Denník N

Vitajte späť v žumpe strednej Európy, kamaráti Poliaci. Chýbali ste nám

Poľsko sa vracia do strednej Európy. Pochod neonacistov vo Varšave 11. novembra. Foto – Tomáš Forró
Poľsko sa vracia do strednej Európy. Pochod neonacistov vo Varšave 11. novembra. Foto – Tomáš Forró

Šliapanie po právnom štáte, nacionalizmus, podkopávanie Európskej únie. Poľská verzia mečiarizmu začína meniť krajinu a s ňou celý náš región.

Autor je publicista, žije v Poľsku

Nové smerovanie Poľska sa dalo pocítiť už na pódiu volebného večera, keď ešte predsedovi víťaznej strany a budúcej premiérke zliezal z tváre mejkap v horúčave reflektorov. Ich europoslanec zrejme podľahol eufórii v sále a podelil sa so mnou o diplomatickú víziu novej vlády – bizarný plán rozšíriť V4 o ďalšie postkomunistické krajiny. Evidentne s cieľom vytvoriť silnú platformu voči „starej“ Európe a najmä Nemecku. Alebo možno ešte inak – rozdeliť krajiny Únie na tie, ktoré sú obeťami utečeneckej krízy, a tie, ktoré ju zapríčinili.

Míľniky nového Poľska

Hľadanie treťotriednych spojencov proti európskej administratíve a Nemecku je však len časťou obrazu o rozbíjaní otvoreného a proeurópskeho Poľska, aké sme poznali posledných osem rokov. Ďalším takýmto míľnikom je odmietnutie utečeneckých kvót (prijala ich predošlá vláda) a symbolicky i odstránenie vlajky Európskej únie z tlačovej miestnosti vlády.

Zmeny však neprebiehajú len v politike. Poľskí novinári už teraz vnímajú stupňujúcu sa agresivitu členov vládnej strany voči nim. Takto pred týždňom jeden z poslancov adresoval otvorené hrozby známemu týždenníku Polityka a v nedeľu sa vicepremiér Gliński (je zároveň ministrom kultúry) v programe verejnoprávnej televízie vyhrážal moderátorke, ktorá ho opakovane žiadala o jasné vyjadrenie na položenú otázku. Vzápätí ju suspendovali.

Pre mňa je míľnikom meniaceho sa Poľska čosi celkom banálne. Bol to fascinujúci tábor rumunských kočovných Rómov na predmestí Vroclavi, ako vystrihnutý z našej prvej republiky. Ešte takto pred rokom ich zástupcovia mesta ochotne ukazovali novinárom, aby sa pochválili programami na integráciu prišelcov do poľskej spoločnosti, celkovo tolerantnejšej k Rómom než u nás.

Pred pár mesiacmi bol však tábor zničený. Neurobili to neonacisti, ale tí istí úradníci s buldozérmi – potichu, keď už všetci na Rómov zabudli. Vraj za to, že žobrali a znepokojovali okolitých obyvateľov. Bielych poľských bezdomovcov, ktorí tam doteraz chľascú a špinia celé okolie, nechali na pokoji.

Úradníci kozmopolitnej Vroclavi sú súčasťou príznakov, že fašizujúce nálady už nepôsobia na periférii, ale začínajú splývať s mainstreamom.

Poslanec vládnej strany PiS posiela Tweet známemu týždenníku Polityka: „Zavíjanie ľavičiakov z potkomunistickej špiny, to je med na moje srdce :) Už onedlho si vás všetkých podám :)”
Poslanec vládnej strany PiS posiela tweet známemu týždenníku Polityka: „Zavýjanie ľavičiakov z postkomunistickej špiny, to je med na moje srdce :) Už onedlho si vás všetkých podám :)“

Poľský Slota, Lexa a Harabin

To, čo bol ešte nedávno ledva postrehnuteľný trend, je už pár týždňov tvrdou realitou. V novom poľskom parlamente sedí nacionalistická formácia rockera Pavla Kukiza s tretím najsilnejším mandátom a futbalovými chuligánmi, ktorým z oblekov novopečených poslancov trčia nacistické tetovania.

Potom je už len horšie. Vládnuca strana Právo a spravodlivosť má v parlamente absolútnu väčšinu a jej enfant terrible Jarosław Kaczyński sa okamžite pustil do práce. Do kľúčových rezortov dosadil blízkych spolupracovníkov, z ktorých vstávajú vlasy dupkom aj tým najchladnokrvnejším pozorovateľom.

Keby sme mali použiť paralelu so Slovenskom, predstavme si, že po marcových voľbách v roku 2016 Robert Fico dosadí za ministra obrany Jána Slotu, rezort spravodlivosti zverí Harabinovi a SIS Ivanovi Lexovi. Úplne bez preháňania: Zbigniew Ziobro bol v predošlej Kaczyńského vláde strojcom vykonštruovaných politických procesov proti opozícii. Prokuratúra sa ho neúspešne pokúšala zbaviť imunity pri podozreniach z vynášania tajných spravodajských informácií predsedovi Kaczyńskému. Dnes sa stal ministrom spravodlivosti.

Antoni Macierewicz na rozdiel od Slotu netrpí diagnózou, v Poľsku známou ako Choroba Alkoholowa. No ani ju nepotrebuje. Jeho vyšinutosť je totiž predmetom obáv i jeho vlastných straníckych kolegov a chorobná podozrievavosť voči ukrytým komunistickým agentom v roku 2007 spôsobila úplné znefunkčnenie vojenskej kontrarozviedky, ktorú riadil za prvej vlády PiS.

V posledných rokoch je známy ako stúpenec tých najfantastickejších teórií o havárii lietadla s Kaczyńského bratom v Smolensku. Podľa jednej ich malo zavraždiť Rusko umelou hmlou, ktorú rozptýlilo nad letiskom. Macierewicz je od polovice novembra ministrom obrany a teda i vrchným veliteľom najväčšej letky bojových lietadiel F-16 v strednej Európe.

A nakoniec, Mariusz Kamiński: v predošlej Kaczyńského vláde šéf tajnej antikorupčnej služby, priamo viedol provokácie voči nepohodlným politikom a dokonca proti bývalému poľskému prezidentovi. Jeho dedičstvom sa stalo odpočúvanie novinárov, brutálne a bezdôvodné zatýkania či záhadná samovražda ľavicovej političky, ktorej podozrivé okolnosti nikto nevyjasnil. Hoci bol za svoju činnosť neprávoplatne odsúdený súdom, pred tromi týždňami sa stal vládnym koordinátorom pre tajné služby – tentoraz ich má pod palcom úplne všetky.

_DSC9464-Edit
Poľský nacionalizmus preniká hlboko do spoločnosti: aktivisti z celosvetového hnutia za práva otcov v Poľsku bežne vystupujú spolu s futbalovými fanúšikmi a neonacistami. Foto – Tomáš Forró

Mečiarizmus ako dar

Ako k tomu došlo? Volebné štatistiky hovoria, že Kaczyńského a Kukiza volili najmä mladší voliči, ktorí si už nič z týchto udalostí nepamätajú. Mečiarizmus je tak paradoxne vzácnou historickou skúsenosťou nás Slovákov, ktorú sme prežili, tak ako detskú chorobu, ešte na začiatku transformácie. Vďaka tomu si jej memento môžeme pamätať a strašiť ňou ak nie ďalšie generácie, tak minimálne svoje deti.

Poľsku takýto dlhý a intenzívny zážitok chýbal. Krátka epizóda s koalíciou Kaczyńského vlády sa v roku 2007 skončila po dvoch rokoch a zostala po nej len hnusná pachuť na jazyku, no nie trvalejšie následky, tak ako to bolo u nás v 90. rokoch.

Mladí Poliaci pritom v októbri vôbec nevolili antieurópske smerovanie, fašistov ani rakovinu v tajných službách. Chceli skôr zmenu zaprdeného establišmentu politických salónov, elitnejších ako oni sami. Priali si revolúciu, nie plazivé dobiehanie Západu. Akoby chceli zmeniť osud postkomunistickej krajiny, ktorou sa prestali cítiť, a paradoxne tým potvrdili jej mentalitu: naivne si zvolili tých, ktorí im to všetko sľúbili.

Koniec jedných ambícií

Pôsobenie poľskej vlády navonok môže otriasť nielen nádejou na spoločné európske riešenie utečeneckej krízy či záchranu Schengenu. Ešte väčšiu facku uštedrí Poľsko samo sebe. Ak nedokáže zaistiť kontinuitu zahraničnej politiky – a predošlá vláda nastavila latku naozaj vysoko –, rýchlo stratí svoje silné postavenie v Európe i v našom regióne, bolestivo budované posledných osem rokov.

Poľsko bolo až doteraz liahňou politikov schopných nastoliť a ovplyvňovať celoeurópske témy. Europrezident Tusk, šéf európskeho parlamentu Buzek či minister Sikorski mali ambície, skúsenosti a víziu. A vedeli ich presadzovať aj vďaka tomu, že národné či regionálne záujmy do veľkej miery stotožnili s európskymi, a minimálne ich tak dokázali predať.

S tým je nateraz koniec. Nová vláda nemá v diplomacii žiadnu osobnosť, len kádre vyberané podľa straníckeho kľúča. Čo je však ešte horšie, nemá ani pozitívnu víziu, len negatívne, defenzívne ciele. Hlavným zahraničným programom najbližších rokov sa zdá byť vopred prehratý boj proti démonom poľskej histórie, ktorých stelesňujú susedné krajiny.

Návrat do strednej Európy

Poľsko sa teda slávnostne vracia z ambícií európskej elity k nám do strednej Európy: k opitému Zemanovi, ktorý sa potkýna o vlastné nohy, k Orbánovým snom o Putinovom Rusku a Ficovmu baleniu penzistiek na MDŽ. Takmer naisto to spôsobí rast nacionalizmu v celom regióne, zvýši potenciál konfliktov s východnými susedmi a ohrozí vratkú rovnováhu európskeho projektu.

Zmeniť to môže len najdynamickejší národ strednej Európy, teda Poliaci samotní. Už to raz urobili v roku 2007, skôr ako Kaczyński stihol napáchať väčšie škody. Aj dnes sa začína dvíhať masívny občiansky odpor v podobe hnutia Rada na obranu demokracie, do ktorého sa v priebehu pár dní prihlásili státisíce ľudí.

Pre niekoho bol pozitívnym javom aj pravidelný pochod neonacistov na deň nezávislosti, ktorý bol tohto roku nezvyčajne pokojný. Nehoreli autá ani ruská ambasáda a z ulíc Varšavy sa po prvýkrát nestalo bojisko medzi políciou a „vlastencami“. Ale je aj iný názor: načo sa majú biť, keď Poľsko teraz patrí im. Napokon, vie o tom čosi aj jeden z hlavných organizátorov týchto pochodov, odnedávna hrdý poslanec poľského Sejmu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Donald Tusk

Komentáre

Teraz najčítanejšie