Denník N

Abbé Faria by sa divil

Abbé Jaroslav Libánský
Abbé Jaroslav Libánský

Jirous bol nadšený, ako Abbé fotil underground, ale návštevu Stivínovho koncertu mu neodpustil.

Keď pred časom vyšla vyše dvestostranová publikácia čiernobielych fotografií My underground, jej autor Abbé Jaroslav Libánský do tohto „rodinného albumu“ z čias najtvrdšej normalizácie napísal: „Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sa tu nenájdu. Buď som ich nevyfotil, alebo ich fotky pohltil čas či ŠtB.“

Je samozrejmé, že táto unikátna fotospráva zo života českej podzemnej kultúry bola aj témou debaty s Abbém Libánskym na nedávnom festivale SLovO aleBO huDbA v banskoštiavnickom kultúrnom centre Art Café. A jeho prominentný hosť svoje slová nečakane doplnil informáciou, že niektorí – ako napríklad Václav Havel, Pavel Landovský či Pavel Kohout – v knihe chýbajú zámerne. „Nechcel som, aby sa čitateľ sústredil hlavne na nich a potom zvyšok už len tak prelistoval.“

Pravda, ten zvyšok, to sú stovky a stovky záberov zo stodôl a záhrad, z pivníc, chalúp a bytov, kde sa konali koncerty, výstavy, divadelné predstavenia či rodinné oslavy; unikátne sú snímky z futbalových zápasov „máničiek“.

A neprehliadnuteľné sú všadeprítomné deti, „na tom mi veľmi záležalo, aby bolo zrejmé, že aj ony boli súčasťou tej komunity“.

Fotografie vznikali od roku 1972 po rok 1982, keď v rámci akcie Asanácia emigroval do Rakúska. „Kancelár Bruno Kreisky sa rozhodol všetkým signatárom Charty 77 poskytnúť politický azyl, toto veľkorysé gesto bolo pre nás úžasnou pomocou,“ povedal Abbé, ktorý svoju prezývku dostal podľa rovnako dlhovlasého abbého Fariu z filmu Gróf Monte Christo.

„Vďaka Abbému si aj my pamätníci môžeme vtedajšie časy pripomenúť. A tí, ktorí to nezažili, môžu snáď trochu nahliadnuť na svet, v ktorom sme žili,“ vyjadril sa na margo knihy Ivan Martin Jirous. Pravda, v rokoch neslobody mal Jirous istý čas na svojho priateľa aj ťažké srdce. Abbé síce bol pevnou súčasťou undergroundu, no ako sám hovorí, nebol tým „androšom“, pre ktorého iný svet neexistoval.

„Mal som aj iné spoločenstvá a záujmy, a tak keď sa v roku 1976 konal v Bojanoviciach najvýznamnejší festival druhej kultúry, ja som išiel do Reduty na koncert Jiřího Stivína. Na druhý deň v krčme boli všetci presvedčení, že ma polícia zatkla, a preto som chýbal na undergroundovom sviatku. Keď som sa priznal, že som bol radšej na Stivínovi, Jirous mi to dlho nevedel odpustiť.“

Ale iste nielen preto po revolúcii Abbé Libánský pripravil v nemčine komplexnú publikáciu o Jirousovi. „Žiaľ, nedožil sa jej, ale na nemeckom či rakúskom knižnom trhu už existuje zásadná kniha o vedúcej osobnosti českého undergroundu.“

Ďalšou záľubou Abbého, ktorý teraz žije striedavo vo Viedni a v juhočeských Slavoniciach, kde vedie galériu Masna, je landart. Jednou z jeho akcií bola Hranica v hlavách, keď pozdĺž rakúsko-českej hranice umiestnil 250 sadrových hláv Edvarda Beneša, čím chcel apelovať na vzájomné vzťahy oboch krajín a kritizovať populistov, zneužívajúcich Benešove dekréty. „Dopadlo to zvláštne: Rakúšania ma potľapkávali, že som to tým Čechom ukázal, a Česi sa rovnako tešili, že som to natrel Rakúšanom,“ dodal s trpkým úsmevom Abbé Libánský.

Akcia Hranica v hlave, kde Abbé Libánský umiestnil pozdĺž česko-rakúskej hranice 250 sadrových hláv bývalého prezidenta Edvarda Beneša. Foto – pametnaroda.cz

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie