Denník N

Hodnotí univerzity: Kvalita stále klesá, na školu sa dostane takmer každý

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Akademická rankingová a ratingová agentúra 11. rok hodnotí kvalitu našich fakúlt. Jej šéf Ivan Ostrovský hovorí o tom, kde sú najväčšie problémy.

Zvyšuje sa kvalita našich vysokých škôl?

Bohužiaľ musím povedať, že sa naďalej znižuje. Prehĺbil sa trend znižovania počtu doktorandov aj na najlepších fakultách. Ďalej klesá záujem o štúdium v počte prihlásených, prijatých aj zapísaných študentov. Kŕčovito udržiavame kapacitu. Znamená to, že je oprávnený predpoklad, že je množstvo predmetov, ktoré nemajú svojich poslucháčov, že existuje množstvo pedagógov a priestorov, ktoré nie sú využívané na vzdelávanie, alebo len na minimálnej úrovni.

arraVysoké školy majú dnes vyššie kapacity, než je počet žiakov, ktorí chcú ísť na univerzity. Dostane sa teda na vysokú školu každý?

V tejto chvíli je to 92,5 percenta, teda v horizonte niekoľko málo rokov by to bolo tak, že každý 19-ročný človek bez ohľadu na úroveň stredoškolského vzdelania by sa dostal na vysokú školu.

Prečo si vysoké školy nechávajú tak veľa miest, aj keď ich nevedia naplniť?

Ide o sociálne istoty. V rámci komplexnej akreditácie si nechávate akreditovať študijný program, technicky povedané, je to zoznam predmetov, a každý z predmetov má pedagóga. Keď ho schvália, dávate pedagógom sociálne istoty, že ďalších šesť rokov sú užitoční. Už nikoho nezaujíma, koľkí študenti si predmety zapíšu. Takže v zmysle akreditácie si škola chce zachovať stále rovnaké kapacity. Snaží sa udržať si aj študentov. Napriek tomuto úsiliu záujem klesá.

Nie je problém, že akreditácia trvá šesť rokov, a tak sa zakonzervuje stav kapacít aj predmetov a nemôžu sa flexibilnejšie meniť?

Dĺžka obdobia nie je kritická, je to celosvetový štandard. Problém skôr je, že metodiku, teda zoznam podmienok akreditácie komisia zverejní len rok pred ňou. Päť rokov šesťročného cyklu školy nevedia, čo sa bude hodnotiť. Aj teraz sa niektoré parametre menili až na poslednú chvíľu. Z hľadiska riadenia vysokých škôl je to negatívne. Parametre by mali byť zverejnené pred začatím zberu informácií. Informácie sa zbierajú od roku 2013, tak by mali byť zverejnené aspoň v tom roku. Teraz trvá akreditácia od roku 2013 do roku 2019, ale parametre ešte nie sú a školy nevedia, na čo sa bude klásť dôraz.

To sú jediné nedostatky akreditačnej komisie?

Sú tam aj vážne pochybenia metodické a organizačné. Dnešná komisia nie je nezávislá. Je to poradný orgán vlády a to nám vytkla aj Európa, preto nie je naša komisia riadnym členom európskych štruktúr. Povedal by som, že je to taký trpený člen, informujú ho, ale to je všetko. Nehovoriac o tom, že 82 percent ľudí z komisie sú zamestnancami škôl, ktoré podliehajú akreditácii. Inak povedané, akreditačná komisia a jej činnosť sa používajú aj ako nástroj konkurenčného boja.

Kapacity si môžu školy udržiavať aj preto, lebo dostávajú peniaze podľa počtu študentov.

Stále je tu model preferujúci počet študentov ako jeden z kľúčových indikátorov. Namočené je v tom ministerstvo aj vysoká škola. Nedá sa teda očakávať, že kým sa to nezmení, školy by pristúpili k znižovaniu kapacít. Ak prídu peniaze aj na predmety, o ktoré nie je záujem, škola nebude cítiť potrebu niečo meniť.

O tom, že klesá kvalita vysokých škôl, sa hovorí dlho. Vidieť tlak na zlepšenie?

Je to platonický tlak. Odmietli sme spraviť z najkvalitnejších škôl ťahúňov. Žiadnym spôsobom im neuľahčujeme život. Nedávame im pocítiť, že sú dobrí, nepomáhame im.

Pomohlo by, ak by sa zavreli niektoré univerzity?

Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že výhodnejšie, než univerzity rušiť, je ich spájať. Aj na tých menej kvalitných sú často zrnká kvality. Spájanie menších a menej kvalitných do jedného celku dáva možnosť, že sa z toho spraví zmysluplná inštitúcia. Ale to je sekundárny problém.

A čo je primárny?

Primárny je, že ponuka vzdelávania je už na stredných školách príliš úzka. Všetko sme si to zjednodušili. Rozsah vzdelania by sme mali prispôsobiť intelektu a netrápiť tých, ktorí nemajú na prvý stupeň vysokoškolského vzdelania. Teda školy by sa mali viac diferencovať, napríklad na vysoké odborné a podobne. Ale mali by sa zlepšiť podmienky pre bakalárov.

Ako?

Mali by mať lepšie podmienky aj uplatnenie. Treba dať šancu čo najväčšiemu spektru, ale tak, aby sa necítili spoločensky hendikepovaní, aby z toho mala úžitok spoločnosť aj trh práce. Nemôžeme to zjednodušiť len na to, že u nás bude dominovať kultúra takzvaného úplného vysokoškolského vzdelania, čo je druhý stupeň.

Koľko bakalárov dnes ide na druhý stupeň?

Je to minimálne 80 percent. A ak chceme uspieť, nemôže to byť tak vysoké číslo. Je to strategická chyba nášho systému.

Koľko by bolo optimálne? 

Ak si povieme, že 40, najviac 50 percent má na to, aby zvládlo prvý stupeň vzdelania, tak z tejto skupiny zas polovica, možno menej by mala ísť ďalej. Takže celkovo zhruba 20 percent, možno menej, by malo ísť na druhý stupeň.  Okrem prirodzeného úbytku idú všetci na druhý stupeň, lebo je to tak nastavené a je taký záujem zo všetkých strán – zo strany ministerstva i školy.

V správe ARRA na tento rok ste napísali, že rastie počet študentov, ktorí odchádzajú na školy do Česka. Akí sú to študenti? 

Najlepší. Idú tam ľudia, ktorí majú pocit, že české školy sú kvalitnejšie a diplom z nich má vyššiu cenu a ľahšie sa uplatnia na medzinárodnom trhu práce.

Čím to je, že české školy sú omnoho lepšie ako naše? 

Dnes už slovenskí uchádzači nerozlišujú až tak dramaticky ako pred pár rokmi, či idú na Karlovu univerzitu alebo do Olomouca či Ostravy. Pretože náskok vysokých škôl v kvalite sa zväčšil. Sú lepšie financované, dbajú viac na mzdové predpisy, ktoré sú u nás tvrdo ordinované štátom. To však nie je problém štátu. Mali sme možnosť, aby sme si zriadili vlastné mzdové predpisy až do roku 2009, žiadna škola sa však neodvážila postaviť si vlastný mzdový predpis. Takže motivácia cez finančné nástroje je v Česku omnoho vyššia a odráža sa to na kvalite vyučujúcich aj škôl. A študenti majú aj lepšie sociálne istoty – štipendiá či internáty.

Je vidieť vzorec, ako si študenti vyberajú školu? 

Typická stratégia je, že si podáte tri prihlášky – jednu do Česka, jednu do Bratislavy a poslednú na miestnu univerzitu. A podľa toho, ako uspejete, idete prioritne do Česka, a ak tam neuspejete, tak to závisí od sociálneho statusu rodiny, či prídete do Bratislavy alebo ostanete na miestnej vysokej škole.

Takže stále platí, že sú bratislavské školy a potom všetky ostatné? 

Na Univerzite Komenského svojho času platilo, že viac ako 60 percent študentov nepochádzalo z bratislavského regiónu. Teraz je to naopak, z mimobratislavských regiónov prichádza okolo 40 percent študentov. Stále je to veľmi vysoký podiel vzhľadom na to, aká je konkurencia v iných regiónoch. Takže ťah za kvalitou tu ešte stále je.

Zvyšuje sa aj počet zahraničných študentov u nás?

Tohtoročná správa ukazuje, že sú tu dve tendencie. Štandardne sú to lekárske fakulty – tie sú dostatočne atraktívne, lebo medicínske štúdium je jediné globálne. Je odobrené cez americkú akreditáciu. Z hľadiska kvality tak zahraniční študenti nič neriskujú a je to tu pre nich cenovo atraktívne. A tento rok sa ukázala zaujímavá vec, že aj umelecké vysoké školy vedia osloviť zahraničie. Neskúmali sme bližšie, či sa zviditeľnili samy, alebo čo sa stalo, že sú atraktívnejšie.

A z ktorých krajín k nám chodia? 

Je to pestré, len na Univerzite Komenského máte študentov zo 70 krajín. Na lekárskych fakultách je to otázka ich stratégie, teda z ktorých krajín oslovia študentov. Na začiatku to boli najmä študenti z Blízkeho východu, neskôr sa to koncentrovalo najmä na Grécko, v prípade martinskej  fakulty to boli študenti zo severských krajín. Zaujímavé je, že zatiaľ nevieme a asi ani nechceme osloviť Čínu, kde je gigantický trh.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie