Sme jednovaječné dvojčatá, on behá o 9 rokov kratšie, no je lepší vytrvalec. A to vďaka sedliackemu prístupu
O tom, ako som začal s behom, som už písal. Na strednej škole sme bežali dvanásťminútovku a učiteľovi sa môj výkon páčil natoľko, že mi odporučil prihlásiť sa na atletiku. Pamätám si, že som vtedy na 400-metrovej dráhe predbehol všetkých spolužiakov minimálne o jeden okruh. Všetkých okrem jedného. Okrem brata Michala, mojej jednovaječnej dvojičky.
Aj keď sme mali už 17 rokov, dovtedy sme sa nevenovali žiadnemu športu. Až do spomínanej hodiny telocviku. Ja som začal súťažne behať, Michal sa prihlásil na futbal a venoval sa mu najbližších osem rokov.
Až keď mal 25, začal behať aj on, a hoci mal oproti mne výrazné tréningové manko, v priebehu pár rokov ho dokázal zmazať. Hlavne na dlhých tratiach.
Tento rok vyhral majstrovstvá Slovenska v behu na 5000 metrov a na Košickom maratóne bol druhým najrýchlejším Slovákom. Zabehol ho za 2:30:51 h, osobný rekord z minulého roka si zlepšil o takmer osem minút.
Michal je dnes lepším vytrvalcom ako ja, aj keď trénuje výrazne kratšie. V nasledujúcom texte sme hľadali odpoveď na otázku, prečo je to tak a konzultovali sme ju aj so Štefanom Merešom, skúseným atletickým odborníkom, ktorý nás oboch trénuje.
Mereš je presvedčený, že odpoveď je triviálna, no pri spomienke na rok 2018 uznáva, že také vytrvalostné zlepšenie nie je samozrejmosťou.
V mojich očiach to platí dvojnásobne. S Michalom sme v mnohom rovnakí, no aj tak som nečakal, že by sme v blízkej dobe mali behať na jednej úrovni. Jeho hlavnú nevýhodu som videl v absencii tréningových kilometrov a takisto v hmotnosti. Bolo obdobie, keď vážil 97 kilogramov, o 20 viac ako ja, a za celý rok neprebehol ani kilometer.
So súťažným behom začal na schodoch a v takzvanom towerrunningu sa pomerne rýchlo prepracoval do najlepšej svetovej desiatky. Až s príchodom pandémie sa zameral na dráhové a cestné behy.
Dnes, keď poznám okolnosti, ma bratovo zlepšenie až tak neprekvapuje a vidím v ňom dôkaz toho, že najefektívnejšou cestou k zlepšovaniu sa je systematickosť a dôvera v odborníkov. Aj Michal urobil základné začiatočnícke chyby, mal však šťastie, že ich robil len prvé mesiace. Ja som ich robil roky.
Najprv som musel schudnúť
„Behať som vtedy nezačal, lebo som to považoval za utrpenie, zdalo sa mi to príliš ťažké,“ hovorí dnes Michal pri spomienke na moje bežecké začiatky. Zmenilo sa to až v roku 2017, keď sa po vysokej škole presťahoval z Nitry do Bratislavy.
„Už som nestíhal dochádzať na futbalové zápasy a cítil som, že mi chýba pohyb. Dal som si preto predsavzatie, že sa začnem hýbať aspoň trikrát do týždňa. Veľa kamarátov behalo, preto som aj ja zvyčajne zvolil ako aktivitu beh, no občas som chodil do posilňovne, na ktorú som bol zvyknutý aj z obdobia na vysokej škole. Keďže sa mi najviac páčili behy v okolí hradu, zaujal ma beh do schodov.“
V towerrunningu nie je taká vysoká konkurencia ako pri behu na dráhe či na ceste a Michal v tejto disciplíne videl okrem iného aj príležitosť cestovať na rôzne súťaže po svete. Začal preto trénovať intenzívnejšie, takmer výlučne na schodoch, tréningy si zostavil sám. „Pomerne rýchlo som pochopil, že najrýchlejšou cestou k zlepšeniu sa bude úbytok hmotnosti. V posilňovni som cvičil s ťažkými váhami ako kulturisti a mal som preto zbytočne veľa svalov. Pri behu ma limitovali a na schodoch ešte viac, keďže váhu navyše som musel niesť nahor.“
Michal hovorí, že podstatnú časť váhy stratil tým, že začal viac behať a prestal cvičiť s ťažkými činkami. „Okrem toho som sa snažil experimentovať s rôznymi diétami. Až na základe vlastnej skúsenosti a tiež vďaka radám trénera som pochopil, že najlepšia je
