Ako to vyzerá v šatni a na pódiu, keď hrajú Bez ladu a skladu s Parou (+ foto)

Na koncerty sa obvykle prichádza až krátko pred ich začiatkom. Do trenčianskeho Piano clubu však vchádzame už o piatej. Bez ladu a skladu práve končia zvukovú skúšku a cítiť, že tento večer bude v rámci ich spoločného turné so skupinou Para špeciálny.

„Nechcem stresovať, ale dnes hráte doma, chápeš,“ hecuje basgitarista Pary Matúš Vallo speváka Bez ladu a skladu Michala Kaščáka. To sú presne slová, ktoré potrebuje hudobník počuť pár sekúnd pred tým, ako sa chystá vstúpiť na pódium. Špeciálne v meste, z ktorého pochádza. Pomsta sa neodohrá okamžite v zákulisí, ale priamo počas koncertu.

„Je pre nich ťažké zostať hore takto dlho, pre mladých chlapcov. Normálne už spia,“ víta na javisku spevácke posily z Pary pred pesničkou Parné valce Michal Kaščák. „Inak Matúš vymyslel názov Parňáše. Chápete, tridsať rokov hráme seriózne pesničky, potom príde tento výkuk v lososovom svetríku a takto to premenuje.“

Podobné vtipkovanie a podpichovanie sa nezastaví, ani keď je v šatni režisér Juraj Johanides s kameramanmi. Oni nakrúcajú dokument, ktorý by mal mať premiéru na Pohode 2016, my tam zase sedíme preto, lebo chceme namiesto klasickej koncertnej recenzie urobiť fotoreportáž.

Spoločné turné sa blíži k záveru, no pozorujeme presný opak ponorkovej choroby. Obe kapely sa majú úprimne rady, uisťujú sa, že na lepšej koncertnej šnúre ešte neboli, a viaceré skladby s veľkou chuťou odspievajú spolu.

Jeden z najsilnejších momentov prichádza pri balade Veci, čo si pamätám. Vznikla ešte v roku 2004, ale teraz dostala úplne iný rozmer. Po refréne „Ale navždy budeš pre mňa/ to čo si pre mňa stále bol / zlé veci sa zabúdajú skôr / budeme navždy spolu stáť / aj keď každý stojí sám…“ hudba pomaly plynie ďalej, ale čas sa zastavuje. Za mikrofónmi aj na mnohých tvárach v publiku vidieť veľké dojatie. Pre kamaráta Juraja Kušnierika, ktorý pred dvomi týždňami zomrel na Islande, špeciálne v Trenčíne znie aj PF 1989, jediná inštrumentálka Bez ladu a skladu.

V publiku sú všetky generácie a po zákulisí sa obvykle toľko ľudí nepohybuje. Okrem nás a filmárov sú tu rodiny, kamaráti, spolužiaci, spoločné fotografovanie a diskusie trvajú oveľa dlhšie než na iných koncertoch. Bez ladu a skladu vznikli v Trenčíne v roku 1985 a od začiatku k ich imidžu patria obleky. Keď do šatne vchádza pôvodný bubeník Richard Rybníček, prezliekať sa nemusí. Keď pán primátor zistí, že playlist vyzerá trochu inak ako v iných mestách, jemne znervóznie.

Najviac si koncert užíva basgitarista Peter Kaščák, pán primár obieha celé pódium spôsobom najväčších rokenrolových hviezd a hecuje spoluhráčov.

„Sme sami sebe najlepšou revivalovou skupinou,“ vraví Michal Kaš­čák pri podpichovaní, že posledný album nahrali Bez ladu a skladu v roku 1995. Na tom vôbec nezáleží, staré pesničky stále bavia muzikantov aj publikum.

Štvrtkový koncert v Banskej Bystrici je predposledný, v sobotu príde bratislavské finále. To bude zase špeciálne pre Paru. Na domácom ihrisku hrá ona, oslavuje dvadsiate výročie a chystá krst výberového dvoj­albumu. Kto by chcel vidieť Bez ladu a skladu ešte v Trenčíne, 11. decembra má šancu v klube Lúč. Budú tam s legendami brnianskej alternatívnej scény Ještě jsme se nedohodli.

Michal Kaščák je členom redakčnej rady Denníka N.