Denník N

Putin až tak nepreháňal, keď označil Turkov za komplicov teroristov

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan tvrdí, že si neželá zvyšovanie napätia medzi jeho krajinou a Ruskom. FOTO - AP
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan tvrdí, že si neželá zvyšovanie napätia medzi jeho krajinou a Ruskom. FOTO – AP

Ruský prezident onálepkoval Turecko ako posluhovača teroristov. Pochybnosti o Turkoch a ich vzťahu k džihádistom mali aj západní lídri.

Ruský prezident Vladimir Putin vo svojej nahnevanej reakcii na to, že Turci zostrelili ruské bojové lietadlo, okrem iného naznačil, že Ankara spolupracuje s teroristami z Islamského štátu, či ich aspoň chráni.

Tieto obvinenia nie sú nové, hoci zrejme nikto zo svetových štátnikov to nevykričal (niečo naznačoval americký viceprezident Joe Biden) bez servítky ako ruský prezident.

O tom, že Turecko aspoň na začiatku Islamskému štátu pomohlo, a že sa neštíti s ním obchodovať, diplomati rozprávajú a niektoré noviny píšu už dlhší čas. Kolumbijská univerzita dokonca vypracovala štúdiu s desiatkami dôkazov, ktorá to jasne dokazuje.

Nepochopenie alebo oportunizmus?

Turecko v sýrskej kríze urobilo niekoľko zásadných obratov, ktoré tamojšie médiá hodnotia ako nepochopenie situácie, podcenenie Islamského štátu a celkovo zlé vedenie politiky. Celkom dobre to môže byť aj prejav tureckého oportunizmu.

Turecký prezident (vtedy premiér) Recep Tayyip Erdogan bol pred revolúciou v Sýrii priateľom sýrskeho prezidenta Bašara Asada. V roku 2009 sa Turci ponúkli, že by Damasku mohli pomôcť pri vyjednávaniach o mieri s Izraelom. Erdogan mal mať k Asadovi až „otcovský“ vzťah, snažil sa mu radiť. Zlom prišiel v lete 2011, keď Asad tvrdo zakročil počas povstania proti svojej vláde a Erdogan začal raziť politiku, že Asad musí odísť.

To nezahŕňalo len politické vyhlásenia, ale oveľa viac. Turecko sa rozhodlo podporovať skupiny bojujúce proti Asadovi. Dávalo im zbrane, výcvik, liečilo ich zranených vo svojich nemocniciach, umožnilo militantom vrátane džihádistov zo Západu prekračovať svoje hranice a nereagovalo na upozornenia partnerov, aby takýchto ľudí zastavovalo.

Podľa Guardianu to tak bolo prakticky od roku 2012. Noviny opisujú, že prihraničné hotely a kaviarne boli plné džihádistov, ktorí sa ani nesnažili skrývať svoju identitu či úmysly.

Na tureckých základniach mali dostávať výcvik aj islamisti zo skupiny Džabát al Nusra blízkej al-Káide, či zo samotného Islamského štátu. Pomoc dostávali aj od tureckej tajnej služby. Preferovali sa skupiny, ktoré mali islamistickú ideológiu.

Turci nielenže nad militantmi privierali oči, oni ich priamo podporovali. Z nenávisti k Asadovi a aj preto, že viaceré z týchto skupín v Sýrii aj v Iraku bojovali proti kurdským skupinám, čo Turecku len vyhovovalo.

Ako dostať džina späť do fľaše?

V lete v roku 2014 však Turci opäť otočili. Pod silnejúcim medzinárodným tlakom a po tom, čo pochopili, že Islamský štát je príliš veľká hrozba, ho spolu s Džabát al Nusra zaradili na svoj zoznam teroristických organizácií.

„Turecko Sýriu zle odhadlo, vlastne celý Blízky východ. Dnes Turecko cíti hrozbu od radikálnych skupín voči svojej bezpečnosti a stabilite,“ komentoval situáciu analytik  Mehmet Altan z Istanbulskej univerzity.

Krátko na to ISIS uniesol v irackom Mosule 49 tureckých diplomatov a ich rodinných príslušníkov. Hovorilo sa, že je to pomsta za zaradenie na teroristický zoznam.

Diplomatov neskôr prepustili a to, že ich nepopravili ako mnohých iných cudzincov sa považovalo za prejav „špeciálnych“ vzťahov medzi Ankarou a Islamským štátom. Denník Independent  vtedy priniesol informáciu, že pokyn na prepustenie Turkov dal samotný šéf Islamského štátu Abu Bakr Bagdádí.

Pre Turecko to však bola výstraha. Islamský štát neskôr na území Turecka podnikol niekoľko teroristických útokov, a ako povedal nemenovaný západný diplomat, Ankara pochopila, že vytvorila obludu, ktorú nevie ovládať. Turci sa váhavo prihlásili k spojencom bombardujúcim ciele ISIS, začali viac spolupracovať pri zastavovaní džihádistov a toto leto Američanom povolili používať ich základne na vedenie útokov.

Okrem vojenskej a logistickej spolupráce sa Turci zapojili aj do obchodovania s Islamským štátom. O islamistoch je známe, že nelegálne predávajú ropu z obsadených území. Tureckí biznismeni fungovali ako sprostredkovatelia a je zrejmé, že takýto biznis sa nedá robiť bez toho, aby si to nevšimol štát.

Aká veľká je turecká vina?

Hoci sa zdá, že Turecko teraz s ISIS nekooperuje, faktom je, že dôsledky tejto spolupráce sú dlhodobé. O miere viny Turecka za nárast Islamského štátu sa môžu viesť dlhé debaty, ale nič to nezmení na tom, že Turci islamistov podporovali zrejme aj na úkor umiernených síl.

Predlžovali tak ich životnosť, umožňovali im terorizovať na ovládaných územiach aj v zahraničí a napokon aj na svojej vlastnej pôde. Robili to ako členská krajina NATO, čo môže vinu ešte znásobovať a ich dôveryhodnosť oslabovať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Turecko vs. Rusko

Vojna v Sýrii

Svet

Teraz najčítanejšie