Otakar Horák
Let Jurija Gagarina – prvého človeka, ktorý v roku 1961 vyletel do kozmu – sa takmer skončil tragicky.
No verejnosť sa to dozvedela až v roku 1996, keď sa v New Yorku dražil denník veliteľa prvých sovietskych kozmonautov a lekára Jevgenija Anatolieviča Karpova.
Po tom, ako sa návratová kabína s kozmonautom oddelila od servisného modulu, zostali obe telesá spojené elektrickým káblom. Loď s Gagarinom tak začala rotovať.
Hrozilo nebezpečenstvo, že návratový modul vstúpi do atmosféry zle orientovaný a zhorí.
„Priletel som z vesmíru“
Až po 10 minútach, keď teplota okolo lode začala vplyvom trenia o ovzdušie stúpať, kábel prehorel a obe telesá sa oddelili. Tým sa kabína prudko roztočila a preťaženie stúplo natoľko, že Gagarin takmer stratil vedomie.
Po čase však rotácia ustala a loď sa natočila ochranným krytom do atmosféry.
Gagarin pristál na padáku po tom, ako sa v siedmich kilometroch katapultoval z kabíny.
K pristátiu došlo neďaleko mesta Engels na ľavom brehu Volgy asi 300 kilometrov na juh od plánovaného miesta a asi tisíc kilometrov vzdušnou čiarou na západ od Bajkonuru, odkiaľ Gagarin štartoval.
To znamená, že k úplnému obletu zemegule nedošlo.
Pristátie do poľa pozorovala prekvapená dedinčanka a jej dcéra. „Keď ma uvideli v skafandri a s padákom, ktorý som ťahal popri sebe, začali ustupovať od strachu,“ zaspomínal Gagarin a ženám vtedy ešte povedal: „Som sovietsky občan ako vy, priletel som z vesmíru a musím sa teraz dostať k telefónu, aby som zavolal do Moskvy!“
Stovky exponátov
Aj takéto príbehy rozpráva Cosmos Discovery, najväčšia putovná výstava o kozmonautike v Európe. Otvorili ju 1. októbra 2022, trvať bude niekoľko mesiacov a nachádza sa na výstavisku Incheba v Bratislave.
Výstava obsahuje stovky originálnych exponátov z USA aj Ruska, ktoré boli vo vesmíre, unikátnu zbierku skafandrov a reálne modely vesmírnych lodí, raketoplánov a rakiet. Časť výstavy sa venuje aj stope Slovenska v kozmickom výskume.
Expozícia zavítala do Bratislavy po piatich rokoch a oproti minulosti obsahuje viacero noviniek – napríklad prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella výstave zapožičal rukavice a ďalšie oblečenie, ktoré mal na sebe, keď v roku 1999 vyletel na vesmírnu stanicu MIR.
Dýza z motora rakety Saturn V
Najvzácnejším vystaveným predmetom je raketová dýza z motora F-1 rakety Saturn V.
V roku 2013 ju z dna Atlantiku z hĺbky 4,8 kilometra vylovili členovia expedície zakladateľa Amazonu Jeffa Bezosa.
Dýza bola súčasťou motora, ktorý poháňal raketu k Mesiacu pri historickej misii Apollo 11.
„Zliatina, z ktorej je dýza vyrobená, je krytá informačným embargom,“ povedala Květa Havelková, kurátorka výstavy z JVS Group, a dodala, že z uvedeného dôvodu by s týmto exponátom nemohli putovať do Číny.
Ako sa dýza ocitla na dne oceánu? Saturn V bola trojstupňová raketa, a keď dosiahla určitú výšku, prvý stupeň sa oddelil a padol do Atlantiku (kde dýzu našiel Jeff Bezos). Raketa Saturn V sa neskôr zbavila aj druhého stupňa a pre navedenie na translunárnu dráhu sa použil až tretí stupeň. Raketa sa zbavovala jednotlivých častí, aby odstránila nepotrebnú mŕtvu hmotnosť. V opačnom prípade by vyžadovala oveľa viac paliva.
Stanica MIR
Na výstave sa nachádza aj časť obytnej časti vesmírnej stanice MIR. Keď do nej návštevník vstúpi, stojí na na rovnej ploche, ale steny stanice sú naklonené pod uhlom 45 stupňov.
Vytvára to nepríjemné pocity, lebo oči a vestibulárny systém vo vnútornom uchu (riadi rovnováhu) vysielajú do mozgu odlišné signály. „Beztiažový stav nie je nič príjemné,“ povedala Havelková a dodala, že naklonením stien chceli navodiť podobné pocity nevoľnosti. „Zvládajú to deti, automobiloví pretekári a parašutisti, ostatným sa môže motať hlava.“
Sovietska (neskôr ruská) vesmírna stanica MIR bola prvou dlhodobo obývanou vedeckou stanicou na obežnej dráhe Zeme. Fungovala od roku 1986 do roku 2001, keď ju naviedli do zemskej atmosféry, kde z väčšej časti zhorela.
Mala maximálnu kapacitu šesť osôb. Stanica bola veľká zhruba ako šesť autobusov.
Počas 125 obehov Zeme strávil Ivan Bella v roku 1999 vo vesmíre takmer osem dní. Slovenský kozmonaut v minulosti pre Denník N povedal, že na stanici MIR sa necítil stiesnene, hoci dodal, že v porovnaní s Medzinárodnou vesmírnou stanicou (ISS) bola o dosť menšia.
Priestor na MIR-e sa ešte zmenšil po kolízii v roku 1997, keď do stanice narazila nákladná loď Progress. Pri zrážke došlo k prederaveniu plášťa stanice a následnému úniku vzduchu. Havária si vyžiadala uzavretie poškodeného modulu.
Z priestoru ukrajovala aj vedecká aparatúra, ktorá sa na stanici hromadila. Nevyhadzovali ju pre prípad, že by sa experimenty niekedy v budúcnosti zopakovali.
Inkubátor, rotoped a skafandre
Ivan Bella vykonal na MIR-e experiment s kozmickým prepeličím inkubátorom (dá sa pozrieť na výstave) – na vesmírnej stanici sa mu vyliahlo viacero malých japonských prepelíc a tri z nich sa živé vrátili z vesmíru.
Na Zemi sa skúmalo, ako kozmické žiarenie vplývalo na fyziológiu zvierat a správny vývoj ich kostí a svalov.
Uvažuje sa, že pri letoch na Mars by astronauti mali malú prepeličiu farmu, ktorá by ich zásobovala mäsom a vajcami.
Keďže na MIR-e bolo málo priestoru, rotoped na cvičenie sa nachádzal na strope stanice. „Kozmonauti museli cvičiť až šesť hodín denne,“ povedala Havelková, kurátorka výstavy. Dôvodom je, aby im v stave beztiaže nezakrnuli svaly.
Na letovej kombinéze pre pobyt na orbitálnej stanici boli na nohách upevnené pružinky, aby kozmonauti pri chôdzi posilňovali tým, že prekonávali ich odpor.
Súčasťou výstavy je aj skafander Sokol a Orlan určený na výstup do otvoreného vesmíru. „Na štíte je zospodu pripevnené skutočné zlato; odráža svetlo a dovnútra púšťa len 18 percent tepla,“ povedala Havelková.
Kozmonaut Bella dodal, že vo voľnom vesmíre na stanici MIR sa povrch telies na slnku ohrieval na asi 150 stupňov Celzia a v tieni sa ochladil na mínus 150 stupňov Celzia. „Aby sa kozmonaut neupiekol alebo nezamrzol, vnútri je oblek s hadičkami s tekutinou na udržiavanie telesnej teploty.“ Podľa Bellu ide o „veľmi zložitý mechanizmus“.
Prežitie kozmonauta
Bella vysvetlil, že v prípade kritickej situácie sa zahajoval zostup bez ohľadu na to, nad akou časťou zemegule sa posádka kozmickej lode letiacej z MIR-u nachádzala. „Pristáť bolo možné kdekoľvek na Zemi vrátane Sahary alebo Sibíri“.
Podľa Bellu sa robili aj nácviky prežitia za severným polárnym kruhom, kde teplota v noci dosahovala mínus 40 stupňov Celzia. „V Severnom ľadovom oceáne je teplota vody tesne nad nulou.“ V priebehu pár minút tak dochádza k podchladeniu a úmrtiu, dodal slovenský kozmonaut.
Ak by došlo k pristátiu do ľadovej vody, kozmonauti sa v tesnom priestore návratového modulu museli vyzliecť zo skafandrov a obliecť si niekoľko vrstiev oblečenia. Vrchnú časť tvoril neoprén, aby sa voda nedostala na suché časti oblečenia. „To malo zabezpečiť, aby kozmonauti vydržali v chladnej vode niekoľko desiatok hodín.“
Podľa Bellu sa kozmonauti, ktorí leteli na MIR, trénovali tak, aby „dokázali prežiť v akýchkoľvek podmienkach minimálne dva až tri dni“. Za ten čas by ich záchranné tímy mali nájsť kdekoľvek na svete, dodal Bella.
Pult riadiaceho strediska a raketoplány
Na výstave je aj originálna časť pultu riadiaceho strediska z misie Apollo z Houstonu. Dnešné kalkulačky majú vyšší výkon ako vtedajšie počítače a na pulte vidno aj „ťaháky“ navigátorov, ktorí riadili kozmické lety ešte s využitím logaritmických pravítok.
„Z tohto centra sa riadili aj prvé lety raketoplánov,“ dodala kurátorka výstavy Havelková.
V jednom z raketoplánov sa možno aj prejsť, keďže súčasťou výstavy je kabína Columbie. Tento raketoplán vybuchol pri návrate z misie v roku 2003 a na jeho palube zomrelo všetkých sedem členov posádky.
Program pilotovaných letov s využitím raketoplánov trval 30 rokov do roku 2011, keď ho NASA zrušila. „Raketoplány vyzerali ako lietadlo a pristávali kĺzaním, čo bolo niečo úžasné. No od 80. rokov zastarali, navyše štarty boli finančne veľmi náročné, a to aj pre NASA,“ povedal v minulosti pre Denník N astronóm Peter Vereš z Astrofyzikálneho centra na Harvardovej univerzite a v Smithsonovom inštitúte.
Raketoplán – zvaný Buran – postavili aj Sovieti. „Zničila ich ruská ekonomika,“ povedala kurátorka výstavy Havelková, podľa ktorej sa po rozpade Sovietskeho zväzu nenašli peniaze na pokračovanie programu. Podľa nej je zopár ruských raketoplánov uložených v hangároch, no „vtáky si do nich robia hniezdo“. „To je koniec ruských raketoplánov,“ dodala.
Rovnaké motory ako americké raketoplány má aj nová raketa SLS od NASA. V roku 2025 by mala vyniesť ľudí na Mesiac (program Artemis). Nepilotovaný skúšobný let Artemis I sa v tomto období viackrát odložil. Prvý štart floridského mysu Canaveral naplánovaný na 29. augusta 2022 sa zrušil pre chybný senzor na motore, štart z 3. septembra sa zrušil pre únik kvapalného vodíka pri plnení cisterny.
Komplikácie spôsobil aj hurikán Ian, ktorý si podľa údajov z nedele vyžiadal na Floride prinajmenšom 47 obetí.
Slovenská družica, Lajka či lunochod
Na výstave je aj prototyp prvej slovenskej družice skCUBE. Fungovala zhruba rok a pol, no stále krúži a v atmosfére zhorí o niekoľko rokov.
„Išlo o technologický test. Mladí inžinieri sa na nej mali naučiť, ako ju spraviť a vyslať do vesmíru, aby tieto znalosti mohli v budúcnosti zužitkovať,“ povedal Jakub Kapuš, predseda Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA), ktorá za projektom stála.
Medzi exponátmi je aj druhá slovenská družica GRBAlpha, ktorá do vesmíru štartovala v roku 2021. „Skúma záblesky gama žiarenia,“ povedal Kapuš.
Časť výstavy sa venuje aj počiatkom kozmonautiky, keď ľudí pri výstupe do kozmu ešte nahrádzali živočíchy – v Sovietskom zväze sučka Lajka, v Spojených štátoch napríklad šimpanz Enos.
Vedeli ste, že Lajka, prvý pozemšťan vo vesmíre, sa pôvodne volala Kudrjavka, čiže Kučierka? Jej neskoršie meno, ktoré sa v zahraničí ľahšie vyslovovalo, vzniklo, keď počas jedného z vystúpení pred štartom do kozmu zabrechala (meno sa odvodilo od ruského slova štekať).
S návratom Lajky na Zem sa nepočítalo a let do vesmíru pre ňu znamenal smrť. Zato šimpanz Enos sa na Zem vrátil – v roku 1961 ho NASA vyslala ako prvého a jediného šimpanza na orbitu Zeme. „Enos sa stal mediálnou hviezdou a robili s ním rozhovory. Moderátor mu dal banán, bolo to roztomilé, no potom mu ukázali skafander, v ktorom bol vo vesmíre, a moderátora údajne uhryzol a utiekol zo štúdia,“ povedala Havelková o nepríjemnej spomienke šimpanza.
Medzi ďalšie významné exponáty výstavy patrí aj model roveru Opportunity, model veliteľskej kabíny kozmickej lode Apollo, originálne fotoaparáty z Mesiaca či sovietsky lunochod, čo bolo diaľkovo riadené prieskumné mesačné vozidlo.
Súčasťou lunochodu bol aj laserový odrážač francúzskej výroby. Keďže vozidlo zostalo na Mesiaci, zameraním laseru možno zmerať presnú vzdialenosť Zeme od Mesiaca.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
