Denník N

Keď som zacítila vôňu zemiakových placiek, dostala som hodinový záchvat úzkosti, opisuje Zuzana svoj boj s anorexiou

Zuzana Čižmárová. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Čižmárová. Foto N – Vladimír Šimíček

Dvadsaťročná Zuzana Čižmárová dnes svojim rovesníkom bez problémov hovorí, že je vyliečená anorektička. Choroba u nej naplno prepukla počas strednej školy. Detská psychiatrička vtedy dala Zuzke a jej mame na výber – môžu ju rovno hospitalizovať alebo môžu skúsiť bojovať s chorobou doma. Vybrali si druhú možnosť.

„Vôbec som nevedela, do čoho idem,“ priznáva Zuzkina mama Dana. „Vedela som, že to proste nesmiem vzdať a musíme bojovať. Možno som prvý týždeň pôsobila ako kôpka nešťastia, ale rodič sa jednoducho musí vzchopiť a bojovať,“ hovorí Dana Čižmárová.

Mama s dcérou v rozhovore opisujú, ako nenápadne môže vzniknúť mentálna anorexia, čo sa vtedy deje s chorým človekom a jeho okolím, aj to, prečo je také ťažké s chorobou bojovať.

Zuzka, kedy sa u vás prvýkrát objavila nespokojnosť so sebou a svojím telom?

Zuzana: Prvé spomienky sú spojené ešte so základnou školou. Myslím si, že dieťa nemôže byť len tak nespokojné samo so sebou, skôr ho v tom ovplyvňuje jeho okolie. Práve narážky zo strany okolia viedli k tomu, že som začala vnímať, že som možno trochu iná. Chodila som na tanečný odbor základnej umeleckej školy, tanec ma vtedy neskutočne bavil. No postupne som si začala všímať, že keď sme skúšali kostýmy, väčšina dievčat mala veľkosti XS a potom tam boli jeden-dva kostýmy dané bokom, pre nás, „tie väčšie.“

Dana, ako ste to vtedy vnímali vy? Vedeli ste, že to dcéru trápi?

Dana: Zuzka nám to vtedy ešte nedávala najavo, držala to v sebe. My sme ani nevnímali, že by nebola taká štíhla ako ostatné dievčatá. Aj v tanci bola veľmi šikovná, vôbec za ostatnými nezaostávala, práve naopak, patrila medzi tie najlepšie. Možno aj preto sme ten problém vtedy ešte nezaregistrovali. Ja som si v detstve paradoxne prešla niečím podobným a dnes si spätne uvedomujem, že to už hraničilo so šikanovaním. Deti sa vtedy bežne správali zle k niekomu, kto nevyzeral štandardne. Mne sa vysmievali pre postavu, navyše som nosila aj okuliare. Pamätám si, ako mi raz zhodili kabát do blata. Dúfala som však, že doba sa už odvtedy zmenila a že dnes je to už iné.

Zuzana: Ja som bola navonok veselé dieťa. Až spätne si uvedomujem, že ma to už vtedy trochu trápilo, ale snažila som sa to hodiť za hlavu. V mojom prípade ani nešlo o nejaké vyslovene nepríjemné poznámky. Niekedy to môžu byť aj neškodné konštatovania, ale keď prichádzajú z viacerých smerov, človek si to postupne zoberie k srdcu.

Dana a Zuzana Čižmárové. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako to bolo neskôr na strednej škole?

Zuzana: Na gymnáziu som začala viac športovať a prvýkrát som sa ponorila aj do sveta Instagramu a YouTubu, kde som sledovala rôzne stránky o chudnutí a cvičení, profily fitnes tréneriek. Začala som podľa nich cvičiť a všímať si, čo som za deň zjedla. Pamätám si, že som si vtedy hľadala rôzne motivačné obrázky, ako napríklad že keď ste hladný, máte si dať jablko, a keď potom nie ste hladný, tak to nebol hlad. Začala som sa tým riadiť. Čítala som si o tom, z ktorých jedál sa najviac priberá, že cukor by sa vôbec nemal jesť, čo si môžete dať pred tréningom, čo si už nesmiete dať večer a podobne. U mňa sa to teda začalo ortorexiou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie