Denník N

Zničená krajina, rok nula. Toľko začiatkov tu ešte nikdy nebolo, ani toľko koncov

Techniky prežitia vo veľkomeste: obyvateľ Berlína si zaobstaráva palivové drevo. Z parku Tiergarten však už veľa nezostalo. Foto - ullstein bild/Röhnert
Techniky prežitia vo veľkomeste: obyvateľ Berlína si zaobstaráva palivové drevo. Z parku Tiergarten však už veľa nezostalo. Foto – ullstein bild/Röhnert

Nemecký novinár, profesor žurnalistiky a spisovateľ Harald Jähner v knihe Čas vlkov opisuje, ako prebiehal koniec druhej svetovej vojny, a prináša panoramatický obraz každodenného života v Nemecku, ktoré sa odrazu ocitlo bez politického a spoločenského vedenia.

Divadelný kritik Friedrich Luft zažil koniec vojny v pivnici. Tam dole v mestskej vile neďaleko berlínskeho námestia Nollendorfplatz, v „pachu dymu, krvi, potu a žbrndy“, prečkal spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi z okolia posledné dni záverečnej bitky. V pivnici bolo bezpečnejšie ako v bytoch, vystavených striedavému ostreľovaniu Červenou armádou a Wehrmachtom. „Vonku zúrilo inferno. Keď ste sa pozreli von, uvideli ste bezmocný nemecký tank, ako si razí cestu cez žeravú pahrebu radovej zástavby, zostáva stáť, strieľa, otáča sa. Sem-tam sa po popraskanom násype cesty potkýnal nejaký civilista a hnal sa od jedného úkrytu k druhému. Matka s kočíkom sa z rozstrieľaného horiaceho domu hnala k najbližšiemu bunkru.“

Starého muža, ktorý sa celý čas krčil pri pivničnom okne, granát rozmetal na kusy. Raz doň naplavilo pár vojakov z kancelárie vrchného velenia Wehrmachtu, „podráždených, bezmocných, chorých chlapíkov“. Všetci mali so sebou škatule civilného oblečenia, aby sa vraj „v prípade núdze“ mohli zoštíhliť. Koľko núdzových situácií by nasledovalo? Vypadnite odtiaľto, zasyčali obyvatelia pivnice. Nik nechcel byť nablízku, „keď nastane kto z koho“. Mŕtvolu obávaného správcu bloku odviezli na vozíku; vyskočil z okna.

Brožúra americkej vojenskej vlády o procedúre členstva v nacistickej strane. V lete 1945 sa americká armáda v Berlíne zmocnila kartotéky členov NSDAP: 10,7 milióna straníckych lístkov – jeden osobitne pre každého člena strany. Správa o tom spôsobila mnohým Nemcom nespavosť. Foto – Office of Military Government for Germany, US

Zrazu si niekto spomenul, že v dome naproti boli ešte hromady vlajok s hákovými krížmi a Hitlerových podobizní. Niekoľko odvážlivcov sa vybralo všetko spáliť. Rýchlo sa toho zbaviť, skôr než prídu Rusi. Keď opäť zaznela delostrelecká paľba, divadelný kritik opatrne vykukol z pivničného poklopu a uvidel hliadku SS, ako špehuje ponad zvyšky múrov. Muži ešte posledný raz „prečesávali“, hľadali ulievačov, ktorých by mohli vziať so sebou v ústrety smrti. „Potom sa to utíšilo. Keď sme po nekonečnom načúvaní a čakaní opatrne vyšli po úzkych schodoch, padal jemný dážď. Na domoch na druhej strane námestia Nollendorfplatz sme videli svietiť biele vlajky. Uviazali sme si na ramená biele zdrapy. Dvaja Rusi preliezali ten istý nízky múr, cez ktorý sa len pred chvíľou hrozivo blížili esesáci. Zdvihli sme ruky. Ukazovali sme na naše pásky na ramenách. Zamávali nám. Usmievali sa. Vojna sa skončila.“

Čítate ukážku z knihy Čas vlkov: Život v troskách Tretej ríše, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Pre Friedricha Lufta odbila hodina, ktorá otvorila Rok nula, 30. apríla. O 640 kilometrov západnejšie, v Aachene, bolo v tom istom čase po vojne už pred pol rokom; Američania ho ako prvé nemecké mesto obsadili už v októbri 1944. V Duisburgu sa vojna v obvodoch na ľavom brehu Rýna skončila 28. marca, na pravom brehu až o 16 dní neskôr. Dokonca aj pre oficiálnu kapituláciu Nemecka existujú tri dátumy. Generálplukovník Alfred Jodl podpísal bezpodmienečnú kapituláciu 7. mája v Remeši, v hlavnom stane amerického generála Dwighta D. Eisenhowera. Hoci dokument výslovne uznával za víťazov západných Spojencov aj Červenú armádu, Stalin trval na opakovaní ceremónie. Nemecko preto 9. mája kapitulovalo ešte raz, tentoraz poľný maršal Wilhelm Keitel podpísal dokument na sovietskom veliteľstve v berlínskej štvrti Karlshorst. S ohľadom na učebnice dejepisu sa víťazné mocnosti dohodli na dni uprostred, 8. mája, hoci vtedy sa v tomto smere vlastne nič nestalo.

Pre Waltera Eilinga však Rok nula nenastal ani po štyroch rokoch. Stále sedel vo väznici Ziegenhain za „priestupky proti nariadeniu o škodcoch ľudu“. Čašník z Hesenska bol zatknutý v roku 1942, pretože na Vianoce kúpil hus, tri kurčatá a desať kíl soleného mäsa. Nacistický zrýchlený súd ho odsúdil na osem rokov väzenia s následným bezpečnostným dozorom za „nerešpektovanie predpisov vojnového hospodárstva“. Po skončení vojny Walter Eiling a jeho rodina verili, že bude rýchlo prepustený. Súdne orgány však o opätovnom otvorení prípadu neuvažovali. Keď minister spravodlivosti spolkovej krajiny Veľké Hesensko, ktoré bolo pod americkým vojenským dohľadom, konečne anuloval absurdne vysoký trest, jeho úrad zaujal stanovisko, podľa ktorého bolo zrušené uväznenie, ale nie bezpečnostný dozor. Walter Eiling zostal v zajatí. Neskoršie žiadosti o prepustenie boli zamietnuté s odôvodnením, že väzeň je labilný, má sklon k arogancii a ešte nie je schopný pracovať.

Kým v cele Waltera Eilinga naďalej vládlo bezprávie v celej svojej brutalite, inde sa vo všetkých podobách rúcal verejný poriadok. Policajti sa na seba bezradne pozerali a nevedeli, či sú stále policajtmi. Tí, čo mali uniformu, si ju radšej vyzliekli, spálili alebo prefarbili. Vysokopostavení úradníci sa otrávili, podriadení vyskočili z okna alebo si podrezali žily. Nastala „doba nikoho“ – zákony prestali platiť, nik nemal nič na starosti. Nikomu nič nepatrilo, nanajvýš v prípade, že na tom priamo sedel. Nikto nebol za nič zodpovedný, nikto nič nechránil. Starí mocipáni utiekli, noví ešte neprišli; len hluk delostrelectva naznačoval, že jedného dňa tu budú. Dokonca aj tí najurodzenejší sa pustili do rabovania. Ľudia v malých tlupách vykrádali sklady potravín a túlali sa po opustených bytoch, hľadajúc potraviny a miesto na spanie.

Dňa 30. apríla berlínsky dirigent Leo Borchard spolu s novinárkou Ruth Andreas-Friedrichovou, lekárom Walterom Seitzom a hercom Fredom Dengerom objavili uprostred rozbúraného hlavného mesta bieleho vola. Skupina ešte pred chvíľou hľadala úkryt pred náletom a teraz pred nimi stálo toto zviera, nezranené, s miernymi očami a poskytovalo uprostred tej hrôzostrašnej dymiacej scenérie doslova neskutočný pohľad. Obklopili ho a jemne ho viedli za rohy. Vskutku sa im podarilo opatrne prilákať vola na dvor domu, kde našli úkryt. No ako mali postupovať ďalej? Ako štyria vzdelaní obyvatelia mesta zabijú vola? Dirigent, ktorý hovoril po rusky, sa pred domom odvážil osloviť sovietskeho vojaka. Ten im pomohol a zviera usmrtil dvoma výstrelmi z pištole. Priatelia sa váhavo pustili do mŕtveho zvieraťa kuchynskými nožmi. So svojou korisťou však nezostali dlho sami. „Zrazu, akoby ho vypľulo podsvetie, sa okolo mŕtveho vola zhromaždil hlučný dav,“ zapísala si neskôr Ruth Andreas-Friedrich do denníka. „Vyliezli zo stoviek pivničných dier. Ženy, muži, deti. Prilákal ich pach krvi?“ A už sa všetci naťahujú o zdrapy mäsa. Päť zakrvavených pästí ťahá volovi z hrdla jazyk. „Takto teda vyzerá hodina oslobodenia. Okamih, na ktorý sme čakali dvanásť rokov?“

Čierny trh neďaleko berlínskeho kostola Gedächtniskirche. Foto – ullstein bild/Georg Schmidt

Červenej armáde trvalo jedenásť dní, kým sa od mestskej hranice v Malchowe prebojovala do posledných centrálnych štvrtí. Ani tu v hlavnom meste koniec vojny nenastal všade v rovnakom čase. Marta Hillers, tiež novinárka v Berlíne, neskôr nazývaná Anonyma, sa 7. mája po prvý raz opäť odvážila ísť na bicykli po zničených uliciach. Zo zvedavosti prešla na bicykli zo štvrte Tempelhof niekoľko kilometrov smerom na juh a večer si zaznamenala do denníka: „Tu sa vojna skončila o deň skôr ako u nás. Už vidieť civilistov, ako zametajú chodník. Dve ženy ťahajú a tlačia úplne zhorený operačný vozík, pravdepodobne ho vytiahli z trosiek. Leží na ňom starena pod vlnenou prikrývkou a s bezkrvnou tvárou, ale stále žije. Čím ďalej idem, tým väčšmi sa vojna vzďaľuje. Tu už môžete vidieť Nemcov, ako v skupinkách postávajú a rozprávajú sa. U nás na rohu sa ľudia ešte neodvážia.“

Po tom, čo bieleho vola rozštvrtili a roztrhali, dirigent Borchard a jeho priatelia vliezli do rozbombardovaného bytu a prehrabávali sa v skriniach. Namiesto jedla našli len obrovské množstvo šumienky, ktorú si neviazane a so smiechom sypali do úst. Keď si za veľkého žartovania vyskúšali niekoľko šiat neznámych obyvateľov, náhle sa zľakli vlastnej opovážlivosti. Odvaha sa vytratila a všetci štyria sa skľúčene uložili na noc do manželskej postele neznámych obyvateľov, ktorí sa podľa menovky na zvončeku volali Machulkeovci. Nad posteľou bolo farebnou hodvábnou výšivkou napísané: „Vlastný sporák je nad zlato.“

Na druhý deň sa Ruth Andreas-Friedrich vydala na prehliadku mesta a hľadala prvé kontakty s kolegami, priateľmi a príbuznými. Ako všetci ostatní aj ona dychtila po novinkách, situačných správach či hodnoteniach. O niekoľko dní neskôr sa život v Berlíne upokojil natoľko, že sa mohla vrátiť do svojho značne pošramoteného bytu. Na balkóne postavila provizórny sporák z kameňov, ktoré sa povaľovali okolo, aby si mohla niečo zohriať. Robinsonáda uprostred veľkomesta. Na plyn a elektrinu mohla zabudnúť.

Do denníka si zaznamenávala náhle zmeny nálad. Hitler bol mŕtvy, bolo leto a ona chcela konečne niečo urobiť so svojím životom. Nevedela sa dočkať, kedy bude môcť konečne pracovať, využiť svoje pozorovacie schopnosti a spisovateľský talent. Od konca vojny uplynuli len dva mesiace, keď vo chvíli eufórie napísala: „Celé mesto žije v opojnom očakávaní. Človek by sa mohol roztrhať od chuti pracovať, najradšej by mal tisíc rúk a tisíc mozgov. Sú tu Američania, Angličania, Rusi. Francúzi sú vraj v oblekoch. (…) Ide len o to, aby sme boli v centre aktivity. Aby sa svetové mocnosti stretli v našich ruinách a aby sme dokázali zástupcom týchto svetových mocností, ako vážne to myslíme s našou horlivosťou, ako nekonečne vážne berieme snahy o nápravu a vzostup. Berlín beží na plné obrátky. Ak nás teraz pochopia a odpustia nám, dosiahnu u nás všetko. Všetko! Že sa zriekneme národného socializmu, že všetko nové budeme považovať za lepšie, že budeme pracovať a mať zásadne dobré úmysly. Ešte nikdy sme neboli takí zrelí na vykúpenie.“

Človek by si myslel, že obyvatelia Berlína sa cítili tak, ako vyzeralo ich mesto: rozbití, porazení, zrelí na demoláciu. Namiesto toho 44-ročná pisateľka denníka pociťovala „opojné očakávanie“, a to v žiadnom prípade nielen vo svojom vnútri. Videla, že celé mesto je pripravené pustiť sa plnou parou do práce. Ruth Andreas-Friedrich patrila k malej odbojovej skupine „Strýko Emil“; v pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme si ju ctia ako Spravodlivú medzi národmi. Do práce sa teda nechceli vrhnúť iba bezcitní Nemci, tí, ktorí neboli schopní smútiť. Od Hitlerovej samovraždy prešli sotva dva mesiace a Berlín sa chcel opäť dostať – slovami tejto odporkyne nacistov – do „centra aktivity“, chcel vzostup a odpustenie.

Hrdinovia povojnového obdobia: nemeckí rodičia, ktorí si adoptovali deti narodené nemecko-americkým párom. Takzvané hnedé bábätká (brown babies) boli rovnako ako ich matky vystavené výraznej diskriminácii. Foto – bpk/Hanns Hubmann

Za týmto divokým volaním po novom začiatku sa skrýva koniec pekla, z ktorého všade zachytili len malý výrez. Jeho opisom sa zaoberá už tretia generácia historikov, aby aspoň trochu vysvetlili dimenzie týchto hrôz. Zostávajú nepredstaviteľné. Nik nemôže pochopiť, čo znamená 60 miliónov vojnových obetí. Existujú mnemotechnické pomôcky, ktoré majú ozrejmiť prinajmenšom štatistické rozmery. V ohnivej búrke počas bombardovania Hamburgu v lete 1943 zomrelo 40 000 ľudí – peklo, ktorého krutá názornosť sa vryla hlboko do pamäti. Pripravilo o život približne tri percentá obyvateľov Hamburgu. Akokoľvek hrozné boli tieto udalosti, pomer obetí v Európe bol viac než dvakrát vyšší. Za vojnu zaplatilo životom šesť percent všetkých Európanov. Hustota katastrofy, ktorá postihla Hamburg, zasiahla Európu ako celok dvojnásobne. V Poľsku zabili dokonca až jednu šestinu obyvateľov, šesť miliónov ľudí. Najhoršie dopadli Židia. V ich rodinách sa nepočítali mŕtvi, ale tí, ktorí prežili.

Historik Keith Lowe píše: „Dokonca ani tí, čo zažili vojnu, boli svedkami masakrov, videli polia posiate mŕtvolami alebo masové hroby plné tiel, nedokážu pochopiť skutočný rozsah masového zabíjania, ktoré sa v Európe odohralo.“ Platilo to ešte väčšmi bezprostredne po skončení vojny. Jednotlivci vychádzajúci z protileteckých krytov so zdvihnutými rukami boli dostatočne ohromení chaosom, ktorý ich očakával. Ako mohlo z tejto skazy niečo vzísť, navyše v Nemecku, ktoré za to všetko nieslo vinu? Bolo nemálo tých, ktorí považovali za bezprávie už fakt, že život išiel ďalej, a prinajmenšom rétoricky nenávideli svoje srdce za to, že stále bije.

Čítali ste ukážku z knihy Čas vlkov od autora Haralda Jähnera. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

2. svetová vojna

História

Knihy

Svet

Teraz najčítanejšie