Denník N

Sme na prahu jadrovej vojny? Nie tak rýchlo

Na snímke z roku 1971 je detonácia nukleárnej bomby na ostrove Mururoa vo Francúzskej Polynézii. Foto – TASR/AP
Na snímke z roku 1971 je detonácia nukleárnej bomby na ostrove Mururoa vo Francúzskej Polynézii. Foto – TASR/AP

Autor je poradcom štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR a členom Akadémie kontroly zbrojenia ACONA, ktorú organizuje konzorcium inštitúcií pod vedením Harvardovej univerzity

Po vyše siedmich mesiacoch vojenskej agresie Ruska na Ukrajine vstupujeme zdanlivo do novej fázy konfliktu. Po tom, ako sa ruskej armáde nepodarilo demonštrovať svoju bojovú prevahu a pôvodne zamýšľaný trojdňový „blitzkrieg“ prerástol do zdĺhavých bojov s nejasnými vyhliadkami na čo i len čiastočne obhájiteľný vojenský triumf, mení Rusko stratégiu. Zvyšuje stávky, mobilizuje (aj keď nateraz iba čiastočne) a postupne zosilňuje rétoriku v podobe jadrového zastrašovania Ukrajiny a takisto štátov Západu.

Dnes je naša spoločnosť znepokojená prízrakom jadrovej vojny viac ako kdekoľvek za môjho života (ročník 1987, teda rok, ktorý priniesol niečo ako „zlatú éru“ jadrového odzbrojenia a kontroly zbrojenia). Prízrakom vojny, ktorú, ako povedali prezidenti Reagan a Gorbačov v pamätnom roku 1987, „…nemožno vyhrať, a ktorú nikdy nesmieme medzi sebou viesť“.

Napriek tomu, že sa Putin znova verbálne prihlásil k tomuto výroku najprv v júni 2021 a následne v januári tohto roka, zdá sa, že slepá ulička, do ktorej sa Rusko samo vmanévrovalo (za obrovskej obete ukrajinského ľudu a vojenskej podpory Západu) neponúka pre Rusko žiadne dôstojné východisko, a tak si Rusko dláždi cestu, na ktorú sa samo nechcelo (ale ani nemuselo) vydať – t. j. cestu otvárania sa možnosti nasadenia jadrových zbraní.

Koniec jadrového tabu?

V odbornej komunite existuje niekoľko názorových prúdov interpretácie ruských varovaní, respektíve vyhrážok. Časť tvrdí, že jadrové zastrašovanie Putina nie je nič iné ako perfídnou podobou politiky odstrašovania – teda nie príliš elegantným, ba priam hulvátskym vyhrážaním sa a vo svojej podstate len blafovaním.

Na druhej strane stoja tí, ktorí tvrdia, že Putin už pomaly nemá inú voľbu, ako demonštrovať svoju autoritu, než obmedzeným jadrovým útokom – nech už to obmedzené znamená v reálnom svete čokoľvek.

Nemenej zaujímavé je, že napriek rozdielom v hodnotení ruskej politiky sa prakticky každý hlási k názoru, že dôsledky, ktoré by Rusko muselo znášať po porušení jadrového tabu – v podobe odvetných vojenských opatrení Západu, ďalšej morálnej devalvácie ruskej politiky, úplnej ekonomickej izolácie zo strany Západu, potenciálnej straty podpory zo strany Číny, Indie, krajín Strednej Ázie a takzvaného globálneho Juhu – vysoko, vysoko (!) prevyšujú vojenský či strategický prínos takéhoto činu.

Lenže problémom je, že veľmoci nekonajú vždy nevyhnutne racionálne. Obzvlášť v prípadoch, keď sú samy obeťou (a nie formujúcou silou) priebehu udalostí. A presne v tom spočíva neistota ohľadom budúceho ruského konania.

Rusko by v podobe, v akej inváziu 24. februára začalo, zrejme nepristúpilo k nasadeniu jadrových zbraní proti krajine, ktorá jadrové zbrane nemá. Lenže Rusko na konci septembra toho istého roka už nie je tou istou globálnou mocenskou autoritou a úplne tým istým aktérom. A preto ani nemusí byť striktne viazané rovnakým strategickým uvažovaním, akým sa riadilo pred touto vojnou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie