Dizajnérka Lucie Koldová: Doma môžeme mať aj veci, ktoré nás tešia, každá stolička nemusí byť nutne super ergonomická
Dizajnérka Lucie Koldová patrí v Česku k najuznávanejším. Zameriava sa najmä na dizajn nábytku a svietidiel a práve sklo sa stalo charakteristickým materiálom jej tvorby. Už 12 rokov navrhuje svietidlá z fúkaného skla pre firmu Brokis, v ktorej od roku 2014 pôsobí aj ako kreatívna riaditeľka.
V jednej zo svojich nových kolekcií pracuje aj s črepmi, ktoré pri fúkaní skla vznikajú vo veľkom množstve. „Metóda upcyclingu je dnes prirodzený trend a nutnosť,“ vysvetľuje.
V rozhovore hovorí aj o tom, či je situácia s remeselníkmi v Česku lepšia ako na Slovensku, ako sa pandémia preniesla do jej práce a prečo podľa nej môže pri zariaďovaní funkčnosť ustúpiť atmosfére.
Produkty, ktoré navrhujete, či už svietidlá, alebo nábytok, spája aj to, že sú z veľkej časti výsledkom práce remeselníkov. Vy sama poctivé remeselné spracovanie často vyzdvihujete. Čím vás tak uchvátilo?
Myslím si, že to vychádza aj z toho, odkiaľ pochádzam – že som z Českej republiky, ktorá má tradíciu fúkania skla a remeselnej výroby vôbec. Máme veľmi kvalitných remeselníkov, aj práve sklárov. K metóde fúkania skla som sa dostala šťastnou náhodou a objavila som v nej krásu, ktorá ma doteraz neprestáva nadchýnať a fascinovať.
Vďaka tomu vidím v každom jednom kúsku umelecké dielo. Na jednom svietidle pracuje aj pätnásť ľudí, dotkne sa ho pätnásť párov rúk a cítiť to z neho. Neberiem ho ako výrobok, ktorý opakovane vyšiel z mašiny.
Baví ma, že každý kus je originál, a z pohľadu dizajnérky vnímam, že sa tu dá lepšie experimentovať s myšlienkou, že si môžete vyrobiť pár kúskov a pozrieť sa na ten finálny efekt. Keď máte obrovskú priemyselnú výrobu, ktorá vzniká vo veľkých sériách, tá príprava je výrazne zložitejšia a je odosobnená od osoby dizajnéra na rozdiel od sklárne. Tam vás hneď nadchne prostredie a máte inšpiráciu od ľudí, ktorí v nej tvoria, a z tej energie, ktorá tam vzniká.
Hovoríte, že k fúkanému sklu ste sa dostali šťastnou náhodou. Ako tá náhoda vyzerala?
V tom čase som ešte bývala v Paríži a stretla som sa tam s majiteľom jednej sklárne. Chcel nadviazať spoluprácu, pre ktorú som sa nadchla. Krátko nato som však pricestovala do Prahy a súhrou náhod som sa vtedy ocitla u svojho bývalého profesora, ktorý ma napojil na firmu Brokis. Tá práve hľadala nových dizajnérov a chcela začať budovať portfólio. Vplávala som tam vtedy úplne prirodzene a hneď sa mi podarilo vytvoriť pár sérií svetiel, ktoré ich zaujali. Najskôr som si teda myslela, že budem navrhovať poháre pre inú firmu, no dostala som šancu v Brokise a naša spolupráca trvá doteraz.
Bavíme sa o ručnej a remeselnej práci. Je to vec, ktorú dokážeme oceniť?
