Krátke dejiny dezercií a odmietania vojenskej služby po vyhlásení mobilizácie

Napriek tomu, že televízne spravodajstvo nás denne zahŕňa zábermi katastrof, zábery prúdu prevažne mladých mužov utekajúcich z Ruska autami, na bicykloch aj peši patria k tým najsilnejším.

Ak si ich priradíme k záberom ruského muža č. 1 a vlažných prokremeľských manifestácií, ich výpovedná sila nepotrebuje slová. Grandiózny stôl, obrovské zlaté dvere a pri nich figúrky vojačikov ako z Čajkovského baletu Luskáčik, prázdna sála a uprostred samota vládcu. Trochu to celé pripomína film Charlieho Chaplina Diktátor. Keby za tým nebola tragika vojny, bolo by to komické.

Za každou oslavovanou vojnou bola aj jej odvrátená strana. Na ostrovčekoch obrovskej dunajskej delty dodnes žijú potomkovia národa Lipovanov. Sú to ruskí staroverci z čias protopopa Avvakuma; neskôr pribudli tí, čo odmietli plniť masové vojenské hroby na výpravách Suvorova a Kutuzova a v krymských vojnách a expanzívnych výpravách do strednej Ázie v 19. storočí.

Najprv to boli individuálne vzbury pri verbovaní a násilnej regrutácii, ostali po nich nostalgické balady spievané vojakmi alebo ich dievčatami. A u nás skvelá kniha lekára Alberta Škarvana, chvíľu Tolstého lekára. Voľne a v prozaickejšom žánri siahali až do 20. storočia s mýtmi o „modrých knižkách“ (neschopný vojenskej služby) socialistickej éry.

V prvej polovici 20. storočia sa do vojen chodilo ešte veselo so zástavami, za sprievodu dychovky a posväcovania kanónov kňazmi všetkých vierovyznaní. Lenže žiadne veselé a krátke vojny sa už nekonali – každá dedina už mala svojich mŕtvych a tých posledných vyliečila z ilúzií rekvirácia zvonov, dobytka a skracujúce sa prídely potravín.

Ešte raz zvíťazilo pri mobilizácii nadšenie, napríklad v Československu v časoch Mníchovskej dohody. Bol to pravdepodobne posledný kolektívny záchvev viery zjednotenej spoločnosti ochotnej brániť sa. Potom prišiel – s povstaleckým intermezzom – už len čas frustrácie, skepsy, rozdelenej spoločnosti – a ten trvá dodnes. Ale aj vtedy sa ukázalo riešenie.

Posledný raz prišiel čas eufórie, keď mladí muži v 60. rokoch pálili povolávacie rozkazy počas vietnamskej vojny. Ale koľko bolo tých, ktorí ich pálili, a tých druhých? A koľko ich je dnes a na ktorej strane hranice sú?

Keď nám pred vyše sto rokmi zabili toho Ferdinanda, vládny kabinet, kaviareň aj krčma verili, že o tri mesiace bude po všetkom. Nebolo tak vtedy a nebude to ani teraz. Vždy sa nájdu ľudia neochotní zmieriť sa so skepsou, strachom a studenými radiátormi. Nie všetci utekajúci sa zmestia na ostrovčeky v dunajskej delte.