Putin vojnu prehrá a Rusko sa môže rozpadnúť, hovorí český diplomat

Rusko vojnu na Ukrajine prehrá a keď sa to stane, budeme opäť čeliť hrozbe rozpadu veľmoci ako po konci studenej vojny, hovorí jeden z najskúsenejších českých diplomatov, námestník českého ministra zahraničia pre bezpečnosť Martin Povejšil.

Putina podľa neho k mobilizácii dohnali nielen neúspechy na fronte, ale aj tlak radikálnej časti ruských silových štruktúr. Pokiaľ sa situácia nezmení, zaženie to ruského prezidenta do ešte užšej slepej uličky, vraví Povejšil.

V rozhovore sa dočítate:

• Či sa v Rusku po oznámení mobilizácie objavujú opozičné hlasy.
• Či Putin použije jadrové zbrane a aká by prípadne mala byť reakcia.
• Prečo a kým je Putin zaháňaný do slepej uličky.
• Čo sa stane, keď Rusko vojnu prehrá.

Zrejme sa zhodneme, že ruské vyhrážanie sa jadrovými zbraňami musíme brať vážne. Ale prečo nimi Putin hrozí?

Je to klasický eskalačný krok, ktorý zapadá do celkového rámca, ako Vladimir Putin s krízou zaobchádza a ako ju rozvíja. Musíme to vnímať v súvislosti s tým, že sa jeho agresia proti Ukrajine nevyvíja tak, ako chcel.

Nakoľko hodnotíte scenár použitia jadrových zbraní ako reálny?

Vstupovať do tohto špekulatívneho priestoru je veľmi zradné. Ale demonštratívne použitie taktických jadrových zbraní sa v súvislosti so súčasným vývojom nedá vylúčiť. Môže to mať za cieľ vynútenie si rokovaní za podmienok, ktoré si nastaví Rusko. Pretože s ohľadom na súčasnú situáciu nie je možné očakávať, že by v dohľadnom čase mohlo dôjsť k nejakým serióznym diplomatickým rokovaniam o urovnaní tohto konfliktu.

Aká by mala byť prípadne reakcia Západu a NATO?

Pokiaľ hovoríte o možnej reakcii NATO na jadrový útok, pôjde výlučne o Spojené štáty. NATO žiadne jadrové zbrane nemá a boli by to USA, ktoré by o ich použití alebo využití rozhodli. Odpoveď by však nemala byť jadrová, ale konvenčná.

Ako by sa v takom prípade zachovali ďalšie jadrové mocnosti mimo NATO, teda India a Čína?

Ich názory vstupujú do hry už teraz. A prezident Putin a jeho bezprostredné okolie už s ich prípadnou reakciou pracujú. Môžeme o tom zatiaľ len špekulovať, ale boli by sme prekvapení, ak by v prípade použitia jadrových zbraní bola ich reakcia voči Rusku vľúdna a pozitívna. Skôr si myslím, že by nebola ani neutrálna.

Keď už teraz Putin prehráva, čo všetko by sme mali čakať?

Rusko rozhodne bude pokračovať v mobilizácii, pretože musí doplniť nedostatok ľudí na fronte. Ruská strana sa dostala do vážnych problémov – nemá dostatok vojakov v poli. V posledných týždňoch vidíme, že ukrajinské sily boli schopné Rusov prečísliť a dostavili sa vojenské výsledky.

Ibaže noví ruskí vojaci musia byť dostatočne vycvičení a vyzbrojení a musia zvládnuť zásobovanie, aby ich v poli udržali. Toto všetko sa už deje, ale aké to bude účinné, uvidíme až v ďalších týždňoch. Iba doplnenie ľudskej sily však neodstráni štrukturálne a systémové problémy, ktoré Rusko má. Opakovane sme videli, ako im zlyháva logistika alebo výzbroj, jednotky majú nedostatočný výcvik a tak ďalej.

Za akých podmienok bude Západ rokovať s Ruskom o mieri na Ukrajine?

Iba na základe dohody o pokoji zbraniam a za situácie, keď Rusko nebude mať žiadne predbežné podmienky. Nie je možné pristúpiť na logiku Kremľa, že „to, čo som ukradol, je moje a rozprávajme sa o tom s ostatnými“. To je neprijateľné. Pokiaľ Rusko zastaví vojnu a nebude si klásť dopredu podmienky, je možné začať uvažovať o nejakom postupnom dialógu.

V Rusku vidíme rozkolísanie spoločnosti v dôsledku mobilizácie. Myslíte si, že je tam stále dostatočná podpora pre Putinovu vojnu proti Ukrajine?

Fakt je ten, že mobilizáciou sa niečo zmenilo. A možno sa stalo aj niečo predtým. K mobilizácii pristúpil prezident Putin z dvoch dôvodov, ktorými sú neúspechy na fronte a rastúci tlak najradikálnejších silových štruktúr v ruskej hierarchii, ktoré Putina tlačili do viditeľných a hmatateľných krokov s cieľom zvrátiť vývoj vojny. Putin s mobilizáciou pomerne dlho váhal. Ale tieto dva faktory ho k tomu donútili.

Ako sa mobilizácia odrazila v ruskej spoločnosti?

Vojna vstúpila do všetkých ruských domácností, kde je nejaký chlap. Žiadny z nich si nemôže byť istý, či nebude povolaný. Všetko to akceleruje neistotu, ktorá v spoločnosti začína narastať. Vidíme desaťtisíce až státisíce ľudí, ktorí sa snažia z krajiny zdrhnúť, aby sa vyhli povolávaciemu rozkazu.

To o niečom vypovedá. Z celkového pohľadu to však nemusí byť úplne kritické – Rusko je veľké a „je nás mnoho“. Mobilizácia však zasiahla každú domácnosť a uvidíme, akým spôsobom sa tieto obavy začnú pretavovať do občianskej spoločnosti.

Druhá vec je, do akej miery mobilizácia reálne posilní ruské schopnosti na bojisku. Pokiaľ budú pretrvávať systémové a štrukturálne problémy a navýšenie počtu vojakov neprinesie vojenské úspechy, povedie to znovu k rastúcej frustrácii silových štruktúr Ruska a ich ďalšej radikalizácii. A to môže prezidenta Putina zaháňať do stále užšej slepej ulice, kde bude mať stále menší manévrovací priestor.

Teraz sa však pohybujeme na poli možností, ktoré musíme brať do úvahy a z ktorých musíme do budúcna vychádzať.

Vodca Čečenska Ramzan Kadyrov alebo zakladateľ Vagnerovej skupiny Jevgenij Prigožin začali po páde Lymanu otvorene kritizovať postup armády. Čo to hovorí o Putinovej pozícii? A nemohlo by to nakoniec priniesť ešte niečo horšie, ako je Putin?

Obidvaja patria rozhodne do ruskej elity. A svedčí to o určitom názorovom rozvrstvení elity, ktorá sa ešte nedávno neprejavovala navonok. Neviem, či to môže navodiť nejaké kroky, pokiaľ ide o prezidenta Putina, či zmenu politického systému v Rusku. Netrúfam si to predikovať. A otázkou je práve to, čo ste spomenuli, teda či by to bola zmena k lepšiemu.

Hovorí sa o tom, či máme prijímať Rusov, ktorí utekajú pred mobilizáciou. Je to, samozrejme, nakoniec politické rozhodnutie, ale s akými otázkami sa musíme vysporiadať z hľadiska bezpečnosti?

Je to otázka kritérií. Pokým týmto ľuďom nehrozil povolávací rozkaz a nemali vojnu v obývačke, v zásade ju trpeli bez akýchkoľvek problémov a nevzrušovala ich. Nemali pocit, že sa ich akokoľvek dotýka. Nehovoríme o ľuďoch, ktorí by boli občianskymi alebo politickými aktivistami, takže z nášho pohľadu nespĺňajú kritériá pre nejaký humanitárny postup.

Máme rozsiahly humanitárny program pre utečencov z Ruska a Bieloruska, v ktorom budeme pokračovať. Pri takomto masívnom exoduse navyše musíme predpokladať, že medzi tými ľuďmi budú jedinci, ktorí môžu predstavovať riziko.

Takí, ktorí by boli cielene vyslaní ruským štátom?

To hovoríte vy. Spadá to však pod generické označenie bezpečnostné riziko. V každom prípade musíme byť mimoriadne obozretní, pretože za sebou máme mnoho prípadov a príkladov, keď sa pod identitou civilistov skrýval niekto iný.

Rusko paradoxne ukázalo, že už nie je veľmoc – či už z vojenského alebo ekonomického pohľadu. Kto to vákuum po ňom vyplní?

Otázka za milión dolárov a nemám na ňu jednoznačnú odpoveď. Keď sa však pozrieme do 90. rokov, keď sa rútil Sovietsky zväz, mali sme naprieč západnou komunitou jednu obavu – že sa zrúti Rusko ako také a zanechá mocenské vákuum.

Bola to obava, že tie územia budú vyžarovať oveľa menej kalkulovateľné hrozby a riziká než samotné Rusko ako štát. Rusko súčasnú vojnu nevyhrá a v okamihu, keď ju prehrá, tu znova bude riziko rozpadu veľmoci ako v 90. rokoch.

Čo s tým môžeme robiť?

Mali by sme počúvať múdre hlasy z našej vlastnej histórie. Bol to prezident Václav Havel, ktorý vtedy v americkom Kongrese povedal, že pokiaľ chcú USA pomôcť nám, mali by pomôcť Rusku, aby sa nezrútilo. A ten istý problém pred nami bude stáť v okamihu, keď Rusko prehrá túto vojnu. Rovnako ako v čase, keď prehralo studenú vojnu.

Druhý problém má Rusko so svojou identitou – nevie, kde sa začína a kde končí. A bol to znova prezident Havel, ktorý povedal, že Rusko by si pomohlo, ak by sa staralo o to, čo sa deje doma, a menej o to, čo sa deje vo svete. A stále sa to nedeje – viď Južné Osetsko, Abcházsko, Krym, Donbas a južná Ukrajina. Takto to nemôže pokračovať.

Bezpečnostná informačná služba na ministerstve zahraničia odhalila človeka, ktorý roky vynášal informácie ruskej spravodajskej službe. Aké ste v reakcii podnikli kroky?

Nebudem to komentovať. Ale chcem oceniť úplne perfektnú spoluprácu medzi ministerstvom a spravodajskými službami. My vieme, že sme dlho v hľadáčiku spravodajských služieb cudzej moci, a touto spoluprácou sa tomu snažíme čeliť, ako len môžeme.