Denník N

Dievčatko so sánkami Nemcov nezaujímalo. Ako spojka však zachránilo mnohých partizánov

Mária Mištinová Dřineková dnes. Foto - archív M. M.
Mária Mištinová Dřineková dnes. Foto – archív M. M.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

„Bolo to prehrozné obdobie. Aby už nikdy viac toto neprišlo medzi ľudí, lebo to je niečo strašné. To sa nedá jednoducho prežiť. Prežije to človek, ale stráca úplne sám seba. Jeho život vlastne nemá ceny viac…“

Mária Mištinová sa narodila 22. novembra 1932 v Hluku na Morave ako druhé dieťa Cyrila Dřineka a Márie, rodenej Buriánovej. Mala staršieho brata Eugena a mladšieho Mirka. Obaja rodičia pochádzali z Hluku. Pred vojnou otca vyslali ako odborníka na stavbu vodných regulácií na Slovensko, do Bánoviec nad Bebravou.

Mária vyrastala vo váženej bánovskej rodine. Milovala školu, učenie a hru na klavíri. V lete 1944 sa jej popri detských hrách so spolužiakmi a kamarátmi začal do života vkrádať tieň druhej svetovej vojny. Bystré dievča všetko sledovalo a citlivo vnímalo.

Otec Cyril bol totiž jednou z hlavných postáv vtedajšieho miestneho odboja a neskôr aj náčelníkom štábu jedného z oddielov Partizánskej brigády Jana Žižku (PBJŽ).

Koncom prázdnin roku 1944 si už chystala knižky do školy, no škola sa zrazu prebudovala na pohotovostnú nemocnicu. Z miestneho rozhlasu zaznel príhovor akčného výboru protifašistických bojovníkov. Vyzval partizánov do zbrane a do boja proti fašistom.

Pamätá si na ťažké debny plné zbraní, ktoré boli zložené u nich na priedomí, a na letáky s nápismi „Mor ho!“

Pre Máriu sa koncom leta 1944 skončilo detstvo a začal sa boj o prežitie. Jej ďalšie dni vyplnilo putovanie z miesta na miesto, skrývanie sa po horách a u dobrých ľudí, hlad, choroby a pachuť smrti.

Vianoce v roku 1943, posledné pokojné Vianoce rodiny Cyrila Dřineka, 12-ročná Mária na fotografii vľavo. Foto – archív M. M.

Začiatok nekonečného putovania

Deň pred vypuknutím Slovenského národného povstania prišiel otec domov a nakázal rýchlo si zbaliť veci na týždeň. Mária s mamou a bratmi zbalili najnutnejšie veci a v noci odišli do Slatiny nad Bebravou.

Tam bývali u rodiny evanjelického farára, člena odboja. Potulovalo sa tam však množstvo cudzích ľudí a báli sa vyzradenia.

Po týždni v noci putovali cez hustý les do Uhrovskej doliny do Závady pod Čiernym vrchom, kde ich prichýlila rodina učiteľa Rudolfa Rybana, ďalšieho člena odboja. Hoci už bol september, škola bola bez detí. Aj tú pripravovali ako ošetrovňu pre zranených partizánov.

„Tam bola aj škola a v nej jedna trieda bola ošetrovňa. Tam sme chodili a trhali sme všelijaké zástery od babičiek, čo nám doniesli, a keď prišli ranení, tak sa to používalo. Pretože nebolo materiálu, nebolo vlastne nič,“ spomína na to, ako s mamou pripravovali obväzy.

Veľmi túžila po domove a bolo jej jasné, že o týždeň doma nebude. Otec jej však sľúbil, že Vianoce už strávia spoločne doma v Bánovciach.

Ďalšie zastavenie pod hradom

Ďalšie kroky rodiny Cyrila Dřineka viedli do Uhrovského Podhradia do domu richtára. Kým sa dalo, Mária sa aj s bratom Eugenom chodili učiť na Uhrovský hrad. V ruinách hradu našli trochu pokoja na vzdelávanie.

„Ráno sme sa tam chodili učiť o ôsmej. Môj brat bol taký úžasný študent, že on vstal aj o štvrtej. Išli sme takou dierou do hradu, ešte sme si ju aj náradím upravili. Ráno sme išli na hrad, učili sme sa a vrátili sa domov. No už to bolá taká polovojna, polosloboda,“ spomína na posledné záblesky relatívnej slobody.

Neskôr sa hrad a dedinka pod ním stali útočiskom partizánskych skupín a prenasledovaných utekajúcich ľudí.

Začiatkom novembra roku 1944 bolo Uhrovské Podhradie plné partizánov. Okolité hory boli doslova prešpikované bunkrami, v ktorých sa skrývali nešťastní Židia a iní utečenci pred Nemcami a gardistami.

Skupina partizánov, Cyril Dřinek v čiernej baranici. Foto – archív M. M.

Narodeniny v bunkri

Mohutne posilnené nemecké jednotky robili takmer každodenné výpravy proti partizánom, ktorí nedokázali dlho vzdorovať. Na teror nacistov však doplácali aj civilisti.

Nemecké jednotky v Bánovciach posilnili špeciálne bojové komandá určené na vyhľadávanie Židov a partizánov. S podporou pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy robili časté trestné výpravy po dedinách pod Uhrovským hradom.

Okolo 20. novembra sa začal hon na ľudí a rodina Cyrila Dřineka sa uchýlila do jedného z bunkrov. Tam Mária ochorela a v horúčkach „oslávila“ aj svoje dvanáste narodeniny. Pamätá si, že bunker bol vlastne iba taká vykopaná jama prekrytá gumou, ktorá sa používala na podošvy topánok. Pach hlinených stien jej veľmi pripomínal čerstvo vykopaný hrob.

Velenie PBJŽ sa v noci z 23. na 24. novembra rozhodlo z oblasti stiahnuť a presunúť. V horách tak už Nemci našli len zvyšky povstaleckých jednotiek, ktoré sa nestihli pridať k hlavnej skupine a utiahli sa do dedín.

Nemci Uhrovské Podhradie a okolité dediny prepadli 23. novembra a tri dni plienili, ničili a vykrádali. Miestne ženy a dievčatá zneuctievali a takmer všetkých mužov zajali a odvliekli na výsluchy do Bánoviec. Mnohých z nich po vojne identifikovali v masovom hrobe na Cibislávke.

Partizánska spojka

Niekoľko dní a nocí sa Mária s mamou, bratmi a ostatnými ľuďmi chúlili v bunkri. Ukrutný hlad ich však donútil riskovať životy.

„Mária, ty poznáš cestu do dediny. Všetko je ešte obkľúčené nepriateľmi. Všetci sme po troch dňoch hladní, jesť musíme a správu podať tiež. Partizáni ani nikto dospelý do dediny nemôže ísť. Ty jediná môžeš prekĺznuť,“ dostala poverenie od veliteľa.

Statočné dievča išlo. S lístkom schovaným na hrudi pod oblečením sa doplazila do vyľudnenej dediny. List určený richtárovi – partizánskej spojke – však neodovzdala. V chalupe našla len nešťastnú a zúfalú richtárku, ktorej z domu odvliekli muža a troch synov.

Mária sa do bunkra vrátila bez jedla a s neodovzdaným lístkom, a tak sa musela pobrať do dediny opäť. Tentoraz za chlapíkom s drevenou nohou. Ten lístok prijal a na cestu späť jej nabalil chlieb a košík zemiakov. Odvtedy statočné dievča odnieslo lístky a potravu pre utečencov ešte veľakrát.

„Mária, ty ešte nemôžeš vedieť, aký hrdinský čin si vykonala. To pochopíš až neskôr, keď prežijeme a budeš dospelá,“ spomína si na slová partizánskeho veliteľa dnes už takmer deväťdesiatročná pamätníčka.

Z tých čias si pamätá, že na dedinskom námestíčku visel oznam, na ktorom bolo uvedené, že za dolapenie rodiny Cyrila Dřineka bola vypísaná odmena päťdesiattisíc slovenských korún.

Priepustka na prekročenie hraníc pre Cyrila Dřineka. Foto – archív M. M.

Domček na spadnutie

Z bunkra pri Uhrovskom Podhradí sa celé skrývajúce osadenstvo muselo presunúť do bezpečia. Dozvedeli sa, že len päťdesiat metrov od ich úkrytu sa pohybovali nacistické vojská hľadajúce partizánov.

Otec rozhodol, že pôjdu do Miezgoviec. Krátko pred Vianocami doputovali s mamou a malým štvorročným bratom do chalúpky na kraji dediny.

Miezgovce neďaleko Bánoviec ešte 29. októbra 1944 vypálili nacisti a mnoho miestnych mužov odvliekli do väzenia a koncentračných táborov. Aj stará pani mala svojich mužských príbuzných v odboji, preto vedela, komu pomáha. „Bola hluchá, no poskytla nám strechu nad hlavou v malom domčeku. Kopol by doň a spadol by. Boli sme tam večer a hovorí: ‚Môžete sa tu vyspať, tu vám bude dobre.‘ A už niektorí zase hovorili, že dobre nám nebude, lebo však ona chudinka žila v blchách v tom dome. To bolo strašné,“ spomína pamätníčka na ďalšie zastavenie v ich putovaní.

Blížili sa Vianoce, Mária si spomenula na to, ako ešte na začiatku úteku verila, že vtedy už budú doma. Pri tejto spomienke sa jej tisli slzy do očí, no aspoň mali strechu nad hlavou a trochu jedla. Najviac ju však potešila posteľ s perinami, hoci bola studená a zatuchnutá.

„Stromček bol malý, ale však nebolo tam ani toho ihličia. Nič na stromčeku, nič pod stromčekom. Také biedne. Slzy sa ronili celý večer, to sme ani necítili, že sú Vianoce. Otec ešte nebol doma, ani sme poriadne nevedeli, kde je, či ešte žije. To boli najťažšie dni,“ spomína dnes na Vianoce 1944. Pod stromčekom predsa len našla poklad – knižku od otca.

Dievčatko so sánočkami

Od Vianoc bolo okolie Bánoviec vystavené mnohým hliadkam a častým kontrolám. V tom čase museli mať všetci od šestnástich rokov legitimáciu, keď sa chceli pohybovať vonku. Jedného dňa na domček zaklopal otec a jeden z veliteľov brigády a poverili Máriu tajným poslaním. Mala ísť do susedného Uhrovca na určené miesto, odkiaľ mala doniesť niekoľko falošných legitimácií pre chlapcov z brigády – medzi nimi aj pre brata Eugena a jeho kamaráta Števka.

Brat mal sedemnásť rokov, čiže jeho by už odviedli, preto potreboval falošnú legitimáciu. „Otec mi hovorí – on vždy tak direktívne rozprával – ‚Maňulko, pôjdeš večer k tomuto pánovi!‘ – a dal mi adresu,“ spomína na ďalšie poslanie.

Na druhý deň ju partizán Milan odviedol len na kraj dediny, aby nevzbudili podozrenie. Ďalej vyplieneným Uhrovcom už išla sama. V dome Jána Chlpoša, otca jej spolužiačky, stretla ešte niekoľko ľudí bez strechy nad hlavou.

Na dverách každého domu musel byť uvedený zoznam obyvateľov a pán Chlpoš na zoznam hneď pripísal aj Máriu ako svoju dcéru.

Po dedine chodili nemecké hliadky a kontrolovali ľudí v domoch podľa zoznamu. Keď kontrolovali ich, jeden z Nemcov povedal, že sa najviac podobá na svojho otca – pána Chlpoša.

Na druhý deň šla naspäť do Miezgoviec aj s falošnými legitimáciami. Dali jej do rúk malé drevené sánky, aby nevzbudila podozrenie, čo robí v horách osamotená.

Mária doniesla legitimácie pre brata a ostatných mladých chlapcov z brigády. Drevené sánočky jej ako krytie poslúžili ešte niekoľkokrát. Dvanásťročné dievčatko na sánkovačke Nemcov nezaujímalo.

Z času na čas sa do domčeka podarilo prísť a vyobjímať svoju rodinu aj otcovi. Niekedy s ním prišiel aj partizánsky veliteľ: „Marienka, slyšel jsem o tvých odvážnych činech. Zachránila jsi životy třiceti lidem,“ spomína aj dnes na slová Teodora Polu.

Svištiace guľky a vypálené bunkre

Pamätá si, že putovali hustými lesmi cez Jankov vŕšok. „Môj otec ešte s ďalšími štyrmi mali guľomety a hovorili: ‚Maňulka, tam pôjdeš, tam budeš na týchto miestach sa držať, budeš sledovať.‘ Ďalekohľad mi dali. Tak som pozerala a pozorovala a vtedy z Bánoviec už išla strašná hromada vojska do Uhrovca. Tam v tom Uhrovci čo mohli, to vypálili,“ spomína na presun z Miezgoviec.

Bola zvedavá, všetko musela vidieť. „Bola som s otcom, ten mi požičal ďalekohľad: ‚Tati, tati, podaj mi, prosím ťa, ten svoj ďalekohľad, ja sa potrebujem na to dívať.‘ My sme išli hore s ním na ten najvyšší vrch, teda miesto najvyššie. Prišli sme tam, chvíľu sme tam boli a on hovorí: ‚Hneď si ľahni! Ľahni si!‘ A ja hovorím: ‚Tati, ja už ležím, čo sa deje?!‘ Začali do nás spod tej magistrály páliť guľky,“ opisuje pamätníčka dramatický presun do bezpečia.

Ďalej sa posúvali tak nenápadne, ako to len šlo. Od stromu k stromu úskokmi a ticho ako myši. V polovici februára 1945 došli až k partizánskym bunkrom na Jankovom vŕšku, kde sa im naskytol otrasný pohľad, na ktorý Mária do smrti nezabudne. Okolo bunkra boli porozhadzované krvavé kusy uniforiem a košieľ. Nacisti tam zaživa upálili sedem ranených partizánov.

Legitimácia Cyrila Dřineka, Okr. veliteľstvo Čsl. národnej milície v Bánovciach nad Bebravou. Foto – archív M. M.

Koniec dlhého putovania

Dlhá zima všetkých veľmi vyčerpávala. Dospievajúce dievča bez primeranej stravy a s neliečenými vredmi po celom tele stále slablo a chradlo. Otec rozhodol, že ju treba presunúť do bezpečia mimo dosahu nacistických pazúrov. Previezli ju k strýkovi do Trenčína.

„Vtedy som sa už nemohla vrátiť domov, lebo vlaky ani autobusy nechodili. Môj strýko bol náčelníkom Sokola v Trenčíne,“ spomína.

Strýko poprosil gazdu na kopaniciach, ktorý mal koníka a drevený rebrinák, aby prišiel v noci na Veľký Lopeník. Gazda prišiel, naložili ju na voz, na ňu dali kopu sena a v noci ju previezli cez hranice obsadené nemeckým komandom do Uherského Hradišťa k starým rodičom, kde v starostlivosti babičky vyčkala koniec vojny.

Život po vojne

Domov do Bánoviec sa dostala až po vojne. Vyliečila sa, vrátila sa naspäť k rodičom a do školy. Tam však už nestretla mnoho spolužiakov, ktorí pre svoj židovský pôvod skončili v koncentračných táboroch alebo masových hroboch v okolí Bánoviec.

Pred vojnou v meste žilo takmer 3500 ľudí a asi 500 z nich bolo Židov. V uliciach Bánoviec však už našťastie nestretávala ani Jozefa Tisa, ktorého tam pred vojnou bežne vídala.

Po skončení meštianky študovala na gymnáziu, neskôr v Nitre na Vysokej škole pedagogickej a štúdiá ukončila v Bratislave. Celý život učila slovenský jazyk a hudobnú výchovu.

Máriin otec, staviteľ, sa opäť vrátil k svojej profesii. Jeho veľkým prianím bolo postaviť mohylu na Jankovom vŕšku na pamiatku padlých hrdinov SNP.

„Spoločnosť bola rozdelená na komunistov, nekomunistov, gardistov, darebákov a na všetko možné. Ale on vehementne túžil po tom, že to postaví. A práve tí, čo sa robili veľkými komunistami, tí nám urobili koľkokrát veľmi zle. Udávali, vymýšľali, to boli pre nás ťažké chvíle,“ spomína na ťažké časy po vojne, keď sa jej otec Cyril Dřinek ocitol v nemilosti komunistického zriadenia.

Mária sa vydávala v roku 1951, za manžela si zobrala Antona Mištinu z Bánoviec. Narodili sa im dve deti – Alenka a Ľuboš.

Mária Mištinová. Foto – archív M. M.

Opäť prišli Rusi

Mária si z Povstania pamätala mnoho ruských a ukrajinských partizánov a veliteľov. Prechovávala ich v úcte a v tej mala aj národ, ktorý pomohol oslobodiť našu krajinu spod nacizmu.

V auguste 1968 však synovia osloboditeľov prišli našu krajinu, paradoxne, obsadiť. „To bola hrôza, to si neviem vôbec zadeliť, že môže niečo takéto existovať. To je nonsens. Pamätala som si Rusov z Povstania inak a prišli títo,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

„Dodnes to mám tak zakotvené, že na tých Rusov nedopustím. Ale toto nemohli dobrí ľudia urobiť,“ spomína.

Mohyla na Jankovom vŕšku. Foto – archív M. M.

Ďalšia zmena režimu a život dnes

Zmenu politickej situácie v novembri 1989 vnímala najmä vďaka Alexandrovi Dubčekovi, rodákovi z neďalekého Uhrovca. „To som veľmi kvitovala, i keď aj to bolo bolestivé. Lebo s Dubčekom urobili nečistú hru. On si to nezaslúžil.“

V čase dokumentovania Mária žila v zariadení sociálnych služieb, kam za ňou pravidelne dochádzali jej deti a vnúčatá. Prednedávnom napísala knihu Vojnové spomienky z hôr pod Uhrovským hradom, kde opísala najťažších deväť mesiacov svojho života. Mária Mištinová zomrela v roku 2022.

Príbeh je spracovaný z priameho rozprávania pamätníčky a knihy Vojnové spomienky z hôr pod Uhrovským hradom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie