Budapešť alebo… sloboda, tvorba, solidarita!
Autorka je spisovateľka
Keď Rusko začalo okupovať Doneck, bola som v Berlíne na čítaní. V sále som sa zrazila s ukrajinským básnikom Serhijom Žadanom. To, čo čítal, nástojčivo približovalo násilie a vojnu. „Páčili sa mi Tvoje básne,“ povedala som mu. „My si nemusíme nič hovoriť, nič vysvetľovať.“ Povedal mi a objali sme sa. Myslel tým, samozrejme, že sme obaja z krajín, ktoré zažili ruskú okupáciu.
Keď som čítala, že Literárne informačné centrum nepodporilo účasť slovenských spisovateľov na knižnom veľtrhu v Budapešti, spomenula som si práve na to. Je dôležité, aby slovenskí spisovatelia podporili tých maďarských. Spisovateľov, čitateľov, kultúrnych ľudí. Skrátka tých, ktorí stoja v opozícii k Orbánovmu režimu. A je to o to dôležitejšie, že sme susedia – máme spoločnú históriu, v dobrom i zlom.
Žijem v Maďarsku jednou nohou už päť rokov a na otázku, ako tam je, hovorím, že ako v Československu v roku 1984. A keď sa ma teraz moja francúzska prekladateľka pýtala, či to je nevinne nostalgické alebo smutné, tragické a zúfalé, odpísala som: „Smutné, tragické, zúfalé.“
Mladá žena, ktorá ma v mliečnom bare ráno obsluhuje, má síce umelé riasy, ale viditeľne jej chýba pár zubov. Diaľkové autobusy, ktoré tu jazdia, sú ako tá 104, ktorá premávala v osemdesiatych medzi Priorom a Dúbravkou. A tak ma nesmierne potešilo
