Denník N

Je státie v rade súčasťou britskej DNA?

Rakva kráľovnej Alžbety II. vo Westminsterskom opátstve. Foto - TASR/AP
Rakva kráľovnej Alžbety II. vo Westminsterskom opátstve. Foto – TASR/AP

Postupne sa medzi ľuďmi začali objavovať prejavy solidarity a chuti pomôcť. Ľudia si vzájomne držali miesto v rade, delili sa o čaj a keksíky, požičiavali jeden druhému dáždnik alebo deku.

Autorka je doktorandka v oblasti sociálnej psychológie

Vo štvrtok 8. septembra zomrela v škótskom Balmorale britská kráľovná Alžbeta II. Odchod takej významnej panovníčky bol dlhodobo plánovaný a existovali dva scenáre – „operácia londýnsky most“,  pokiaľ by kráľovná zomrela v Londýne, a „operácia jednorožec“, ak by kráľovná zomrela v Škótsku, čo sa napokon aj stalo. Spustila sa tak operácia jednorožec a okrem bezpečnostnej operácie tu bola aj otázka verejnej rozlúčky s britskou kráľovnou, ktorá bola plánovaná najskôr v Edinburghu a potom v Londýne. Nakoniec celá udalosť desaťdňového štátneho smútku vyvrcholila štátnym pohrebom.

Skupina sociálnych psychológov v Británii, ktorej som súčasťou, začala okamžite reagovať. Hneď v piatok sme sa spojili naprieč Škótskom a Anglickom a počas celého obdobia štátneho smútku a štátneho pohrebu sme navštevovali kľúčové miesta v Edinburghu a Londýne a pozorovali správanie ľudí na týchto masových udalostiach. Chceli sme zmapovať túto historickú udalosť, toto kolektívne trúchlenie za kráľovnou Alžbetou, ktoré pravdepodobne v Británii zatiaľ nemá obdobu.

Vedeli sme si čiastočne predstaviť, ako bude toto trúchlenie a poklona kráľovnej vyzerať, hlavne vďaka pohrebu kráľovnej matky, ktorej rakva bola v roku 2002 vystavená vo Westminster Hall a ku ktorej takisto prichádzali davy ľudí, ktorí čakali v rade aj desiatky hodín.

Súčasť niečoho spoločného

Najskôr sme mapovali, prečo ľudia prišli počas štátneho smútku do Edinburghu a Londýna, čo ich viedlo k tomu, že chceli čakať v niekedy aj dvadsaťhodinovom rade na to, aby videli rakvu kráľovnej. Dôvodov bolo, samozrejme, veľa napriek tomu, že britské médiá sa od začiatku pokúšali celú udalosť poňať ako veľkolepú oslavu monarchie a Británie ako takej. V davoch sme zistili, že považovať návštevníkov za uniformnú masu monarchistov by bola, samozrejme, chyba. Niektorí ľudia prišli preto, lebo mali radi kráľovnú Alžbetu, niektorí naozaj preto, lebo sú monarchisti. Iní z dôvodu, že sa chceli kráľovnej poďakovať za jej službu krajine, ktorú vykonávala do poslednej chvíle. Ďalší prišli, pretože sú hrdí Briti, a iní (hlavne v Edinburghu), pretože si vážili, že kráľovná mala rada Škótsko, a považovali za svoju česť, že sa podľa mnohých z nich rozhodla skonať práve v Škótsku. Takisto bolo v davoch veľa ľudí, ktorí si jednoducho nechceli nechať ujsť túto historickú udalosť a chceli sa stať jej súčasťou. Iní prišli, pretože boli práve na výlete v Londýne alebo Edinburghu a túto udalosť jednoducho nechceli zmeškať.

Je však isté, že to, že ľudia sa radšej rozhodli prísť osobne často na miesta, kde to bolo priam natrieskané ľuďmi a kde sa nedalo ani pohnúť, nieto ešte niečo vidieť, vypovedá o tom, aké dôležité je pre nás byť súčasťou niečoho spoločného, o čo sa delíme s ostatnými. Nie každý sa dostal na miesta, odkiaľ bolo vidieť vojenské prehliadky alebo procesiu kráľovskej rodiny, mnohí sa na tieto udalosti pozerali na svojich mobiloch. Ale chceli byť tam – niekde v centre Londýna, kde im často zlyhával signál, hoci doma v televízii by videli všetko perfektne. Keď sme sa ľudí pýtali, prečo sú tu a nie doma, ich odpovede boli, že to nemá tú istú atmosféru.

Solidarita a pomoc

Ďalšia otázka, ktorú sme v davoch mapovali, boli vzťahy a emócie medzi ľuďmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie