Denník N

Martin Macharik: Necháme na sebe rúbať drevo. Niekedy mám pocit, že našou hlavnou vlastnosťou je závisť

Martin Macharik. Foto - archív M. M.
Martin Macharik. Foto – archív M. M.

Dokončiť to, čo sa podľa iných nedá, je pre mňa výzva, tvrdí podnikateľ z Banskej Štiavnice, ktorý obnovil tamojšiu kalváriu.

MARTIN MACHARIK (1974) vyrastal v Modre a vyštudoval geológiu. V roku 2005 sa presťahoval do Banskej Štiavnice, kde podniká v oblasti turizmu, gastronómie a rekonštrukcie starých budov. Jeho najväčším projektom je obnova tamojšej kalvárie.

V roku 1992 ste si ako študent gymnázia v Modre s kamarátmi sfalšovali pozvania a víza do Ruska. Hranicu ste chceli prekročiť v Nórsku cez priechod, ktorý bol od druhej svetovej vojny uzavretý. Nasledovali výsluchy vojakmi aj KGB.

Cestovať som túžil už ako dieťa počas socializmu. Mali sme v Modre tajný skautský oddiel schovaný pod ochranárske aktivity, vďaka nemu sme precestovali celé Československo. Naším vodcom bol bývalý politický väzeň.

Školský atlas som mal úplne zodratý. Priznám aj to, že v živote som ukradol jedinú vec – práve ten atlas. Dodnes ho mám doma.

Samozrejme, len čo sa po revolúcii v roku 1989 otvorili hranice, boli sme stále vonku. V osemnástich rokoch sme podnikli už tretí veľký vander a práve do Ruska.

Čo sa dialo na spomínanej hranici?

Keď nás zbadal nórsky colník, len žasol. Bol tam sám a spal. Pustil nás, zrazu sa skončila asfaltka a začal sa prašan. Z lesa vyskočilo osem chlapov so samopalmi a už to išlo. Pýtali sa, kam ideme, a my, že do Moskvy. Skoro odpadli, lebo sme šli peši. Do Moskvy to boli tisícky kilometrov.

Rovno nás vzali na výsluchy. Vôbec nerozumeli, čo tam robíme. Nepozdávali sa im ani naše federálne pasy, mal som tam fotografiu z čias, keď som mal dvanásť rokov. Tri výsluchy s nami viedli vojaci, ďalšie už KGB – klasicky jeden dobrý a jeden zlý chlapík, lampa namierená do očí…

Nakoniec vás pustili.

A videli sme z Ruska všetko podstatné. Okraj ríše, kde sa ťaží nikel, čo je oblasť s príšernou fabrikou, príšernými bytovkami a zničenými lesmi. Odtiaľ sme šli do Murmanska, kde sme behali po vojenskom prístave, čo je dnes nepredstaviteľné. Rusi tam parkujú atómové ponorky a veľkú flotilu lodí vrátane slávnej lietadlovej lode Kuznecov.

Nechápali sme, prečo sú všetky tie lode hrdzavé. Potom nám došlo, že to je práve ono – také je skutočné Rusko. Napríklad ja som nikdy neveril v ruskú armádu, jej silu. Už vtedy som videl, že to je Potemkin. V celom Rusku sa vtedy hladovalo, ľudia nemali čo jesť. Za celú výpravu som schudol 17 kilogramov.

V Moskve sme stretli babičku, ktorá tlačila vozík s koláčmi na svadbu. Presviedčali sme ju, aby nám nejaké predala, až to urobila, a tak sme si kúpili štyri torty. S nimi sme vysadli na strechu mauzólea s Leninom, kde sme ich zjedli.

Počkať, vy ste vyliezli na mauzóleum?

Presne tak. A potom sme totálne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie