mydlo s jeleňom, no v Nemecku sa stal v tom čase kancelárom nejaký Hitler. Každá doba má dve tváre a spoza chrbta operety už vykúka vojak v plynovej maske.

V novej hre sa na chvíľu objaví aj tanec. Chvíľu znie Strauss, chvíľu vidíme street dance…

Nazvať to tancom je hádam priodvážne, volajme to javiskový pohyb. Moja obľúbená scéna je valčík starých domov – tancuje hrad, dóm aj Slavín. A keď pritancuje panelák, hodí sa mi k nemu street dance, túto choreografiu si spravila naša kolegyňa Romana Ondrejkovičová, nedávno skončená herečka z VŠMU, ktorá tancuje od šiestich rokov. Ale ako diváci vedia, GUnaGU nie je tanečné divadlo. Hra je najmä sériou činoherných klipov, minireklám, monológov, dialógov a improvizácií.

V predstavení každý herec hrá niekoľko postáv, z bulletinu viem, že sa objaví Schöne Náci, Čumil aj Napoleonský vojak.

Áno, oživím na pár minút tieto ikonické sochy z centra. Každý deň, keď idem na skúšku, stretávam davy turistov, na ktorých čakajú sprievodcovia. Keď zo skúšky odchádzam, ďalšie skupinky sa fotia pri tých sochách, ktorých umeleckú hodnotu mi neprináleží hodnotiť, ale ktoré dlane cudzincov vyleštili, ako sa ich dotýkajú s prianím, aby im priniesli šťastie. Nuž, hádam prinesú.

Hra sa začína ako domová schôdza obyvateľov anonymného domu, môže to byť kdekoľvek v Bratislave, no nielen tam, je to všeobecne známa situácia, ktorá sa denne odohráva snáď po celom Slovensku…

Denne sa ľudia snažia dohodnúť, či vo svojich rodinách, či na bytovej schôdzi, no takmer vôbec sa im nedarí. Moja schôdza sa odohráva v paneláku, teda vo veľkom dome, kde býva obrovské množstvo rodín, aby to sedelo k plnej sále divadla. Zažil som veľa domových schôdzí, najprv v Petržalke, teraz v Starom Meste, kde bývam. Ľudia sa dokážu len veľmi ťažko, vlastne skoro vôbec na čomsi dohodnúť. Mám pocit, že sme populácia bez konsenzu. Keď to nedokážu obyvatelia jedného vchodu, ako to preboha môže zvládnuť celé ľudstvo?

V Petržalke sa odohráva jedna z najsilnejších scén vašej hry, kde každému napadne – toto už predsa nie je komédia…

Humor v mojich hrách striedajú vždy vážne situácie, je to moja cesta, ako zaujať diváka, dať mu pocit, že naše nedostatky sú smiešne, no niektoré nám strašne škodia a občas kvôli nim môže prísť aj niekto o život. Predstavil som rodinu, kde matka celé dni žehlí-perie-varí, otec pozerá politické diskusie a v jednom kuse nadáva na politikov a v detskej izbe je zatvorená trinásťročná dcéra, ktorá sa z toho môže zblázniť. Potom sa čudujeme, prečo si deti medzi sebou vyhlasujú paracetamolový challenge, kto znesie viac paracetamolu a píšu si o tom, čo to s nimi porobilo, či vdychujú škoricu a iné šialenosti… Bolo to aj na stránkach tohto denníka, tie nezmyselné úmrtia detí a tínedžrov.

Predstavme si hercov novej hry.

Viktor Horján je stálicou divadla GUnaGU a snáď sa neurazí, keď napíšem, že je náš maskot – ale vážne, Viktor sa vekom prehráva do zrelej, silnej polohy, kedy dokáže striedať humorný nadhľad s vážnym prejavom a disciplinovane povedať aj ťažké texty. Som veľmi rád, že prvýkrát u nás hosťuje skvelá herečka Lucia Vráblicová, známa z médií aj z Novej scény a som si istý, že bude pre mnohých divákov prekvapením. A do tretice je tu už spomínaná Romana Ondrejkovičová, najmladšia členka GUnaGU, s ktorou robím po Dištanci už druhú hru.

Ona hrá ako všetci vo vašej hre mnoho postáv – jedna z nich je influencerka?

Snáď veľa neprezradím, ale jej influencerka nie je ozajstná, ale vytvorená umelou inteligenciou, ako napríklad Lil Miquela, pehavé dievča z Los Angeles, ktoré vygeneroval počítač a dnes má okolo tri milióny followerov. Po hrách Youtuberi a Online sa mi asi žiadny divák nediví, že ma fascinuje fenomén virtuálnych postáv, ktoré nie sú z mäsa a kože, ale iba z núl a jednotiek.

Vraj máte v hre aj odkaz pre bratislavských šoférov…

Mám, veď som jedným z nich a tým by sme mohli skončiť. Odkaz znie: naša Ústava, žiaľ, nepozná právo na parkovanie. Neposielajte starú mamu na parkovisko, aby tam sedela a štrikovala, či je pekne, či prší a držala vám miesto. Zmierte sa s tým, že kto príde prvý, ten zaparkuje. A niekto, bohužiaľ, nezaparkuje vôbec.

Premiéra komédie Vážení susedia, zamykajte vchod bude vo štvrtok 6.októbra 2022 o 19.30 hod. v divadle GUnaGU, na Františkánskom nám. v centre Bratislavy. Prvé reprízy potom 7.10. a 28.10.

Aktuálne dianie v divadle GUnaGU možete sledovať na Facebooku alebo Instagrame

Kkompletný program na najbližšie týždne nájdete na stránkach divadla GUnaGU 

Lístky kúpite výlučne v sieti Ticketportal.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie