Denník N

Päť miliardových káuz Smeru

Kresba: Shooty

Najväčšie zlodejiny nie sú tie, o ktorých sa najviac hovorí. Ak by sme to posudzovali podľa výšky peňazí, ktoré štát minul zbytočne, najväčšími škandálmi nebude piešťanské CT ani konferencia TechMatch.

Typický príbeh podvodu na verejných peniazoch si predstavujeme ako predražený tender, ktorý sa končí províziami delenými niekde na Cypre alebo v inom daňovom raji. Tie najväčšie zlyhania štátu, v ktorých prichádza krajina o najviac peňazí a najväčšie šance na zlepšenie života ľudí, sú oveľa zložitejšie.

Keď sme zoradili najväčšie, nielen najpopulárnejšie slovenské kauzy posledných desiatich rokov v približnom poradí podľa veľkosti škody, najznámejšie príbehy z verejného obstarávania tam zďaleka nehrali hlavnú rolu.

Len dve z piatich naozaj miliardových káuz posledných desiatich rokov súviseli so zlyhaniami vo verejnom obstarávaní. Ďalšie dve sú príbehom o tom, aké škody dokáže spôsobiť regulácia, keď sa jej zmocnia politické klany a verejnosť neskoro pochopí, o akú veľkú hru ide. A jedna je o tom, keď štát chce čo najviac minúť, nerozumie veci, a firmy to pochopia.

kauzy

 

1. PPP: Jedna miliarda v komíne, jedna sfalšovaná a dve ušetrené

Suma, ktorú napokon Slovensko prerobilo na troch diaľničných PPP projektoch prvej Ficovej vlády, nedosiahla viac miliárd eur len vďaka tomu, že dva z troch megaprojektov sa nepodarilo ukončiť. No aj ten najmenší – 52 kilometrov rýchlostnej cesty PR1bina je v spätnom pohľade slušnou výstrahou.

Len rozdiel v cene výstavby medzi tým, čo si účtoval koncesionár, a čo by to približne stálo štát pri tradičnom spôsobe obstarania výstavby, bol približne 400 miliónov eur. Ministerstvo dopravy k tomu číslu došlo začiatkom roku 2012 výpočtom, ktorý vychádzal z toho, že štát dokáže postaviť kilometer diaľnice v podobnom teréne v plnom profile (teda širšom ako rýchlostná cesta R1) za približne 8 miliónov eur.

Podobne dopadlo porovnanie nákladov na starostlivosť o kilometer už postavenej cesty. Koncesionár na to potreboval podľa prepočtov ministerstva dvojnásobok sumy toho, čo to stojí štátnu Národnú diaľničnú spoločnosť (NDS). Sčasti pre vyšší štandard zabezpečovanej údržby, preto v tomto prípade ťažko určiť, aká časť stoviek miliónov eur navyše tvorí predraženie.

K sume zbytočne vyhodených peňazí treba ešte prirátať enormne vysoké náklady na financovanie. Tvoria ich úroky platené bankám a dividendy pre finančných investorov, ktoré takisto prepláca štát koncesionárovi v pravidelných splátkach. Štát si v tom čase požičiaval na dlhšie obdobie priamo za sotva 5 percent, cez koncesionára za vyše dvojnásobok.

„Práve dvojnásobne drahšie financovanie oproti štátnym dlhopisom tvorí najväčšiu časť predraženia PPP projektu,“ konštatovala vládna analýza z obdobia tesne pred predčasnými parlamentnými voľbami v roku 2012.

Spočítané – za rozhodnutie stavať rýchlostnú cestu R1 Nitra – Tekovské Nemce a severný obchvat Banskej Bystrice cez PPP projekt, a nie klasicky, zaplatí Slovensko zrejme navyše podstatne viac ako miliardu eur.

Prečo to nie je téma a PPP Pr1bina je skôr symbolom vydareného projektu? Pretože diaľnica stojí a splátky sú rozložené na 30 rokov. Premiérovi, za ktorého vlády sa kontrakt zorganizoval, bude v čase posledných splátok za tento obchod už ťahať na osemdesiatku.

shooty siroky
Kresba: Shooty

Zvyšok príbehu PPP diaľnic dohodnutých za prvej Ficovej vlády je už pre krajinu veselší. Dva väčšie projekty, ktoré mali fakticky dokončiť diaľnicu D1 po Prešov, sa ani nezačali. Väčší stopla Európska komisia, ktorá reagovala na protesty ochranárov a Radičovej vláde to napokon stačilo zobrať na vedomie.

Keďže sa stopol aj kontrakt na tretí PPP úsek (s tunelom Višňové), dajú sa PPP plány Ficových vlád po rokoch porovnávať s cenami, za ktoré si tie isté úseky objednal neskôr štát v klasických tendroch. Rozdiel je znova astronomický – dve miliardy eur iba na stavebných nákladoch. Na financovaní je rozdiel pravdepodobne ešte väčší, doteraz ho nikto nevyčíslil.

Všetky predraženia PPP diaľnic boli síce formálne výsledkom podľa zákona organizovaných tendrov, no kľúčový problém nebol v súťažiach (hoci podozrenia na kartel nechýbali).

Dôležité bolo, že štát chcel stavať rýchlo, naraz, a za súkromné úvery, čím prudko dvihol ceny stavebných prác aj pôžičiek. Až tak, že keď najväčší z troch balíkov smeroval na vládu, museli podriadení ministra Ľubomíra Vážneho sfalšovať analýzu jej výhodnosti (obraz kontraktu vylepšili o približne miliardu eur).

Polícia po čase sfalšovanie potvrdila, vinníkov vypátrala, ale keďže sa napokon daný kontrakt nekonal, vec odložili s tým, že sa vlastne žiadna škoda nestala.

2. Eurofondy: Miliarda, ktorá nepríde

Prvou verejnou organizáciou, ktorá sa prestala tváriť, že Slovensko vyčerpá takmer všetky peniaze z druhého programovacieho obdobia eurofondov, bola pred mesiacom Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

„Pri súčasnom tempe čerpania sa odhaduje, že z druhého programového obdobia sa nepodarí použiť približne jednu miliardu eur,“ povedala vo svojom stručnom komentári.

Začiatkom jesene neboli z približne 11 miliárd eur určených Slovensku vyčerpané približne dve miliardy eur, no množstvo projektov viditeľne finišovalo a vláda sa tak bude môcť počas celej predvolebnej kampane tváriť, že nevie, ako veľmi sa jej nepodarilo splniť cieľ.

shooty
Kresba: Shooty

Ak bude Ficova vláda napokon kritizovaná nie za kvalitu, s akou Slovensko čerpalo eurofondy, ale za nenaplnený objem, môže si za to sama. O opatreniach na zrýchľovanie hovorila predovšetkým ona.

Robert Kaliňák ako splnomocnenec Smeru pre verejné obstarávanie dával pred dvoma rokmi dokonca kvôli rýchlosti eurofondov schvaľovať zmeny v zákonoch v skrátenej lehote. Fico sa zasa pochválil tým, že pre Slovensko (spolu s Rumunskom) vybavil výnimku, podľa ktorej sme nemuseli všetko odčerpať do konca minulého, ale až tohto roka.

Nedočerpanie eurofondov krajinou nie je síce nič výnimočné, no ak Slovensko tak príde o miliardu eur, znova sa oživí otázka, či krajina na eurofondoch vôbec získava. Do rozpočtu Únie platíme vyše 700 miliónov eur ročne tak či tak, bez ohľadu na to, ako sa nám darí míňať eurofondy.

Smer v tomto prípade nemôže využiť ani výhovorku na inú vládu. Rýchlosť čerpania počas Radičovej vlády bola vyššia ako za prvej Ficovej. Hlavný problém vznikol zrejme ešte v roku 2006, keď trio Fico, Mečiar a Slota otvorilo dovtedajšie dohody s Úniou a prerobilo eurofondové plány na sedem rokov dopredu na svoj obraz. V praxi to znamenalo rok meškania už na začiatku programovacieho obdobia.

3. Baníci: Miliarda, ktorú ešte možno zachrániť

Spojenectvo Smeru a Hornonitrianskych baní sa stalo slávnym minulý mesiac vďaka nahrávke, ktorá hovorí o tom, ako vtedy ešte poslanec Smeru Vladimír Jánoš balí do alobalu bankovky prinesené od riaditeľa baní Petra Čičmanca.

Kým presnosť výpovede poslancovej manželky možno spochybniť, fakty o miliardovej zbytočnej pomoci baniam vďaka vládam Smeru sú nesporné.

Prvé rozhodnutie dotovať Hornonitrianske bane a zachovať tak v regióne Prievidze zamestnanosť síce neurobila Ficova vláda, ešte pred desiatimi rokmi ho pretlačil minister hospodárstva Pavol Rusko.

Smer ho však roky tlačil ďalej, až napokon v septembri tohto roka vydalo ministerstvo hospodárstva rozhodnutie podporovať bane na ďalších 15 rokov, čo bude stáť spotrebiteľov minimálne miliardu eur.

Slovenské hnedouhoľné bane sa s málo horľavým uhlím ťaženým hlbinne nemali prakticky nikdy šancu presadiť na trhu. Jediný možný odberateľ baní s približne 4-tisíc ľuďmi boli vždy uhoľné elektrárne v Novákoch, ktoré už po privatizácii nechceli kupovať predražené uhlie.

Priamu podporu európske pravidlá zakázali, štát to však vyriešil takzvaným všeobecným hospodárskym záujmom. Elektrárňam prikázal, koľko elektriny musia zo slovenského hnedého uhlia vyrobiť s tým, že straty im preplatí energetická sústava.

2015-11-05-ZlataBana
Kresba: Shooty

V praxi to znamená, že priemerná slovenská domácnosť zaplatí za elektrinu o približne 15 eur ročne viac, ako by musela, ak by štát nepodporoval Hornonitrianske bane.

A podľa Smeru by to tak malo pokračovať aj v budúcnosti. „To boli naivné predstavy v 90. rokoch, že sa nahradí baníctvo inými činnosťami. Je tu zamestnaných niekoľko tisíc ľudí, ktorí potrebujú mať istotu, že budú chodiť do roboty. Sú projekty, kde vláda môže aktívne vstupovať a kde môžeme spoločne rozmýšľať, ako na ďalších 10, 20, 30 rokov garantovať ťažbu hnedého uhlia v tomto regióne,“ vyhlásil premiér Fico pred tromi rokmi a slovo dodržal.

Vláda najprv na jar tohto roka schválila nenápadne vágne uznesenie o všeobecnom hospodárskom záujme na výrobe elektriny z hnedého uhlia až do roku 2030. Ministerstvo hospodárstva však v septembri vydalo rozhodnutie, ktoré to Slovenským elektrárňam prikázalo, a voči ktorému sa nedá odvolať.

Ak by rozhodnutie pokračovať v Novákoch až do roku 2030 ostalo v platnosti, každý rok by na tom krajina prerábala približne sto miliónov eur. Zastaviť to môže len vláda, ktorá by sa odhodlala zrušiť vládne uznesenie, ale aj prípadný tlak Európskej komisie. Kým ministri podpisovali podporu baniam každý rok len na rok, dalo sa to ešte formálne vysvetliť potrebami energetiky, no uznesenie na 15 rokov môže Brusel začať prešetrovať ako neoprávnenú štátnu pomoc.

4. Energia zo slnka: Miliarda, ktorej sa bojíme dotknúť

Slovenskí spotrebitelia platia v cenách elektriny daň za to, že sa tu spaľuje hnedé uhlie, vlastne dvakrát. Prvý raz v poplatku za samotnú výrobu elektriny z uhlia, druhý raz za to, že Slovensko takú neekologickú výrobu musí vyvažovať zelenými zdrojmi.

A ich podpora najmä cez fotovoltické elektrárne je taká nešikovná, že kým podiel zelených zdrojov rastie pomaly, zelení investori na tom v 15 rokov garantovanej schéme zarobia na úkor spotrebiteľov rádovo miliardu eur.

Slovensko sa ako člen Únie zaviazalo, že do roku 2020 budeme mať v zelených zdrojoch 14 percent energetickej spotreby krajiny. Na výber malo okrem podpory biopalív v pohonných hmotách zvýšenie podielu výroby elektriny z vetra, slnka a biomasy.

Kresba: Shooty
Kresba: Shooty

Boom slnečných elektrární začal, keď za prvej Ficovej vlády regulačný úrad vydal výnos o podpore fotovoltických elektrární, z ktorého bolo jasné, že na investícii do nich sa bude dať zarobiť veľmi slušne.

Kľúčové povolenie však nerozdávalo ani ministerstvo hospodárstva, ani regulačný úrad, ale prideľovalo sa systémom „prvý berie“ v štátnej firme Slovenská energetizačná a prenosová sústava.

Keď tam investori skoro ráno v dohodnutý deň prišli a odovzdali žiadosť, celý objem už bol rozdaný.

Kto už vložil čas do zháňania peňazí a know-how do prípravy fotovoltiky, sa tak musel dohodnúť s ľuďmi, ktorí vedeli, ako k papierom od štátneho podniku prísť.

Formálne bol vtedy ministrom hospodárstva Ľubomír Jahnátek, no každý v brandži vedel, že garantom energetiky Smeru je Jozef Brhel.

Ktokoľvek stojí za fotovoltickými elektrárňami v súčasnosti, ich podpora vyjde spotrebiteľov na približne 200 miliónov ročne. To je viac ako podpora hnedého uhlia a približne dvojnásobok podpory zvyšných zelených zdrojov.

Čo je však dôležité, za tieto peniaze dostáva krajina veľmi málo. Fotovoltika tvorí menej ako pol percenta energetických zdrojov, no smeruje do nej väčšina dotácií.

Tie sú dohodnuté na 15 rokov od termínov spustenia, ktoré boli v rokoch 2010 a 2011. Majitelia fotovoltiky odvtedy dostávajú garantované výkupné ceny, ktoré sú nielen vysoko nad trhovými cenami elektriny, ale aj nad výškou podpory, ktorú fotovoltike dávali v tom čase iné krajiny.

Ak by Slovensko podporovalo slnečné elektrárne spustené v prvých dvoch rokoch porovnateľnými cenami ako zvyšok Európy, ročne by sme za elektrinu platili o približne 50 miliónov eur menej.

A ak by sa krajina už za prvej vlády Smeru sústredila viac na podporu iných zelených elektrární, ročne by sme oproti podpore fotovoltiky platili najmenej o 100 miliónov eur menej. A to celých 15 rokov. 

To, že ceny zariadení na slnečné elektrárne vďaka novým technológiám prudko klesajú, nemá na garantované platby slovenským majiteľom fotovoltiky žiaden vplyv.

Česko podobnú haváriu riešilo zmenou zákona, ktorou sľúbenú podporu jednoducho odvolalo. Súdne spory, ktoré tým vznikli, zatiaľ vyhráva. Na Slovensku o niečom takom nie je ani debata.

Slovenský premiér síce pred dvoma rokmi raz prudko vystúpil proti vysokej podpore fotovoltiky. No odvtedy sa neudialo nič. V tomto prípade odvahu ísť na arbitráže predseda Smeru nenašiel.

5. Slovensko.sk: Miliarda, ktorá nás len rozčúli

Spätne sa zdá, že približne miliarda eur na informatizáciu verejnej správy za jedno programovacie obdobie bolo jednoducho príliš veľké sústo na to, aby sa to dalo zvládnuť. Ministerstvo financií, ktoré za prvej Ficovej vlády štart agendy spravovalo, nemalo dosť skúseností na to, aby odolalo návrhom riešení, ktoré štátu podsúvali súkromné firmy.

Rozdiel medzi tým, ako problematike rozumeli firmy a štátni úradníci, bol obrovský, pod „komplexnosť riešenia“ alebo „potrebu vysokého stupňa bezpečnosti“ bolo preto možné skryť objednávku čohokoľvek.

2015-11-02-e-government
Kresba: Shooty

Nepomohlo ani to, že Ján Počiatek bol v IT brandži doma – kým prišiel do politiky, šéfoval slovenskej pobočke Telenoru. Išlo predsa o jedinečnú šancu skokovo zmeniť slovenskú byrokraciu za cudzie (európske) peniaze.

Predraženie a objednávka nepotrebných súčastí však nebola jediný problém. Približne 150 kontraktov, z ktorých sa skladá eurofondová informatizácia, bola veľká záťaž aj na slovenskú IT sféru. Okrem pár firiem, ktoré sa demonštratívne odmietli hodovania zúčastniť, pritom pre štát robili prakticky všetci.

Taký nápor by zrejme ťažko zmanažovali aj skúsené súkromné koncerny, štátni úradníci tak nemali reálnu šancu posúdiť kvalitu toho, čo im firmy napokon v realite dodávajú. A keďže vedeli, že mnoho z veľkých dodávateľov má politické krytie Smeru (znova Jozef Brhel), mohla chýbať aj odvaha.

Okrem toho, reč bola o eurofondových projektoch, ktorých kritika alebo meškanie by mohlo spôsobiť, že ich Brusel nepreplatí. To sa v tom čase zdalo ako väčší hriech, než vytvorenie systémov, ktoré sú pre používateľov buď nepoužiteľné alebo im len sťažujú prácu.

kauzy_web

Verejné obstarávanie? Reč je o 5 miliardách ročne

Samozrejme, aj mierne zlacnenie výsledkov tendrov by krajine prinieslo stovky miliónov eur ročne. Presnú štatistiku, koľko zaplatí ročne štát a všetky ostatné verejné inštitúcie za vysúťažené tovary a služby, nikto nevedie. Najbližšie sú štatistiky Transparency International a Úradu pre verejné obstarávanie, ktoré každý rok zrátavajú objem dokončených tendrov.

Väčší výkyv v objednávkach diaľnic či nárasty a poklesy dané stavom čerpania eurofondov celkovým objemom verejných obstarávaní mávajú aj rádovo v miliardách eur. V priemere však možno tvrdiť, že cez oficiálne tendre si slovenské verejné inštitúcie objednávajú ročne tovary a služby za 5 miliárd eur.

Šikovná vláda, ktorá by dokázala stlačiť vysúťažené ceny v priemere o 10 – 15 percent, by tak ušetrila ročne percento HDP. Slovensko by za tie peniaze mohlo napríklad zdvojnásobiť výdavky na armádu a dať ich na úroveň, ku ktorej sme sa zaviazali v NATO. Alebo skokom o štvrtinu zvýšiť sumu pre celé školstvo.

Teraz najčítanejšie