Denník N

Iryna z Krymu: Nik na Ukrajine nám neubližoval ani nás neutláčal, Putin si to vymyslel

Iryna. Foto - Karol Sudor
Iryna. Foto – Karol Sudor

Synov 11-ročný spolužiak v škole na Kryme odmietal spievať ruskú hymnu a otvorene hovoril, čo si myslí o anexii a Rusoch. Učitelia naňho zavolali políciu, tvrdí Iryna, ktorá dnes žije na Slovensku.

Skutočné mená má redakcia k dispozícii, neuvádzame ich z dôvodu obáv o represie voči ich rodine, ktorá ostala na Kryme.

Iryna má 36 rokov a 11-ročného syna Maxima. Vyrastala a do roku 2018 žila v Sevastopole na Kryme. Jej otec bol kedysi námorníkom na krížniku Moskva, ona na univerzite v Kyjive vyštudovala za diplomovanú sestru, neskôr absolvovala aj inštitút zameraný na liečebné masáže a kozmetickú starostlivosť.

Roky pracovala ako záchranárka, následne pomáhala deťom na svet v pôrodnici. „Mám rada adrenalín, keď neviem, čo a ako dopadne, keď môžem aktívne prispieť k pozitívnemu výsledku,“ vysvetľuje, čo ju na tom priťahovalo. Nakoniec si otvorila vlastný salón.

Od marca spolu s ďalšími príbuznými žije na Slovensku, kam utiekli niekoľko týždňov po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. Prvé mesiace u nás trpela bez syna, ktorý ostal na Kryme. Keď sa totiž začala vojna, ona bola doma v Kyjive, kým Maxim bol na prázdninovej návšteve u starých rodičov.

Nevedela, ako ho odtiaľ dostať, a tak sa tam v auguste vybrala osobne. „Riskovala som, ale bez syna som sa už dostávala na pokraj psychického zrútenia,“ spomína na trojtýždňovú cestu, ktorá sa nakoniec skončila úspešne. Na Slovensko sa vrátila aj s malým Maximom.

Boli sme slobodní

Iryna na prvý pohľad pôsobí ako rázna žena. Majiteľ bytu, ktorý ju ubytoval vo Veľkom Krtíši, mi hovorí, že je veľmi odvážna. A zároveň veľmi citlivá. Keď si spolu sadáme k stolu, premýšľam, koľko utrpenia ešte Ukrajinci budú musieť zniesť. Koľko toho človek unesie? Ubehlo viac ako sedem mesiacov a ľudia ako ona netušia, čo s nimi bude. Koľko podobných príbehov som už počul?

„Do roku 2014 bolo všetko úžasné. Na Kryme sme žili pokojné životy. Zrazu nás prišli ,oslobodzovať´ Rusi. Nás, ktorí sme nemali žiadne problémy. Každý vedel, že ľudia na Kryme a na východnej Ukrajine komunikujú po rusky, mnohí ani poriadne neovládajú ukrajinčinu. Nik to nikomu nevyčítal. Rusky sme komunikovali s úradmi, v školách, na ulici aj v obchodoch. Dokonca všetky skúšky na univerzite som robila v ruštine,“ začína svoj príbeh Iryna.

„V školách sme mali aj ukrajinčinu a históriu Ukrajiny, ale v tom sme nevideli problém, veď sami sme Ukrajinci. Potom si Putin vymyslel, že Ukrajinci nás utláčajú, že nám ubližujú, že sa chceme pripojiť k Rusku. Totálny nezmysel. Nič zlé sa nám nedialo. Všetko to boli lži. Boli sme slobodní a Putin len použil klamstvo ako zámienku na napadnutie.“

Pýtam sa jej, či na Kryme nežili aj ľudia, ktorí autenticky chceli byť súčasťou Ruska. „Isteže by sa nejakí našli, ale nebolo ich viac ako päť percent. Šlo najmä o starých ľudí, ktorí cítili nostalgiu za starými časmi. Takí sú v každej krajine. Nedochádzalo im, že nikdy sa nemôže vrátiť Sovietsky zväz v podobe, v akej ho zažili kedysi.

Ako dôkaz normálneho spolužitia Iryna spomína paralelné fungovanie prístavov v Sevastopole. „Jednu časť užívali ukrajinské vojská, druhú do prenájmu dostali Rusi. Obe flotily fungovali vedľa seba. Spory zámerne vyvolala až ruská invázia, ktorú Rusko najskôr zahmlievalo tvrdením, že ide o povstanie domobrany. Výsledkom bola anexia Krymu.“

Falošné referendum

Iryna sa rozohní, keď začne spomínať na pseudoreferendum, ktoré Rusi na Kryme zorganizovali. „Viete, akí ľudia sa ho zúčastnili? Ja som to videla zblízka. Obvykle

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie