Denník N

Spoluautor seriálu o ŠtB Blaščák: Eštebáci boli ľudia nad zákonom. Dokázali zakamuflovať aj vraždu

Spoluautor seriálu ŠtB: Prísne tajné Fedor Blaščák. Foto N - Tomáš Benedikovič
Spoluautor seriálu ŠtB: Prísne tajné Fedor Blaščák. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zo záznamu v evidenčných hárkoch sa o spolupráci s tajnou políciou nedozviete nič, musíte ísť dovnútra zväzkov, hovorí spoluautor námetu a odborný garant dokumentárneho cyklu.

Petr Růžička bol jedným z prvých pankáčov v Československu, preto sa ocitol v hľadáčiku tajnej polície. Bol vydieraný, tak podpísal spoluprácu a aktívne pôsobil ako agent. Pomocou získaných odmien však zároveň naďalej podporoval rozvoj alternatívnej kultúry.

Podobných prípadov je v dejinách Štátnej bezpečnosti (ŠtB) mnoho. Ukazujú, že na rozpoznanie mechanizmov práce tajnej polície a skutočnej podstaty spolupráce naverbovaných osôb je nutné ponoriť sa do dokumentov a sledovať detaily.

Práve o to sa snaží seriál ŠtB – prísne tajné, ktorý aktuálne vysiela RTVS. O procese vzniku dokumentárneho cyklu i štruktúre práce tajnej polície hovorí spoluautor seriálu Fedor Blaščák.

Prečo vznikol seriál o ŠtB až teraz, vyše tridsať rokov po revolúcii?

V Českej republike vzniklo vyše sto dokumentárnych filmov, ktoré sa nejako týkajú ŠtB. Dôvodom nášho sklzu teda nie je až tak dostupnosť zdrojov. Súvisí to skôr s politikou. Za Fica sa to v podstate nedalo robiť. Ústav pamäti národa vznikol v roku 2004, nejako sa formoval, v roku 2006 zomrel Ján Langoš a prichádza prvá Ficova vláda, ktorá ústav politicky aj ekonomicky ruinuje.

Ešte v roku 2017 za ministra vnútra Róberta Kaliňáka bolo skartovaných 7- až 8-tisíc zväzkov pracovníkov komunistických bezpečnostných zložiek. Z toho mohlo byť desať percent eštebákov. Tie zväzky pritom mali byť podľa zákona o ÚPN už dávno v archíve ústavu. Dlhodobo sa porušoval zákon zo strany ministerstva vnútra, ktoré zväzky neodovzdalo. A potom ich skartovalo s vysvetlením, že podľa archívneho zákona už prešlo 50 rokov. To len na ilustráciu, ako sa štátne orgány a politická elita stavali k tejto téme.

A bola tu ešte druhá vec. Keď sme sa ako autori námetu stretli s Tiborom Búzom, zistili sme, že si obaja nesieme túto myšlienku v sebe už dlhšie. Doteraz sa však na to nenašiel tvorivý kolektív. Podarilo sa to až teraz. Keď sa po voľbách vymenila vláda, projekt sme dali do prvého súbehu námetov RTVS. Nikto to nestorpédoval a vyšlo to.

Čo sú negatíva tohto neskorého vzniku? Alebo je v tom aj niečo pozitívne?

Niektoré z filmov, ktoré vznikli v 90. a nultých rokoch v Českej televízii, trpia tým, že sa o ŠtB ešte málo vedelo. V priebehu rokov však v Česku i na Slovensku vznikla silná komunita bádateľov, takže dnes je téma odborne pomerne dobre spracovaná. Pomohli otvorené archívy, hlavne Archív bezpečnostných zložiek v Prahe, ktorý funguje aj ako online platforma. Vyhľadávanie, získanie orientácie vo zväzkoch a dohľadávanie nových dokumentov je oveľa jednoduchšie. To sú plusy z hľadiska vývoja seriálu.

Po tridsiatich rokoch sme ešte na chvoste toho, keď tá téma spoločnosť ako-tak zaujíma, a zároveň už voči nej nevládne len primitívne antikomunistické nastavenie. Dá sa o nej hovoriť normálne, z nadhľadu a nemaskovať záujem falošnou objektivitou. Nepotrebujeme zvádzať politické boje a zneužívať audiovizuálny obsah na podružné agendy. Navyše tí eštebáci a ľudia, ktorých potrebujete osloviť, boli pred dvadsiatimi rokmi oveľa nervóznejší. Dnes je väčšia šanca dostať ich na kameru alebo sa s nimi v rámci výskumu aspoň otvorene rozprávať.

A čo sme stratili oneskorením tej témy?

Nezachytili sme tú prvú vodu. Tému ŠtB sme nechali tridsať rokov vyhniť v ponovembrovom nastavení oneskoreného radikálneho antikomunizmu. Verejnú diskusiu o ŠtB sa nepodarilo diferencovať a stále sme zaseknutí vo veľmi povrchnom prístupe cez evidenčné hárky. Pritom pohľad na tajných spolupracovníkov cez záznam v evidenciách je na pochopenie mechanizmov ŠtB a tvorbu názoru o skutočnej povahe ich činnosti absolútne nedostačujúci. Vždy sa potrebujete ponoriť dovnútra zväzkov. Presvedčiť o tom verejnosť sa doteraz, azda aj vinou absencie takýchto televíznych seriálov, nepodarilo.

Čo je teda hlavná ambícia seriálu? Zoširoka vysvetliť fenomén ŠtB, alebo ísť do detailov prípadov, či priniesť doteraz neznáme informácie?

Ambícia bola pomôcť, aby sa o tejto téme začalo hovoriť normálne. Na takúto verejnú debatu potrebujete spoločnú pôdu faktických informácií. Tie musíte odovzdať. Za tým nasleduje programová úvaha – to znamená, že sme chceli ísť vo vysielaní na Jednotku a mať väčší zásah. Urobiť polhodinový a nie hodinový formát, aby si to ľudia pozreli aj z archívu. Je to seriál pre každého a zámer je, aby to videlo čo najviac ľudí.

Téma štyridsiatich rokov ŠtB sa nedá vybaviť jedným filmom ani piatimi, a nakoniec ani dvadsiatimi. Ale tých dvadsať dielov je už súborom, cez ktorý sa divák dozvie základné veci. Išlo nám o komplexnosť, a to v šírke i hĺbke. Je to potrebné na to, aby človek dokázal nejakú tému laicky pochopiť. A možno sa jej začal venovať. Musí mať prehľad o šírke, čiže o rozsahu činnosti, ale aj o hĺbke, čiže o mechanizmoch, konkrétnych prípadoch a ich detailoch.

Tvrdíte, že seriál hľadá pravdu. Čo to znamená? Výpovede ľudí, ktorí mali niečo spoločné s ŠtB, často zvyknú skĺzať do zahmlievania a nejednoznačnosti. Nakoniec má každý svoju vlastnú pravdu. O akú pravdu sa teda snažíte?

Hovorí sa, že pravda z každého okna vyzerá inak. A presne to je problém. Hľadanie pravdy, špeciálne v téme ŠtB, má tri základné roviny. Jedna vec sú zväzky a dokumenty. Keďže tajné služby majú špecifický jazyk, hľadanie pravdy v nich sa musí opierať o kritickú analýzu. To, že je niečo napísané vo zvodkách, neznamená, že to tak bolo. Hľadanie pravdy znamená nenechať sa zviesť prvou informáciou. Je nutné ju kriticky vyhodnotiť v kontexte iných, ktoré mám k dispozícii. A ak ich nemám, tak ich hľadám. Porovnávam a konfrontujem. Bez toho sa nedá robiť solídny výskum a dosiahnuť dobrý výstup.

Druhou rovinou je to, že dnes máme tú tému zahmlenú interpretáciami aktérov z obidvoch strán. Víťazi i porazení potrebujú štylizovať svoju úlohu a miesto v dejinách, produkujú pri tom polopravdy a lži. Často sú to interpretácie, ktoré tému unášajú na emocionálnu a psychologickú rovinu. Aj v tom treba upratať. V seriáli preto zaznieva najmä to, pri čom ľudia naozaj boli a čo sa ich fakticky týka.

Treťou rovinou je vnímanie prenasledovania a perzekúcií vo verejnosti. Je veľmi povrchné. Za tridsať rokov sa nepodarilo vysvetliť základné veci. Únikom databáz v 90. rokoch sa ľudia uspokojili so záznamami v evidenciách a nerozumejú základným kategóriám. Nevedia, čo znamená označenie dôverník či kandidát tajnej spolupráce. Čo je signálny a osobný zväzok.

Máme množstvo prípadov ľudí, ktorí neboli evidovaní ako spolupracovníci a majú označenie „aktívi“. To boli tí, o ktorých mala ŠtB aj smernice, že ich netreba verbovať, lebo sú sami aktívni. Dnes pritom dostanú čisté lustračné osvedčenie, pretože nie sú v evidenciách označení ako agenti. Pri dôverníkoch zase často išlo o ľudí, ktorí nevedeli, že boli evidovaní. Boli však medzi nimi aj takí, ktorí veľmi aktívne donášali. O čo presne išlo, sa nedozviete, kým nevstúpite dovnútra zväzku.

Záber zo seriálu. Foto – B Production

V súvislosti s ŠtB sa hovorí aj o vyrovnaní sa z minulosťou. Čo to je? Môže to byť psychologický proces – niečo nemáme spracované, pokiaľ si to neuvedomíme. Vyrovnanie s minulosťou však môže byť aj niečo pragmatické – ak tu bolo zlo, treba odsúdiť zodpovedných. O aký proces teda ide?

Je to jedno aj druhé. V Otázke viny filozof Karl Jaspers hovorí, že existujú štyri kategórie viny. Vina kriminálna, politická, morálna a metafyzická. Ak nedošlo ku kriminálnemu pomenovaniu viny, čiže neexistujú súdne verdikty, ktoré postihnú ľudí zodpovedných za zločiny v období komunizmu – čo je aj náš prípad –, tak to potom môžu urobiť už len historici, filmári a ľudia, ktorí o tom píšu. Oni pomenujú politickú či morálnu vinu páchateľov. Už to však nikdy nebude mať ten potrebný punc objektivity a nebude to fungovať ako zadosťučinenie spravodlivosti.

Ak k vyrovnaniu nedošlo tak, ako sa v demokratickom a právnom štáte má, teda že vinníci sú potrestaní, tak vyrovnávanie sa s minulosťou preberajú iní aktéri. Stáva sa z toho súčasť celospoločenskej debaty. Ide pritom o jednoduchú vec – postaviť sa k pravde o minulosti čelom. Netolerovať zahmlievanie a ostrakizovať nositeľov poloprávd a lží. Nastaviť debatu o zločinoch tak, aby jej úroveň definovali argumenty s faktmi. A ako zistíte úspech tohto vyrovnávania? Ak sa tridsať rokov točíme v kruhu a aj dnes musíme vysvetľovať samozrejmosti, tak je niekde veľký problém.

V seriáli vystupujú mnohí pamätníci a priami účastníci prípadov. Ako ste ich hľadali a ako reagovali?

Keď prichádzate k obetiam s tým, že idete robiť film o tom, ako boli prenasledovaní, myslíte si, že to bude priama cesta k súhlasu. Zistil som, že to nie je také jednoduché. Aj obete si so sebou nesú traumu, ktorú si nechcú pripomínať. Alebo ich ovládla nedôvera. Viackrát sa nám stalo, že človek, ktorého nespravodlivý údel mohol zaznieť vo filme, odmietol do toho ísť. Vidíte teda, aký dlhý tieň majú tie perzekúcie. Nie je to vec minulosti, tí ľudia si to dodnes nesú so sebou. Mnohým z nich to prenasledovanie či odsúdenie zmenilo život a psychiku. Sú to postihnutí ľudia, ktorí trpia a ani po rokoch nechcú vystupovať ako protagonisti svojich príbehov. A ako funguje vyhľadávanie? Máte zväzok, v ňom sú mená a vy sa k tým ľuďom snažíte dostať. Keď ich nájdete, skúšate ich kontaktovať.

Ako si predstaviť vyhľadanie a oslovenie bývalého eštebáka?

Keďže ide o starších ľudí, často nie sú stopy o nich na internete. Takto ich nenájdete. Zo zväzku viete, že dotyčný je napríklad z nejakej dediny. Voláte na obecný úrad, či tam ešte žije. Keď máte šťastie, zdvihne to niekto, kto danú osobu pozná. A povie vám, že žije tam a tam. Sadnete do auta a idete napríklad do Štrby. Zazvoníte na zvonček a pán vám otvorí alebo neotvorí. A keď otvorí, ocitáte sa v zvláštnej pozícii človeka, ktorí drží zväzok niečoho, čoho on bol aktérom pred štyridsiatimi rokmi.

Poviete, že chcete natočiť film. Ste úplne cudzí človek a snažíte sa budovať základnú dôveru. Alebo je hneď jasné, že ju nevybudujete. Treba si predstaviť klasickú terénnu činnosť. Čakáte v Prahe pred bytovkou, lebo viete, že tam býva človek, ktorý kedysi vypočúval signatára Charty 77 Tomáša Petřivého. Stojíte tam, a keď uvidíte nejakého starého pána, tak usúdite, že je to on, idete za ním alebo mu zazvoníte do bytu.

Nejaký prípad, keď hľadanie išlo na hranu?

ŠtB mala skupinu mladých dievčat, ktoré

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Rozhovory

Seriály

Kultúra

Teraz najčítanejšie