Trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou: Kiežby to bolo len o umývaní rúk
Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) je chronické ochorenie, ktoré opakovane spôsobuje nevyžiadané myšlienky (obsesie) či potrebu opakovane vykonávať určité činnosti (kompulzie). 24-ročná Júlia (na žiadosť respondentky uvádzame iba krstné meno – pozn. red.) žije s prejavmi tohto ochorenia od detstva. Dnes o OCD šíri osvetu prostredníctvom instagramového účtu zijeme_ocd.
V rozhovore hovorí:
- ako jej zo začiatku diagnostikovali nesprávne ochorenie;
- ako jej OCD spôsobila samovražedné myšlienky;
- ako dlho hľadala tie správne lieky;
- ako ju choroba presvedčila, že niekoho zrazila na priechode;
- prečo o svojej diagnóze niekedy radšej nehovorí.
Na internete som o obsedantno-kompulzívnej poruche našiel viacero prirovnaní, okrem iného aj to, že je to ako žiť s dvoma mozgami naraz. Je to výstižné?
Je to absolútne trefné. Ja často hovorím, že ma vydiera vlastná hlava. Znie to absurdne, dokonca aj človek, ktorý trpí OCD, vie, že to absurdné je, no niekedy sa tomu nedá brániť. Dokonalý príklad odpovedajúci na otázku o dvoch mozgoch je, že sa mi OCD často prejavuje akýmsi podmieňovaním.
Napríklad mi hlava káže, aby som zjedla jogurt, inak sa stane niečo zlé niekomu z mojich rodinných príslušníkov. Hoci na jogurt nemám chuť, musím ho zjesť, lebo mi to káže OCD. Bežný človek by si povedal, že jednoducho myšlienku odignoruje a funguje ďalej. Lenže ono to vôbec nie je také jednoduché. Myseľ útočí na najslabšie miesta, vie, čo robí, a to vás dostáva pod obrovský tlak.
Kedy a na základe čoho ste začali tušiť, že s vami a vašou mysľou nie je niečo v poriadku?
Keď sa spätne obzriem, prejavy OCD som mala od útleho detstva. Nevedela som však, že má tento stav nejaké pomenovanie. Zároveň som si myslela, že tak ako ja zmýšľajú všetci. Preto som to nepovažovala za zvláštne.
Keď som sa vracala zo školy, hlava mi kázala preskočiť schody vo vchode nášho paneláku, pretože inak sa stane tragédia v mojej rodine. Obmedzovalo ma to, no ako vravím, nevedela som, že to má nejaký názov. Myslela som si, že podobné zmýšľanie je vlastné každému človeku. Mnohé sa však zlomilo na vysokej škole.
Myšlienky naberali na intenzite a obmedzovali aj moje bežné činnosti. Začala som byť presvedčená, že mám rakovinu, a do autobusu som nechcela chodiť preto, lebo som sa bála, že tam zaručene budú teroristi. Nech to znie akokoľvek vtipne, bol to každodenný boj. Nemohla som robiť veci podľa seba, podľa mojich nálad či potrieb. Moje fungovanie ovplyvňovali vyhrážky zo strany mojej hlavy. Bolo to na zbláznenie.
Vedeli ste hneď na začiatku, že by mohlo ísť o OCD?
Vôbec som to nevedela. Prišla som na to až veľmi neskoro, v pokročilom štádiu. OCD som neliečila, lebo som naozaj netušila, o čo môže ísť, nevedela som to pomenovať. Spôsobovala mi však aj kolapsové stavy. Raz k nám dokonca prišla záchranka, keďže som kolabovala. Automaticky som smerovala na neurológiu.
Keďže som však mala všetky výsledky v poriadku, spomenuli úzkosti, panické ataky a depresiu. Priznávam, že som ich mala. Podľa mňa však už boli dôsledkom OCD aj mnohých ďalších okolností. Dlho som potom bola liečená práve na zmiešanú úzkostno-depresívnu poruchu. O OCD som tušila, ale reálne sa teraz na ňu liečim iba takmer tri roky. V najhoršom období som nič nezvládala, iba som plakala, ležala doma, nikam nechcela chodiť a mala stavy derealizácie (odvrátenie od skutočnosti, chorobný pocit neskutočnosti vonkajšieho sveta – pozn. red.).
Ako na vaše problémy zo začiatku reagovala vaša rodina? Mala pochopenie?
Na toto by zrejme vedeli najlepšie odpovedať oni. Mám však pocit, že v tom najhoršom období by bolo zúfalstvo slabým slovom. Skoro stále som ich prosila, aby som mohla
