Žena, ktorá zmenila Ameriku len tým, že zostala sedieť

V roku 2020 bude prvýkrát po storočí na americkej bankovke žena. Na počesť stého výročia volebného práva pre ženy majú zmeniť osobnosť zobrazenú na desaťdolárovke.

Jednou z hlavných favoritiek na portrét je Rosa Parksová. Afroameričanku, ktorú prezývajú aj matka hnutia za občianske práva, zaradil magazín Time medzi 20 najvplyvnejších osobností 20. storočia.

Získala najvyššie ocenenia od prezidenta aj Kongresu a po smrti v roku 2005 ako prvej žene a druhej Afroameričanke dovolili, aby jej telo ležalo v Kapitole. V roku 2013 jej tu – ako prvej Afroameričanke – odhalili sochu.

„V jednom momente tým najjednoduchším gestom pomohla zmeniť Ameriku – a zmenila svet,“ povedal pri odhalení sochy americký prezident Barack Obama.

Rosa Parksová nemusela na revolúciu v americkej spoločnosti vziať do ruky zbraň, dokonca ani sa postaviť. Celkom stačilo, že zostala sedieť.

Presne pred 60 rokmi, 1. decembra 1955, odmietla v autobuse uvoľniť miesto bielym cestujúcim, ako to vyžadoval šofér a povoľovali miestne zákony o segregácii bielych a farebných. Toto jej gesto, za ktoré ju zatkli, spustilo bojkot verejnej dopravy zo strany miestnych Afroameričanov a naštartovalo hnutie za ich občianske práva.

Oddelení, ale rovní

Hoci otroctvo zrušili pred takmer sto rokmi, stále boli v polovici 20. storočia Afroameričania občanmi druhej kategórie. Na prelome storočí zaviedli štáty na juhu USA segregačné zákony, ktorých podstatou bolo heslo – oddelení, ale rovní.

Najvyšší súd uznal, že oddeľovať bielych a čiernych ľudí v autobusoch, školách, na plážach či na iných verejných miestach neodporuje 14. dodatku americkej ústavy, podľa ktorého sú všetci americkí občania rovní, pokiaľ majú rovnaké podmienky. Nie vždy sa to však dodržiavalo.

V praxi to na americkom juhu vyzeralo tak, že Afroameričania chodili do iných škôl ako bieli, oddelení museli byť v autobusoch či vo vlakoch. V meste Montgomery v štáte Alabama to znamenalo, že prvé rady v autobusoch patrili bielym, až za nimi si mohli sadnúť ostatní.

Časti oddeľoval nápis, ktorý mohol šofér posunúť dozadu, ak prišlo viac bielych cestujúcich, ktorí si už nemali kde sadnúť. Farební cestujúci im museli prenechať miesto. Navyše, Afroameričania nemohli prechádzať cez bielu sekciu. Museli si kúpiť lístok u šoféra, následne vystúpiť z autobusu a znova nastúpiť inými dverami.

Do takejto Ameriky sa v štáte Alabama v roku 1913 narodila Rosa McCauley, vnučka bývalých otrokov. V tom čase tu neboli zriedkavé útoky Ku Klux Klanu. „Keď som mala asi šesť rokov, už som bola dosť stará, aby som si uvedomila, že nie sme úplne slobodní. Ku Klux Klan jazdil po štvrtiach černochov, pálil kostoly, bil ľudí, zabíjal ľudí,“ povedala podľa knihy historika Douglasa Brinkleyho. Jej dedko bol pripravený brániť rodinu s brokovnicou v ruke.

„Pamätám si, ako hovoril – neviem, ako dlho vydržím, keď sem vniknú, ale prvého, ktorý prejde dverami, dostanem,“ povedala podľa amerického autora, ktorý o nej napísal knihu. Veľmi rýchlo zažila malá Rosa aj segregáciu. Do školy musela chodiť pešo na rozdiel od bielych žiakov, ktorých zvážal autobus.

„Prejsť autobus som videla každý deň. Nemali sme inú možnosť ako prijať tento zvyk. Bola to jedna z prvých situácií, keď som si uvedomila, že existuje čierny a biely svet,“ spomínala.

Krajčírka

V roku 1932 spoznala holiča z mesta Montgomery Richarda Parksa, o rok mali svadbu. Ten ju presvedčil, aby dokončila strednú školu (medzi Afroameričanmi to stále bolo zriedkavé), a priviedol ju aj k boju černochov za občianske práva. Sám bol členom Národnej asociácie pre rozvoj farebných ľudí, neskôr sa členkou stala aj Rosa. Od roku 1943 tu bola tajomníčkou, obaja tiež navštevovali mítingy americkej Komunistickej strany.

V roku 1955 mala Rosa Parksová 42 rokov a pracovala ako krajčírka v obchodnom dome v Montgomery. Prvého decembra 1955 išla po dlhej šichte domov, nastúpila na autobus a sadla si do prvého radu oddelenia pre farebných.

Až neskôr si všimla, že autobus šoféruje James Blake, vodič, s ktorým Rosa mala konflikt už 12 rokov predtým. Odmietla po kúpení lístka opustiť autobus a nastúpiť druhými dverami, ako od nej požadoval. Namiesto toho si počkala na ďalší autobus.

Cesta v ten decembrový večer prebiehala normálne až po tretiu zastávku, keď nastúpili ďalší cestujúci. Šofér Blake si uvedomil, že niektorí bieli pasažieri si už nemajú kam sadnúť. Posunul tak značku označujúcu bielu sekciu viac dozadu. Afroameričanom, ktorí sedeli na týchto miestach, nariadil vstať a uvoľniť sedadlá pre bielych. Traja z nich vstali, Rosa Parksová zostala sedieť.

„Prečo nevstávate?“ spýtal sa šofér. „Nemyslím si, že by som mala vstať,“ odpovedala. „Tak budem musieť zavolať políciu a nechať vás zatknúť,“ pokračoval šofér. „To môžete urobiť,“ povedala.

Unavená ustupovaním

V Spojených štátoch je zaužívaný mýtus, že odmietla vstať, pretože bola unavená a boleli ju nohy. Vo svojej vlastnej autobiografii to Rosa odmietla. „Nebola som fyzicky unavená, aspoň nie viac ako v bežný deň. Nebola som ani stará, ako si niektorí ľudia myslia, mala som 42 rokov. Nie, bola som len unavená z ustupovania,“ napísala podľa history.com.

Keď prišla polícia, Rosu odviedli na stanicu a posadili do väzby. Ako neskôr spomínala, nebála sa. „Bola som odhodlaná dať najavo, aké je byť takto diskriminovaná. Cítila som sa viac nahnevaná ako vystrašená,“ povedala neskôr pre portál scholastic.com.

Polhodinový súd udelil Rose Parksovej o pár dní neskôr pokutu 10 dolárov plus 4 doláre za súdne trovy. Aktivistka to však odmietla a odvolala sa.

Krajčírka z Montgomery nebola prvá, ktorá sa vzoprela tomuto zákonu. Vznikajúce hnutie za občianske práva černochov sa však rozhodlo jej prípad využiť ako symbol. Povzbudilo ich rozhodnutie Najvyššieho súdu USA spred roka, podľa ktorého je protiústavná segregácia v školách, a tiež sa rozhodli súdiť. Ale nielen to.

O pár dní neskôr vyhlásili bojkot autobusovej doprave v meste Montgomery. Hlavným lídrom bol mladý a dovtedy neveľmi známy miestny baptistický kazateľ. Volal sa Martin Luther King mladší.

Vtedy 26-ročný vnuk otroka a syn kazateľa vyzýval ľudí po vzore Mahátmu Gándhího na nenásilnú občiansku neposlušnosť. Čerstvého otca nezastrašila ani bomba hodená do jeho domu. Za svoj boj získal neskôr Nobelovu cenu mieru.

Delili sa o autá aj chodili peši

Bojkot verejnej dopravy zo strany asi 40-tisíc miestnych Afroameričanov (ktorí bežne tvorili 75 percent všetkých cestujúcich) bol úspešný. Autobusy zívali prázdnotou a spoločnosť, ktorá ich prevádzkovala, utrpela veľké finančné straty.

Miestni Afroameričania chodili do práce „černošskými“ taxíkmi, ktoré si účtovali len 10 centov (ako lístok na autobus), alebo si organizovali spoločný odvoz autom. Niekedy však museli ísť aj dlhé kilometre peši.

„Mali sme šťastie, že ľudia zorganizovali spoločné využívanie áut. Samozrejme, mnohí ľudia chodili pešo a niekedy som išla aj ja. Ale radšej som kráčala, ako by som sa zviezla autobusmi za týchto neférových podmienok,“ povedala Parksová neskôr pre stránku scholastic.com.

Bojkot trval vyše roka, 381 dní, kým Najvyšší súd uznal, že segregácia v autobusoch je protiústavná, a mesto Montgomery ju muselo zrušiť. Bol to výrazný úspech hnutia boja za občianske práva a napokon viedol až k dvom prelomovým zákonom z roku 1964 a 1965.

Skoro na mizine

Pre Rosu Parksovú to však boli ťažké roky. Krátko po zatknutí prišla o prácu, následne aj jej manžel. Dlho si nevedeli nájsť zamestnanie, vyhrážali sa im smrťou. „Parksová a jej rodina v tých časoch vyšli takmer až na mizinu. Ona trpela žalúdočnými vredmi, slabým srdcom a nespavosťou, jej manžel Raymond ovplyvnený hrozbami smrti a neustálym obťažovaním začal veľa piť a nervovo sa zrútil,“ písala pre Huffington Post Jeanne Theoharisová, ktorá o Rose Parksovej napísala knihu.

Osem mesiacov po zatknutí sa rodina (manželia s matkou, deti nemali) presťahovali na sever do Detroitu, kde si mysleli, že to bude lepšie. Nebolo. Rose trvalo desať rokov, kým si našla trvalú prácu ako tajomníčka a recepčná afroamerického kongresmana.

A hoci sa stala symbolom boja za občianske práva Afroameričanov, jej plachosť a nepriebojnosť jej bránila zaradiť sa medzi hlavných bojovníkov. Keď ju pár dní po zatknutí vyzýval dav, aby prehovorila, len odvetila: „Prečo, povedali ste dosť“.

Američania ju aj preto poznajú často iba ako ženu, ktorá odmietla vstať. „Rosa Parksová je jedna z najslávnejších Američaniek 20. storočia, no často ju berú ako postavu z rozprávkovej knihy, a nie ako významnú politickú osobnosť,“ povedala Jeanne Theoharisová s tým, že o nej napísali v Amerike iba dve knihy.

Rosa Parksová pritom pokračovala vo svojom aktivizme aj neskôr. Patrila medzi prvých, ktorí protestovali proti vojne vo Vietname, odmietala apartheid v Južnej Afrike, ale aj volala proti vojne po útokoch z 11. septembra.

Legendárna fotka

Tak ako je Rosa Parksová symbol víťazstva nad segregáciou, podobný význam má aj jedna jej fotka. Keď po rozhodnutí súdu v decembri 1956 ukončili v Montgomery bojkot autobusov, reportéri bažili po symbolickej snímke. Martina Luthera Kinga a iných lídrov odfotili v autobuse v prvom rade, ktorý patril dovtedy len bielym.

No najsilnejšia je fotografia, kde sedí v prvom rade Rosa Parksová a pozerá sa z okna. Na sedadle za ňou sedí biely muž. Obraz, ktorý do toho dňa miestni nevídali.

A hoci fotografiu naaranžovali (muž za Rosou bol reportér agentúry UPI), stala sa symbolom konca segregácie v Spojených štátoch a jednou z najsilnejších amerických fotografií v 20. storočí.