Samovražedný kremeľský imperializmus

Autorka je rusko-americká politologička

Od rozpadu Sovietskeho zväzu som nepočula taký orwellovský prejav ako ten, ktorý predniesol ruský prezident Vladimir Putin, aby vyhlásil, že štyri ukrajinské regióny sú odteraz súčasťou Ruskej federácie. Tak ako mal kedysi komunizmus zachrániť ľudstvo pred imperialistickým vykorisťovaním, tak je dnes Rusko zjavne zodpovedné za obranu práv krajín, aby neboli vystavené „novému kolonializmu“, ktorý by ich zmenil na západných vazalov. V Putinovom Rusku je vojna mier, otroctvo je sloboda, ignorancia je sila a nezákonná anexia územia suverénnej krajiny je boj proti kolonializmu.

Bez náznaku kompromisu

V Putinovej hlave ide o nápravu historickej nespravodlivosti, keďže anektované regióny – Doneck, Luhansk, Cherson a Zaporožžia – boli kedysi súčasťou Novorossije, teda Nového Ruska, územia, ktoré do ríše priniesla Katarína Veľká. Prezident sa v mene zvyšku sveta vymedzuje aj proti Západu – najmä Spojeným štátom, ktoré mu od konca studenej vojny odčerpávali zdroje a diktovali jeho konanie.

Milujem dobrý propagandistický prejav – učila som tento predmet roky. Keďže však v tomto prípade autorom je líder krajiny, ktorá sa etablovala v centre dvoch impérií obklopená satelitnými štátmi, Putinova rétorika je príliš tvrdá, a preto ma nemôže uspokojiť.

Rovnako ako prejavy sovietskych lídrov počas studenej vojny ani Putinov prejav neobsahoval jediný náznak kompromisu. Naopak, Putinova asertivita v niektorých ohľadoch prevyšuje jeho sovietskych predchodcov.

Putina inšpiroval jeho intelektuálny hrdina, ruský filozof Ivan Iľjin. Iste, on komunizmus nenávidel. V skutočnosti chválil Adolfa Hitlera za záchranu Európy pred červenou hrozbou, a keď pred druhou svetovou vojnou emigroval do Švajčiarska, považovali ho za agenta nacistického ministra propagandy Josepha Goebbelsa. Je však zbytočné hľadať logiku v dystopickom svete ruských hrdinov a symbolov, ktorý nám servíruje Putin. Takže zatiaľ čo opakuje Iľjinovo presvedčenie o nadradenosti Ruska, západných vodcov, ktorí vraj klamú o Rusku, prirovnáva ku Goebbelsovi a svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine ospravedlňuje ako potrebnú na „denacifikáciu“ krajiny (i s jej čiastočne židovským prezidentom).

Paradox tyranie

Akokoľvek to bolo absurdné, na Putinovom prejave o anexii nebolo nič prekvapujúce. Rusko v posledných týždňoch utrpelo na severovýchode Ukrajiny sériu vojenských porážok. Zdanie slabosti je pre Putina neprijateľné, tak ho kompenzuje čoraz agresívnejšou rétorikou. Čím je zjavnejšie, že Rusko prehráva, tým ráznejšie Putin vyhlasuje, že to tak nie je.

Toto je „paradox tyranie“: čím je štát slabší, tým viac zbavuje ľudí základných slobôd. Jednoduché rozprávanie o vojne, ktoré nie je v súlade s kremeľskou verziou, sa považuje za „šírenie nepravdivých informácií“, ktoré sa od marca trestá pokutami alebo dokonca väzením. Takýto štát nedokáže vyriešiť zásadné problémy, ktorým čelí. Jediné, čo môže urobiť, je zdiskreditovať potenciálne alternatívy a potlačiť akúkoľvek opozíciu.

Ale nie všetci Rusi Putinovmu príbehu veria. Odkedy 21. septembra oznámil „čiastočnú mobilizáciu“ ruských ozbrojených síl, približne 200-tisíc ľudí (a možno oveľa viac) utieklo do susedných krajín. Títo Rusi by radšej spali na podlahe v nákupnom stredisku v Astane, než by bojovali v Putinovej vojne na Ukrajine. Vyvolá to ďalšiu Putinovu eskaláciu? Bude v Rusku čoskoro platiť stanné právo?

Zdá sa, že ani Putinov vnútorný kruh nie je z nedávneho vývoja mimoriadne nadšený. Hoci sa stále držia kremeľskej línie, poslucháči jeho prejavu o anexii – vrátane bývalého prezidenta Dmitrija Medvedeva, hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova a tajomníka Bezpečnostnej rady Nikolaja Patruševa – tam sedeli s kamennou tvárou a tlieskali len vlažne. Rovnako ako sovietski aparátčici vedia, že musia zostať disciplinovaní a poslušní. Toto je Putinova šou a akýkoľvek náznak, že cisárove šaty sú tým, čím sú v rozprávke, by mohol viesť k obvineniu z trestného činu – alebo dokonca k predčasnej smrti.

Nepoďakujú sa mu

To poukazuje na ďalší aspekt ruského paradoxu tyranie. Centralizácia všetkej moci v jednej osobe oslabuje vládnutie tým, že umožňuje implementáciu neefektívnych alebo dokonca kontraproduktívnych politík a dusí všetky mechanizmy, ktoré by mohli kurz napraviť. Vyzvať lídra – povedzme tým, že človek identifikuje jeho politické chyby – znamená riskovať všetko.

Nik z Putinových poradcov mu pravdepodobne nepovie, že vojna na Ukrajine je pre Rusko strategickou katastrofou. Nebudú poukazovať na to, že sa mu nepodarilo dosiahnuť už jeho pôvodný cieľ: vpochodovať do Kyjeva a znovu zjednotiť „ruský svet“. A nebudú vysvetľovať, že medzinárodné spoločenstvo nikdy neuzná jeho najnovšie územné nároky. Toto je pravda, ktorú by Putin rád prekryl jadrovým výbuchom.

Jedného dňa bude ruské vedenie chcieť napraviť vzťahy so zvyškom sveta – v neposlednom rade v záujme ekonomiky. No tieto nelegálne anektované územia budú tvoriť veľkú prekážku vo vzájomných vzťahoch. Len málo krajín sa dobrovoľne vzdá územia a v Rusku vždy budú ľudia – prívrženci Iľjina alebo samotného Putina –, ktorí by kričali „zrada!“, keby sa vodca vzdal Donbasu či Chersonu, nieto Krymu.

Putin chce, aby si ho pamätali ako obrancu Ruska. Možno sa v tomto svetle dá zapísať aj do učebníc histórie. Ale rovnako ako dnes mnohí Rusi utekajú pred jeho vojnou na Ukrajine, v budúcnosti je nepravdepodobné, že by ďalší ruskí lídri uvítali jeho imperiálne dedičstvo a všetky problémy, ktoré so sebou prinieslo.

© Project Syndicate